Približne pred rokom som na tomto mieste po troch mesiacoch absolvovania kurzu argentínskeho tanga písala, čo ma k tangu priviedlo a ako to celé dopadlo. Po viac ako roku sa v mojom tango-živote veľa zmenilo a niečo aj nie. V medzičase som okrem pravidelných hodín vyskúšala milongy, tematické workshopy s domácimi aj zahraničnými lektormi, zúčastňovala som sa letných seminárov a mám za sebou druhý Bratislavský tango festival (prvý bol pre mňa skôr prieskumný), kde som bola prizvaná školou a občianskym združením TangoVida aj na spoluprácu v rámci tzv. Golden Team (rozumej ľudí, ktorí iniciatívne pomáhajú podujatie spoluorganizovať). 

Veľa, veľmi veľa o tangu rozmýšľam a postupne, veľmi postupne sa mi dostáva viac pod kožu, do nôh a do objatia. V predchádzajúcom článku Mojich dvanásť minút láskysom formulovala, že tango je projekt na celý život. Dnes po roku a pol mám pocit , že jeden život naň nestačí. Iste, znie to podozrivo pre tých, ktorí majú predstavu, že sa za dva týždne naučia kroky. Tango však nie je len o krokoch na parkete, tango je o krokoch, ktoré urobíte v sebe. Ako v živote, pomaly, rastúc na skúsenostiach v interakcii s inými. Čím viac sa ním zaoberáte, tým intenzívnejšie vzniká pocit, že o ňom stále málo viete.
 

Bratislavský tango festival, ktorý organizuje TangoVida, je nie len fascinujúca „podívaná“, kumulovanie nových poznatkov a pocitov na workshopoch, spektakulárne performancie profesionálnych tanečníkov, nekonečné milongy naplnené tancujúcimi dvojicami. BTF je aj stretnutie sveta v jednej ronde (tento rok sa ocitlo na parkete 450 tanečníkov zo 42 krajín všetkých kontinentov), filter pováh a národnostných identít, nekompromisného sita tanečných schopností, ale aj neuveriteľného nasadenia spolupatričnosti, ochoty, srdca a lásky tých, ktorí ho organizujú na dobrovoľnej báze. Mala som  možnosť zažiť dva festivaly z troch a každý mal pre mňa inú hodnotu a inú hĺbku. Tango je filozofia a životný štýl. Keď ho začnete tancovať a beriete ho vážne (hoci sa pri ňom často nasmejete), začnete meniť priorityminimálne z časovej náročnosti. Zrazu ste schopní iné záležitosti, ktoré boli doposiaľ pre vás až takmer životne dôležité, presunúť na iný termín (ba dokonca ich zrušiť), po čase zistíte, že vám ani nechýbajú, ako rovnako zistíte, že hodina tanga by vám určite chýbala. Skrátka si cielene poprehadzujete na ruby svoj kalendár každý kvartál tak, aby ste nemuseli na hodinách absentovať. Pracovné termíny (pokiaľ je to čo len trochu možné)  nastavíte podľa novej ručičky na kompase, ktorá ukazuje pre vás  nový a stále ten istý smer – do náručia. 

Akosi podvedome a dobrovoľne zároveň začnete žiť paralelné životy (ten pracovný a súkromný s tým tangovým). Nie vždy je jednoduché tento „trojboj“ zvládnuť, zladiť ho časovo aj psychicky, prípadne s partnerom, rodinou a okolím. V istom momente sa však tie životy začnú prestupovať  ako vo filmovom „picture in picture“. Jeden obraz ovplyvní ten druhý a naopak. Tango si implantujete do tela, do duše aj do vlastnej obývačky. 

Vlezie vám do života ako obsesívna melódia v hlave, ako vôňa partnera, ktorá ostane na vankúši, aj keď už dávno odišiel. Skrátka začnete „myslieť tangovo“. Od hodiny k hodine, od milongy k milonge, od tandy k tande, od festivalu po festival a neskôr aj od cesty k ceste. K ceste za tangom, samozrejme. Tango automaticky presiakne aj vaše okolie, rodinu, priateľov, lebo vaše debaty sa vášnivo skoncentrujú na jednu tému. Niekoho tým fascinujete, niekto vám drží palce, inému idete na nervy, alebo možno aj závidí a niekoho snáď aj inšpirujete. Nájdu sa takí, ktorí vašu novú vášeň nechápu,  aj takí, ktorí ju obdivujú. Tancovať tango nie je iba vytvárať figúry pred zrkadlom, opakovať kroky a nabaľovať na seba sekvencie v rôznych smeroch, úrovniach a tempe so svojím „leaderom“ alebo „followerom“. 
 

