Kristián Kohút

Rudolf Nurejev (1938 − 1993) – tanečník, choreograf, charizmatický atlét, perfekcionista, sexsymbol, temperamentný Tatár, neovládateľný búrlivák, nekompromisný tyran a mnohými ďalšími prívlastkami častovaná legenda mužského baletu 20. storočia. Tanečníka, ktorý v druhej polovici 20. storočia opantal celý svet, si v tomto roku pripomíname hneď dvakrát: v januári uplynulo 25 rokov od jeho úmrtia a v marci 80 rokov od jeho narodenia. Paralelu s jeho životným príbehom nachádzame v osudoch mnohých ruských emigrantov pred ním i po ňom. Jeho cesta k sláve bola zároveň cestou k slobode, jeho snaha dotknúť sa dokonalosti bola výsledkom tvrdej práce a sebadisciplíny.

Tanec ako únik pred chudobou

Intenzívny život Rudolfa Nurejeva sa začal vo vlaku, niekde v okolí Bajkalského jazera. Oficiálne sa narodil 17. marca 1938, no pravdepodobne to bolo o dva dni skôr. Väčšinu detstva prežil v Ufe, v hlavnom meste Baškirska (Ruská federácia). Hlad a chudoba boli súčasťou rodiny, o ktorú sa starala mama, keďže otec bol odvelený vojenský hodnostár. Zaznamenané Nurejevove spomienky na každodenný boj o jedlo počas dlhých ruských zím vyznievajú mrazivo realisticky. Vo veku šiestich rokov videl prvý balet, propagandistické predstavenie Pieseň žeriavov v Ufe, ktoré ovplyvnilo jeho život. Malý Nurejev intenzívne vnímal hudbu, farby, mágiu scény divadla, slobodu pohybu a rozhodol sa, že chce byť tanečníkom. Začal navštevovať folklórny súbor a čoskoro si jeho učitelia uvedomili, že jeho odhodlanie a talent vyniká nad ostatnými. Napriek otcovej nevôli pokračoval v štúdiu tanca u Anny Udaltsovej a neskôr u Eleny Vajtovičovej. Tancovanie v ufskej Opere mu umožnilo zúčastňovať sa na tréningoch, no všetko spelo k štúdiu v Leningrade, kam bol prijatý v roku 1955 ako sedemnásťročný. Pre tatársky temperament bolo štúdium pre Rudolfa sledom trestov a ponižovania zo strany autorít. Nurejev často spomínal, ako mu odopierali jedlo alebo spánok len preto, že bol večer v divadle. Na druhej strane tu bol vynikajúci pedagóg Alexander Puškin, ktorý dokázal skrotiť jeho vášne a vštepiť mu zmysel pre disciplínu a lásku k tancu. Štúdium ukončil v roku 1958 a v rovnakom roku vyhral aj baletnú súťaž v Moskve. Z ponúknutých sólových kontraktov do Veľkého divadla v Moskve i Kirovovho baletu[1]v Leningrade si vybral Leningrad. Nurejevov talent si všimla primabalerína Natália Dudinská, ktorá si ho vybrala za partnera. Dudinská[2]bola žiačka Agripiny Vaganovovej a manželka riaditeľa Kirovovho baletu Konstantina Sergejeva. Po boku slávnej primabaleríny a so svojím talentom Nurejev čoskoro dosiahol uznanie a patril k najlepším baletným umelcom Sovietskeho zväzu. No jeho impulzívnosť, tvrdohlavosť a chuť tancovať inak viedli k mnohým konfliktom s kolegami, ako aj so samotným Sergejevom, ktorý ho považoval za nespoľahlivého a politicky nestabilného. 

