Majster Milan Sládek: Som kacírom pantomímy
Katarína Zagorski
Predstavenie na Malej scéne sa končí, svetoznámy mím prerušuje záverečný potlesk a ďakuje divákom, že si naňho v prvý marcový piatok večer našli čas aj za pohnutých udalostí posledných dní (vražda novinára a jeho snúbenice, protesty na námestiach). Má čerstvých osemdesiat a do Bratislavy ich prišiel osláviť štyrmi predstaveniami.
K rozhovoru si hneď nato sadá ešte v kostýme, neodlíčený, aby vraj nevystrašil. K poháru vody si objednáva plzeň. O štvrť na jedenásť sa odchádza prezliecť do tej istej šatne ako pred päťdesiatimi rokmi. Dnes večer bol Kefkom aj Warholom, o pár týždňov bude Dubčekom.
Hodinu a pol čistého času ste na javisku. Ako to zvládate štyri dni za sebou?
Sám neviem. (smiech) Je to aj preto trošku namáhavé, že minulú sobotu som pripravoval galavečer v televízii a v pondelok som mal ešte v Zohore predstavenie Krížovej cesty.
To je za jeden týždeň päť predstavení. Aj trénujete?
Áno. Len malý tréning, pretože tu musím ísť naplno. Na týchto predstaveniach sa nedá, že len tak niečo vysypem z rukáva.
Ako často vystupujete?
Mám dvadsaťpäť až tridsať predstavení do roka, už nie tak mnoho ako kedysi. Pred Veľkou nocou ich mám vždy niekoľko s Krížovou cestou, niekedy aj dvanásť, tento rok sedem. Potom sú to workshopy alebo si ma niekto objedná, aby som vytvoril kompozíciu.
Ktoré z dvoch dnešných predstavení je ťažšie?
Dar je ťažší v zmysle, že tam musím byť presný. Andy & Basquiat je zase také živé predstavenie, síce postavené a naskúšané, ale stále aj čiastočne improvizované, aby bolo prekvapivé pre nás aj pre divákov.
Ktoré dielo ste hrali najčastejšie?
Pravdepodobne Dar, bude mať päťdesiat rokov. S tým som chodil veľmi často aj po svete. Veľa sme hrali Figarovu svadbu, ktorú sme naštudovali pre kórejský operný súbor a hrali desaťkrát v ich národnom divadle. V našom SND sa hrala tridsaťkrát. Hrávali sme ju potom zase od roku 1992, poslednýkrát asi pred šiestimi rokmi.
V Dare s vami teraz účinkuje váš syn Taro Sládek. Čo hovorí na Bratislavu?
Cíti sa tu veľmi dobre, hovorí slušne po slovensky. Bol dlho chorý a Dar chcel veľmi hrať, naskúšal ho ešte predtým, než išiel do nemocnice. Má aj vlastné sólové predstavenie, vlani ho s ním pozvali na festival pantomímy do Bangkoku. Zaoberá sa aj myšlienkou ísť do filmu.
Aký je to pocit, vystupovať po päťdesiatich rokoch na Malej scéne?
Je to zvláštne. Myslím, že dokonca sedím v tej istej šatni, na tom istom mieste. Je to veľmi pekné divadlo, rád spomínam, ako sme tu robili. Mali sme čas hľadať sa, vyskúšať si niečo a vznikli tu inscenácie, ktoré mali veľký ohlas, trebárs Hrča, alebo pre mňa jedna z najlepších Starinár, podľa Deburauovej pantomímy.
V 90. rokoch ste boli riaditeľom Arény. Sledujete, čo sa s ňou deje? Pohybovému divadlu je napriek pôvodným sľubom uzavretá.
Je mi ťažko o tom hovoriť, aby to nevyzeralo, že je tu nejaká závisť, ale myslím si, že je jej skutočne škoda. Nazval som ju vtedy Inštitútom pre pohybové divadlo, vedel som, že nebudem mať možnosť hrávať každý deň, a bolo dobré pomôcť mladým ľuďom, ktorí sa zaoberali modernými tanečnými formami, aj oni tam hrávali. Myslím si, že originalita Arény mohla byť v tom. Takých divadiel, ktoré sa tam teraz robia, bolo predsa aj predtým mnoho.
Bol to jediný čas, keď mal súčasný tanec v Bratislave stálu scénu v kamennom divadle so štandardnými rozmermi.
Držal som tomu palce, škoda, že tá oficialita bola taká nekultúrna.
Stretli ste sa s terajším riaditeľom pánom Kukurom? Boli ste v Aréne?
Raz sa ho v jednom rozhovore pýtali, aké má umelecké plány. On odpovedal: Aké môžem mať umelecké plány? Som herec, a keď mi niekto povie, toto zahraj, tak to zahrám.
Povedal som si, áno, to je možno pravda, ale nie je to žiadna umelecká cesta. Myslím, že keď je takéto výnimočné divadlo, malo by mať aj výnimočný repertoár. Určite sa tam robia aj zaujímavé veci, ale nemám pocit, že je to divadlo, ktoré by bolo nejakým spôsobom ojedinelé. Trošku sa ma dotklo, keď pán Kukura prebral po mne Arénu a v médiách rozprával, že vstúpil do barabizne. Nevie, aké to bolo, keď som do Arény vstúpil ja, ako to tam vyzeralo. Keď ju prebral, to divadlo bolo hotové, dokončené. Bohužiaľ, bol som tam teraz a videl som, že sa tam odvtedy v podstate nič neudialo. Akoby tá budova nemala dušu.
Stále je tu snaha vybudovať priestor pre súčasné pohybové umenie. Vy ste založili divadlo v Nemecku. Ako na to?