Tancovať tango znamená aj to, že vysielate do sveta s každodennou samozrejmosťou informácie a emócie na sociálnych sieťach. Diapazón zážitkov sa zúži na silu „epidémie“, ktorá sa rozptrestrie po čase nielen medzi kolegami na kurze, ale na celú školu, neskôr na mesto aj zahraničie. Okruh priateľov sa na sieťach markantne zvýši, odrazu vás kontaktujú cudzí ľudia zo zahraničia, lebo „lano“ tanga je imaginárne ovinuté okolo zemegule a svojou príslušnosťou k nemu pritiahnete automaticky k sebe aj iných z druhého konca planéty. A zrazu máte pocit, že zatiaľ čo vy poctivo a dôsledne  „push-ujete floor“ v malom štúdiu na Konventnej, kdesi tam vonku tancuje celý svet. 

Spravidla všetci v bežnom živote fungujeme vo svojich vlastných bublinách. Dni sa točia okolo našej profesie a rodín, partnerov a priateľov i organizovaných zážitkov, stretávame sa s rovnakými ľuďmi v práci i mimo nej. Keď začnete tancovať tango, tieto rokmi chránené a bezpečné bubliny prasknú. Stretnete iných ľudí, ktorí majú iný vek aj iné profesie, inak trávia voľný čas, s inými prioritami a názormi, vkusovými hodnotami a inými cieľmi. Rozbijú vám vaše vlastné vnímanie sveta zakuklené v bezpečnom puzdre, často nerozumiete, ani o čom sa v šatni bavia (pre mňa osobne IT svet a korporáty znejú ako reč afrického kmeňa), ocitnete sa v absolútnej škále rôzností, ktorá vás však napriek tým nečakaným rozdielnostiam spojí v jednej rovnakej téme a v jednom objatí. A zrazu zistíte, že ste v inej, len oveľa väčšej (a v istých ohľadoch krehkejšej a silnejšej) bubline zároveň. V obrovskej komunite tisícich pováh permanentne otvorenej aj novým „členom“, ale ktorej nemáte šancu tak celkom porozumieť, kým do nej nevstúpite. Nie len fyzicky, ale predovšetkým dušou.  
 

Žiť s tangom nie je len odkrútiť „ocho“, „giro“, sexi machrovať s „boleom“ a „ganchom“, vysporiadať sa so „sacadami“, trafiť v napätí „barridu“, vycítiť „side step“, správne „disociovať“ trupom, pružne „pivotnúť“, navarírovať si „ocho cortado“, „nakresliť“ elegantne „lapis“, a to všetko naaplikovať do parád a muziky, ktorá tiež (mimochodom) zmení vo vašej domácnosti doposiaľ počúvanú hudobnú produkciu a odvráti pozornosť od telky k netu, kde budete hľadať najmä tango videá. Nebudem vysvetľovať, čo znamenajú jednotlivé prvky. Tým, ktorých to nezaujíma, je to jedno a tých, čo to zaujalo, si to prídu skrátka sami vyskúšať. Lebo môžu!

Tango je šialene pozitívna „rakovina“ metastázovaná vo všetkých bunkách. Neznamená to len vášnivo a dramaticky sa ponoriť do tradičného tanga, či temperamentne „precupitať“ milongu. Tango má aj svoju osobnú realitu vlastných pochýb a sklamaní, úvah a prehodnocovania. Je to „horská dráha“ pocitov od nadšenia až k poníženiu, od nového dna na nový vrchol. Vírus, ktorý chcete dostať a šíriť. Téma, ktorú máte tendenciu stále analyzovať.

 
Tango stojí trpezlivosť, čas aj peniaze. A pomerne dlho (a indivuálne) v ňom hľadáte vlastnú os –tú v tele, aj tú v hlave. Úprimne? Tú svoju som našla až po roku (dovtedy to bol len chaos euforického nadšenia, séria poznatkov, malých neúspechov a fragmentálnych úspechov). Hľadala som pravidelne svoju os na zastávkach MHD, na eskalátoroch, v obchode pri pokladni, všade tam, kde musíte čakať a nechcete stratiť čas. A zrazu prišla, doma nad panvicou paelly. To, že ste našli os, neznamená , že ju nestratíte. Stratíte ju ešte tisíckrát. Dobrá správa je, že už ju viete aj nájsť a že si nájdete svoj vlastný systém v tele, ako si ju vybudovať aj udržať.  
 