1961 a parížsky parfum slobody

V čase studenej vojny, keď médiá zamestnávala Kubánska raketová kríza, Berlín bol násilne rozdelený múrom a Jurij Gagarin letel do vesmíru, sa predstavitelia Sovietskeho zväzu rozhodli dokázať Západu, že sú napred nielen v technologicko-vedeckej oblasti, ale i v kultúrnej. Korunovať úspechy Sovietov malo turné Kirovovho baletu v Paríži a v Londýne.
Neutíchajúce konflikty medzi Nurejevom a Sergejevom využil Sergejev vo svoj prospech a Nurejeva nezaradil na zoznam tanečníkov, ktorí mali vycestovať do Paríža. Jedným z mnohých formálnych dôvodov bol aj fakt, že Nurejev tancoval Alberta v Giselle len v trikote bez vrchných nohavíc. Sergejev plánoval počas turné sám alternovať Nurejeva a jeho spoločné vystúpenie s Dudinskou malo byť jeho triumfálnym zakončením interpretačnej kariéry. Do Leningradu však prišla zástupkyňa parížskej agentúry Janine Runguet, ktorá napriek Sergejevovým odhováraniam navštívila predstavenie Don Quijote s Nurejevom v úlohe Basila. Runguet našla svoju hviezdu a okamžite volala do Paríža. Sergejev pod tlakom a s nevôľou musel Nurejeva na turné vziať.  
Celý zájazd prebiehal pod dohľadom Vitalija Striževského, agenta KGB, ktorý mal dohliadať na „správnu“ politickú kultúru účastníkov a udržať neovládateľného Nurejeva v socialistických mantineloch. O prísun informácií sa staralo aj zopár tajných agentov, ktorí boli členmi súboru (údajne na turné boli tanečníci, ktorých nikto nikdy pretým nevidel). 
Na úvod turné bola vo Foyer de la Danse v parížskej Opere usporiadaná recepcia, na ktorej sa za prítomnosti médií zúčastnili umelci ruského i francúzskeho baletu. Situáciu, v ktorej boli na jednej strane sály konzervatívne oblečení Rusi a na druhej chic Francúzi, rozbil Nurejev, ktorý sa nenápadne popri stole presunul k skupinke tanečníkov z parížskej Opery. Ospravedlnil sa, že nehovorí francúzsky, ale že po anglicky hovorí dobre. Po krátkej konverzácii ho Pierre Lacotte pozval na večeru v kruhu priateľov. Taktiež sa podujal prehovoriť so Sergejevom a vybaviť Nurejevovi povolenie, bez ktorého by sa na večeri nemohol zúčastniť. Ten sa bránil, no nakoniec Lacottovmu naliehaniu podľahol s podmienkou, že Nurejev nemôže ísť sám. Ako spoločníka mu vybral sólistu a spolubývajúceho Jurija Solovieva. Pierre Lacotte na ten večer spomína ako na nekonečnú záplavu Nurejevových otázok o francúzskej kultúre, balete, živote. Kým Nurejev pôsobil ako dieťa fascinované všetkým novým, Soloviev bol utiahnutý a hanblivý. Pri návrate do hotela sa Soloviev rozlúčil a šiel hneď do izby. Nurejev ostal stáť pred autom a úpenlivo hľadel na svojich nových priateľov. Lacotte mu vtedy povedal, aby nebol smutný, že ho prídu vyzdvihnúť aj inokedy.
Do Nurejevovho osudu zasiahol ďalší človek, tanečný kritik René Servin, ktorý  sediac v hľadisku parížskej Opery sledoval Nurejevovu javiskovú skúšku a ihneď po jej ukončení po celom Paríži rozšíril, že skutočné hviezdy budú tancovať až na druhom predstavení, keďže Sergejev Nurejeva neobsadil do premiérového predstavenia. Parížske publikum bolo unesené z magického obrazu Kráľovstvo tieňov z Bajadéry, no skutočnou senzáciou bol Nurejevov sólový výstup po boku Ally Osipenko. 
V rovnaký večer bola Nurejevovi predstavená milionárska dedička Clara Saint, ktorá zhodou okolností „randila“ so synom francúzskeho ministra kultúry Andrého Malrauxa. Rudolf začal so svojimi novými kamarátmi tráviť čoraz viac času. Aj s pomocou Osipenko sa mu darilo utekať Striževskému a užívať si čaro mesta svetiel. Čím častejšie Nurejev utekal z hotela, tým očividnejšia a citeľnejšia bola prítomnosť sledujúcich agentov KGB. K otvorenej konfrontácii došlo počas jednej spoločnej večere, kde Nurejev jednej agentke dal poslať chlieb a vodu so slovami, že tá chudera (použil expresívnejší slovník) si nič iné nezaslúži. 
Striževskij, chrániac predovšetkým seba, musel zasiahnuť a poslal do Moskvy správu o nevhodnom správaní a stýkaní sa s agentkou CIA, ktorou bola údajne Clara Saint. Slečna Saint stelesňovala kapitalizmus a jej prítomnosť po Nurejevovom boku bola v očiach Striževského neakceptovateľná. Tesne pred vystúpením súboru v Palais de Sport s 5 000 sedadlami prišiel z Moskvy telegram, že Nurejev sa musí okamžite vrátiť do Ruska. Sergejev, s vedomosťou, že bez Nurejeva obrovskú halu nenaplnia, apeloval na sovietskej ambasáde, aby Nurejevovo odvolanie z turné zrušili. Zachraňujúc hviezdny lesk zájazdu bol prinútený stáť paradoxne na Nurejevovej strane. Sovieti povolili Nurejevovo zotrvanie pod podmienkou, že sa prestane stýkať s Francúzmi. 
Palác športu praskal vo švíkoch, tisíce divákov sledovali Labutie jazero v nevídanej interpretačnej kvalite. Zrazu, v treťom dejstve, sa Nurejev šmykol a padol na zem. Svojským arogantným gestom dal pokyn dirigentovi, aby prestal hrať. Obrovská sála zmrzla v nemom úžase. Zvíťazila prehnaná sebaistota nad talentom? Bude to blamáž alebo úspech? Rudolf musí tancovať ako ešte nikdy. Tanečník dal pokyn dirigentovi a pokračoval v predstavení. Jeho výkon ho katapultoval k novým hraniciam zbožňovania. Paríž niečo podobné nezažil od čias Nižinského.   
Miláčik parížskeho obecenstva sa okrem Sergejevovho hnevu musel vyrovnať aj s konfliktom so svojím spolubývajúcim Jurijom Solovievom, ktorý ho vyhodil z izby. Dodnes sa špekuluje o dôvode. Televízia BBC v jednom zo svojich dokumentov o Nurejevovi uvádza ako príčinu pokus o milenecký pomer, ktorým neskôr Striževskij vydieral Solovieva, aby donášal na Nurejeva. Ten tlaku KGB podľahol. 