Tango vám prekope myslenie aj rozpočet. Pretože celkom prirodzene, keď už absolvujete kurzy, chcete sa zdokonaliť na seminároch, keď sa zdokonaľujete na seminároch , túžite po workshopoch aj so zahraničnými lektormi, zrazu pocítite potrebu byť aj súčastou festivalu a nielen toho domáceho. Spočiatku som sa zamýšľala nad tým, že človek by mohol (samozrejme, s istým kapitálom) nerobiť nič iné len pretancovať život po celom svete. Áno, je tých festivalov toľko a dá sa tancovať z jedného do druhého, z krajiny do krajiny , z termínu na termín, len to chce „sponzora“ a 360 dní dovolenky v roku.

Tango je však aj o zdieľaní. O rôznych formách výpomoci s odvozom a ubytovaním v medzinárodnom kontexte. Spoluprežívanie je prudko závislé aj od našich pováh, od schopnosti vyjsť v ústrety niekomu úplne cudziemu, rizikovo si vpustiť do súkromia a do izby doposiaľ neznámeho. Tento systém fungovania však šetrí peniaze a obohacuje o nové zážitky. Šetriť peniaze na tango je v skutku dôležité (pokiaľ vám nepadajú z firemného „neba“). Lebo v tangu treba aj vyzerať. Potrebujete tanečné topánky a čím dlhšie tancujete, chcete ich viac. Biznis s tango obuvou mi príde ako celkom slušný kšeft. Okrem toho to chce aj náležitý outfit (nielen na tréning), ale predovšetkým na milongy (tanečné večery) a festivaly. Tango má svoju elegantnú a frivolnú módu úzkych sukien s rozparkami a sexi topíkov, ale aj pánskych šarmantných topánok a ležérnych nohavíc. A preto má aj tango svoju vlastnú finančnú realitu. Ale do túžob zväčša  investujeme radi a svoj rozpočet zrazu iniciatívne prerozdelíte rovnako ako svoj kalendár. 

Tango je terapia. Na jednej strane čistí hlavu, lebo si vyžaduje sústredenie, na strane druhej vám do nej vniknú nové podnety. Tango vie byť nekompromisné, preto chce komplexného človeka – preverí mieru empatie, sebavedomia aj pokory. Nikto nie je rád odmietnutý a človek prirozene (napríklad na milonge) prehodnocuje vek, postavu aj vizuál. Logicky idú v ronde na dračku mladé štíhle fešandy (často aj na úkor kvality tancovania). Zrelšie dámy už musia podať iný tanečný výkon, aby mali šancu ocitnúť sa na parkete. Ako v živote, čo neuhráte vizážou, treba vyvážiť skúsenosťou. Bežne výrazne mladí muži tancujú so staršími profi tanečníčkami, rovnako ako starí páni držia v náručí dievčatá vo veku svojich vnučiek. Tango nemá vek ani pohlavie. Akceptuje každého bez rozdielu. Rozdiel robia iba ľudia. Ronda môže byť buď pozitívnou otvorenou náručou pre všetkých, ale aj nemilosrdnou súťaživou arénou ega jednotlivcov. Záleží na tom, kto sa v nej stretne, ale aj na tom, ako ju dokážeme cez svoju povahu prefiltrovať a postaviť sa k nej s istou mierou nadhľadu.  

 Tango je aj krycí manéver a východiskopre životné neúspechy či komplexy, alebo spôsob ako si vybudovať sebavedomie.  Muži, ktorí by v živote zrejme u pôvabných dám nemali až taký úspech, ak dobre tancujú, môžu postískať na svojej hrudi atraktívne  krásavice. Platí to, samozrejme, aj v opačnom garde. V tangu treba eliminovať trochu hrdosť a celkom ego. Zvlášť ego môže dosť výrazne prekážať. Tango je aj tanec samoty. Hoci sa tancuje v páre (a je nevyhnutné byť s partnerom zladený, čo vôbec nemusí byť jednoduché), svojím spôsobom je v ňom aj každý sám za seba – vo svojej vlastnej osi, vo vlastnom držaní tela aj vo vlastnom psyché v energetickej škále rozdielností partnerov. 