Skok, ktorý obletel celý svet

16. júna 1961 na parížskom letisku Le Bourget čakali členovia Kirovovho baletu na odlet do Londýna. S mladým Nurejevom sa prišli rozlúčiť jeho priatelia Pierre Lacotte a balerína Ghislaine Thesmar. Pred spoločným posedením pri káve so Sergejevom a Dudinskou si riaditeľ baletu zobral mladého tanečníka bokom a povedal mu, že prišiel telegram z  Moskvy, v ktorom nadriadení žiadajú Nurejevov návrat do vlasti s cieľom vystúpenia v Kremli. Nurejev zbledol  a prosil Francúzov, aby niečo urobili. Tušiac najhoršie, vytiahol nožík, že sa radšej zabije, ako by sa mal vrátiť do Sovietskeho zväzu.  Zúfalému pokusu zabránili dvaja agenti, ktorí ho odviedli bokom. Skupina francúzskych tanečníkov v nemom úžase sledovala plačúceho Nurejeva v náručí Ally Osipenko pod dohľadom KGB. V momente, keď sa zdalo, že opona sa definitívne zavrela, všetci členovia Kirovovho baletu už boli v lietadle do Londýna, prišla na letisko slečna Saint, ktorej „ochranka“ dovolila, aby si s Nurejevom prehovorila. Po pár sekundách odišla, aby sa následne vrátila s informáciou, že k slobode musí on urobiť prvý krok a rukou ukázala na neďaleko stojacich francúzskych žandárov. Nasledujúce chvíle Clara Saint opísala ako dramatickú scénu z baletu: Nurejev sa vytrhol z rúk svojich strážcov a veľkým skokom si to namieril k žandárom. Bolo to jeho grand jeté k slobode. Sám Nurejev to v staršom televíznom portréte opísal oveľa prozaickejšie: ako nenápadný tichý presun k žandárom.
Členovia Kirovovho baletu sa o Nurejevovom úteku dozvedeli z novín na druhý deň ráno. Titulky hlásali: Skok k slobode. Sovietska propaganda dostala facku, dôsledky nedali na seba dlho čakať. Alla Osipenko sa počas londýnskeho turné mohla pohybovať len medzi divadlom a hotelovou izbou, neskôr dostala desaťročný zákaz vycestovať. Talentovaný Soloviev v roku 1977 z neuvádzaných príčin spáchal samovraždu. Nikita Chruščov údajne vydal príkaz zlámať Nurejevovi nohy. Tato konšpiračná teória zaváňa až prílišnou snahou o senzáciu. Pravda je, že Nurejeva po Paríži hľadali agenti KGB a zopár dní sa musel skrývať. Keď bolo definitívne jasné, že Nurejev sa domov nevráti, sovietska moc sa pokúsila zničiť mu život inak. Zničiť jeho kariéru. Mladý Tatár prijal ponuku tancovať v baletnom súbore markíza de Cuevas v balete Spiaca krásavica. Podvrhy srdcervúcich listy od rodičov a od Puškina, zorganizované publikum kričiace „zradca“ či rozbité sklo na javisku, to všetko malo destabilizovať psychiku umelca a zabezpečiť jeho javiskové zlyhanie. Nurejevovo odhodlanie dokončiť svoj boj a sila osobnosti, pretransformované do profesionálneho výkonu, znamenali definitívne víťazstvo nad režimom. 

Odkazom je jeho práca

Nurejevovu kariéru najlepšie charakterizuje slovo práca. Sloboda mu otvorila dvere do veľkého sveta, v ktorom mohol napĺňať túžbu skúšať nové veci, učiť sa nové tanečné štýly. Tancoval 150 až 200 predstavení za sezónu po celom svete a zo strachu pred stratou techniky pravidelne cvičil Puškinove tréningy. 
Slobodný svet mu ponúkol dovtedy nevídané možnosti. Prvým splneným snom bolo štúdium bournonvillovskej techniky v Kodani s Erikom Bruhnom, ktorého Nurejev považoval za najlepšieho tanečníka svojej doby. Vzájomná náklonnosť viedla k dlhodobému a intenzívnemu vzťahu. Samostatnou kapitolou jeho umeleckej kariéry bola spolupráca s balerínou Margot Fonteyn. Na javisku predstavovali ideálny pár, ktorého legendárna súhra inšpirovala choreografa Frederika Ashtona  na vytvorenie dnes už ikonického baletu Marguerite et Armand. Merateľným dôkazom ich úspechu môže byť zápis v Guinnesovej knihe rekordov, ktorý spočíva v 89 divákmi vyžiadaných oponách na premiére Labutieho jazeravo Viedni. 
Kým Bruhn a Fonteyn prišli do Nurejevovho života pomerne rýchlo a ľahko, na vysnívanú spoluprácu s Balanchinom si musel počkať 16 rokov. Pri prvom stretnutí mu choreograf oznámil, že ak chce tancovať jeho balety, musí sa najprv zbaviť svojich princov.   
Nurejev bol fascinovaný všetkým novým a celý život sa učil. Vedomosti, ale i estetické cítenie sa snažil pretaviť do interpretačnej praxe i choreografickej tvorby. Vo veľkých romantických baletoch upriamil pozornosť aj na muža tanečníka, vo svojich choreografiách na vystavanie zrozumiteľného deja využíval psychoanalýzu. Disciplínu, ktorú aplikoval na seba, vyžadoval aj od iných. Vďaka nekompromisnosti umeleckej vízie a prísnosti (až teroru) na baletnej sále vychoval generáciu tanečníkov, ktorí dlho po jeho smrti reprezentovali to najlepšie zo „západného baletu“. Tanečníci ako Sylvie Guillem, Manuel Legris, Laurent Hilaire, Isabelle Guerin či Elizabeth Maurin sa stali predstaviteľmi „nurejevovskej školy“. 
Nurejevov umelecký odkaz prežíva v jeho baletoch, no zdá sa, že jeho osobné rozhodnutie žiť v slobodnom svete stále vyvoláva v jeho vlasti mnoho kontroverzií. Posledným príkladom je uvedenie životopisného baletu Nurejevsúborom Veľkého divadla v Moskve. Premiéra baletu o „zradcovi národa“ bola oproti pôvodnému plánu o šesť mesiacov posunutá. Z mnohých dôvodov uvedených v médiách šlo najprv o propagáciu homosexuality, ktorá je v Rusku trestným činnom, neskôr o explicitnú nahotu použitú na horizonte javiska alebo nemorálnosť, na ktorú poukázala veriaca verejnosť. Režisér Kirill Serebrennikov je za svoje politické názory v domácom väzení a na premiére „sa zúčastnil“ len jeho portrét na tričkách realizačného tímu.   

 




________________________________

[1]Dnešný balet Mariinského divadla v Petrohrade.

[2]Pedagogička bývalej sólistky Baletu SND a pedagogičky na TKEJ Maríny Častkovej Zheleznyakovej.