Tango je zároveň aj únik zo samoty, lebo napokon vždy k nemu potrebujete nejakého partnera, aby ste si ho vôbec zatancovali a popri tom stretnete veľa nových ľudí s rovnakou vášňou. Je to návyková extáza, v ktorej chcete zotrvať, ale nie každý má pre ňu zmysel. Tango má aj svoj osobitý interný humor, ktorí pochopia len tangueri. Tango si beriete so sebou aj na dovolenku. Vždy si môžete do kufra zbaliť tanečné topánky a na internete v rôznych medzinárodných tango skupinách nájsť, kde sa konajú milongy. Tango komunita má sympatický zvyk – keď spolu cestujú a zároveň tancujú manželia alebo partneri, tak pošlú  video alebo fotku v tango figúre z miesta, kde sa práve v zahraničí nachádzajú. Ak zrovna takýto exemplár pri sebe nemáte, dá sa cvaknúť aj sólovka, alebo donútite na pózovačku kamarátov. Vzniká tak krásne mimovoľne „mapa“ akýchsi zábavných tango odkazov. Tanga sa totiž presunom do iného mesta alebo krajiny nezbavíte. Ide  s vami všade, ako problémy.  

Na to, ako sa vôbec ocitnúť na parkete v náručí, je tu cabeceo.Ten záhadný, improvizačný a zložito simplexný systém, ktorý má svoje (ľahko narušiteľné) pravidlá. Tiež neskutočne závisí od povahy a miery sebavedomia (ľudského aj tanečného), od schopnosti vyrovnať sa s prípadným odmietnutím alebo od schopnosti malého tanečného flirtu. Predovšetkým treba zabudnúť na tradičné „smiem prosiť“ a nečakať, že vás niekto verbálne vyzve do tanca. Celý fígeľ spočíva v očnom kontakte, v jeho rozšifrovaní, zadefinovaní a odhodlaní pohnúť sa tým správnym smerom k niekomu konkrétnemu. Aj „o predaji“ svojej osoby a svojho tanca. Kým „giro“ je pre mnohých spočiatku nočnou morou, „cabeceo“ je jej kráľovnou. Rozlíšiť totiž cielený pohľad partnera (ktorý má byť výzvou) od toho náhodného je lavírovanie na hranici bezpečnosti sebavedomia. Vskutku sa môže stať , že pohľad zle pochopíte (nemusí patriť vám, ale dáme stojacej za vami), môže patriť vám a vy ho vyhodnotíte ako náhodný a nechtiac partnera „odmietnete“ (ergo urazíte), môžete ho aplikovať vyzývavo a ľahko koketne s rizikom, že sa nestretne s odozvou, alebo kĺzať ním ledabolo po sále v nádeji, že ho niekto zachytí. Isteže máte väčšiu odvahu, keď viete tancovať, keď si v tanci ešte neveríte, radšej sa vyhnete riziku, že partner bude v ronde sklamaný. Miera očného kontaktu rastie a klesá aj tým, ako si vás partneri odpozorujú v tandách. Cabeceo môže byť príjemne lichotivé alebo čistý debakel. Rozkošná hra aj poriadny trapas. Na ten druhý prípad je dobré byť psychicky pripravený a neprežívať osobne uhnutie pohľadom. Cabeceo má nevýhodu aj výhodu v jednom. Keď ho neovládate, tak si skrátka nezatancujete a keď si náhodou nezatancujete, aspoň si to tzv. odmietnutie nikto razantne nevšimne. A propos... aplikovať cabeceo s krátkozrakosťou (najmä keď je sála priestranná) je pomerne nepraktické.
 

Tango je objatie. Objatie je veľmi delikátna záležitosť, kde vystavíte riziku svoju komfortnú zónu. Niekto je haptický typ, niekto rezervovaný. Oba typy sa musia vyrovnať so svojou manipuláciou, resp. existenciou v objatí, v tangu často v cudzom.  Vo mne osobne sú oba typy, a preto obom rozumiem. Vyrastala som v rodine, v ktorej sa pri stretnutí všetci vehementne vybozkávame a hádžeme do náručí (interne tento akt euforického nadšenia voláme „malé rodinné jašenie“), priateľov mám hapticky obsiahnutých a nemám problém dotknúť sa aj poloznámeho. Na druhej strane mám v sebe paradoxne vyprofilovaný istý fenomén rezervovanosti, akýsi podvedomý obranný systém držania si cudzích ľudí od tela. Fyzicky aj psychicky. Tango vám oba systémy naruší. Už počas jednej kurzovej hodiny sa ocitnete  v objatí niekoľkých partnerov (a občas aj rovnakého pohlavia). To je moment, keď definitívne prichádza na scénu energia. Svojím spôsobom automaticky zadefinuje, pokiaľ si partnera k sebe pustíte, ale aj to, ako sa vám vo vzájomnom objatí tancuje. Isteže to závisí aj od stupňa kvality tancovania, od skúseností, od poznania, od výšky partnera či postavy, od vône, od nonverbálnych signálov, ale predovšetkým energiana prvú vygeneruje úspešnosť komfortu v objatí (či už v otvorenom alebo tesnom). Zo začiatku ešte netušíte, že hľadáte  „to svoje“ objatie, v ktorom vám bude dobre ergo kompatibilne, vzájomne, príjemne, familiárne a áno, svojím spôsobom aj nečakane intímne (samozrejme, v kategórii verejnej počestnosti) a prídete na to až vtedy, keď ho zrazu spontánne nájdete. Je to stotina sekundy duševného orgazmu. A vo vás sa mimovoľne vyprofiluje akýsi tango „hug hunting“ (dobrého vždy chceme predsa aj v živote viac), skrátka túžite si to znova užiť. 

Priznávam, trvalo mi dlhšie, než som pochopila, prečo sa propagácia tanga často zužuje na ponuku objatí. Už to viem! Nechápete len dovtedy, kým nenájdete to „svoje“. Rýchlo zistíte, že v tango komunite nejde len o objatie v tanci, ale aj mimo neho. Bežne sa tanečníci objímu pri stretnutí a aj na tejto kvalite objatia vycíte mieru sympatie a vnútornej blízkosti. V tangu sa aj objatiu treba „naučiť“, hoci je to zdanlivo veľmi prirodzený akt, ktorý v súčasnom svete však pomerne absentuje. Tango môže tancovať každý, ale nie je pre každého. Preto je aj v kurzoch permanentný príliv a odliv záujemcov. Kto pochopí a pocíti ostane, kto nie, ide jednoducho ďalej. 

Ten, kto ostane, čaká na svoju tandu(séria 3 až 4 skladieb idúca po sebe v trvaní približne 10 až 12 minút). Kvalita tandy závisí nielen od kvality tancovania, atraktivity hudby, ale predovšetkým od fyzickej „komunikácie“ partnerov, resp. od objatia. S každým partnerom je tanda prirodzene a logicky iná a svoju vlastnú tanečnú (ale predovšetkým vnútornú) úspešnosť hodnotíte počtom tánd, ktoré ste si užili. A možno aj nie.  

Tango argentino nie je len tanec. Je to život.  Asi nie je náhoda, že aj škola, do ktorej mnohí chodíme, má názov TangoVida. Je to „Vida“ plná očakávaní, náhlych nečakaných radostí, humoru, pochýb aj zmätkov, otázok, na ktorých odpovede sa dlho čaká, ale aj sonda do vlastných nepoznaných hlbín. Nový rozmer do života, v ktorom sa viac nachádza, než stráca, a preto sa „nedá“ prestať v ňom existovať. PretanGovať  život, znamená žiť ho vo vejári stále nových emócií. Jasné, že to občas bolí (okrem nôh aj sklamania), aj naštve (seba aj iných), ale nabáda to ďalej hľadať (tých, čo necúvnu). Tango je ako bod „G“. Nie každý ho nájde, ale keď už, tak je to paráda. 

 Ja som za rok a pol svojho života s tangom našla okrem tisíc drobností tri veľké veci – os, objatie a srdce. Os svoju, objatie v páre a srdce spoločné s novými priateľmi. Možno je toto trojcombo zdanlivo pre iných na prvý pohľad málo. V rétorike tanga (a v „preklade“ vlastnej duše) však celkom dosť.   

P. S. tento text je pre tých, ktorí tangu  prepadli a budú mu rozumieť, aj pre tých, ktorí mu ešte len prepadnú a porozumieť chcú. Niektoré pocity sa môžu prirodzene líšiť, lebo tango je výsostne individuálna zaležitosť, ale určite je v ňom aj veľa tých spoločných, ktoré nás spájajú a ktoré sú nielen mnou prežité, alebo odpozorované, ale aj často konzultované.