Viete, vždy sa očakáva, že zvrchu niekto niečo urobí. Zvrchu nespraví nikto nič, to je moja skúsenosť. Divadlo, ktoré som v Kolíne založil, bolo výkrikom o pomoc. Bol som bez súboru, bez divadla, hrával som síce, ale cítil som sa stratený. Prerobil som jednu opustenú tlačiareň, stala sa nesmierne populárnym divadlom. Je dôležité, aby človek nečakal, že mu niekto niečo dá. Kvalita musí byť, ale aj odvaha púšťať sa do vecí, ktoré niekedy ľudí prekvapia. Treba ich aj učiť, postupne privádzať k niečomu, čo človek chce robiť. V divadle som sa snažil ukázať históriu, baletné pantomímy, pantomimické starorímske tance, commediu dell’arte, aby ľudia videli, že to je skutočne bohaté umenie. A aj nové veci sa robili. Vždy je to riziko, človek sa musí stále snažiť.
Aktuálne pripravujete Dubčekovu jar k 50. výročiu vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, premiéru bude mať 8. júna v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Kto vás oslovil?
Nebol som oslovený. Vzniklo to tak, že som si povedal, budeš mať osemdesiat rokov, niečo si zažil, a jedna z tých vecí bola práve moja emigrácia v šesťdesiatom ôsmom, udalosti s ňou spojené. Rozprával som o tom na ministerstve kultúry a pán minister, ktorý nedávno rezignoval, bol tou myšlienkou nadšený. Dvadsiaty prvý august 1968 bol pre nás vtedy o to horší, že v prvých mesiacoch toho roku pán Dubček urobil úžasné, neočakávané zmeny. Mladý človek si teraz možno nevie predstaviť, že je cenzúra zrušená, že sa pustia politickí väzni alebo možno cestovať do zahraničia. Mal som tridsať, to máte aj strach, boli to neobvyklé veci. Aj v novinách sa zrazu písalo s veľkou otvorenosťou, entuziazmom. Bohužiaľ, s pánom Dubčekom som sa nikdy nestretol, jeho osobnosť ma však očarila. Myslím, že bol veľmi komplikovaný, vzdelaný a znalý, a stál nohami na zemi. Keď som študoval dokumenty k tejto tematike, nenašiel som, že by mal v sebe napríklad namyslenosť.
Stvárňujete jeho postavu?
Áno aj nie. V určitých momentoch si predstavujem, že by som mu dokonca, pomocou maskérskeho umenia, mohol byť podobný. Bude to na dve časti rozdelené kombinované pásmo, asi desať obrazov, hudbu mi píše Jozef Vlk. Nechcem používať dobové dokumenty až na jeden, keď ide o 21. august. Počul som peknú vec od pána Baníka, sochára, ktorý robil portrét na Dubčekovom hrobe. Boli priatelia, a keď som ho navštívil, rozprával, ako bol pán Dubček nadšený Verdiho Requiem, ako ho vo filharmónii štuchal – to je hudba, to je hudba! Requiem tam musí k tomu 21. augustu zaznieť.
Zaujalo vás niečo na Alexandrovi Dubčekovi aj mimicky?
Ešte stále sa dívam a áno, jeho spôsob, držanie tela. Je vo svojom výraze veľmi triezvy, ale sú tam určité pohyby hlavou… (nakloní hlavu a na sekundu je tu Alexander Dubček)
Sledujete súčasné dianie na Slovensku? Po predstavení ste oslovili divákov na tému vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.
Je to šokujúce a nehorázne, čo sa stalo. Nevyznám sa vo všetkých prepojeniach, ale som veľmi zvedavý, ako sa to vyvinie. To boli mladí ľudia. Mám pocit, že je to hraničná situácia, že sa bude niečo diať, že to mladých ľudí nenechá na pokoji.
Žijete v Kolíne nad Rýnom, hosťujete v divadlách po celom svete, vyzeráte absolútne fit. Ako je to s tým tréningom?
Od mladosti cvičím techniku výrazového tanca pani Jarmily Kröschlovej. Môj kolega ešte spred emigrácie Eduard Žlábek absolvoval pražské konzervatórium a tam sa táto technika vyučovala. Mnohí sa z toho smiali. Ale napríklad Jiří Kilián prešiel touto školou a myslím, že práve preto jeho tanečníci mali takú veľkú silu. Nie je to konkrétny štýl alebo forma, skôr spôsob, ako porozumieť telu. Do ničoho vás nenúti, len pozorovať, ako telo pracuje. Vychádza z centra, odľahčí skelet, všetko je založené na svaloch.
Vy to doteraz praktizujete?
Áno, sú to veľmi dobré cviky. Moje telo preto akýmsi spôsobom stále funguje, nezaťažujem ho nepotrebným, len tým, čo mu pomôže. Pred predstavením vám to dá pocit, že sa dávate do priestoru, že vyžarujete priestor zo seba. Už som starček, ale keď som bol mladý, myslel som si, že ma niekto po tom javisku nosí. Mohol som sa spoľahnúť na telo, že je dobre pripravené. A dovoliť mu, aby sa tam sformuloval výraz. Keď vidím, čo sa teraz v daktorých školách pantomímy a nonverbálneho divadla robí…
Čo také?
Napríklad cvičenia Étienna Decrouxa, podľa mňa slepá ulička v umení pantomímy. On do jej moderných dejín určite patrí, inscenoval vynikajúce kompozície ako Stromy alebo Fabrika, ale potom sa začal venovať systému, ktorý podľa mňa k ničomu nevedie, je iba uznávaním určitej formy. Myslím, že v umení je hľadanie formy potrebné, cez ňu oslovujeme našich divákov, sprostredkúvame naše myšlienky. Som však trochu prekvapený, že školy Decrouxov Mime Corporel berú ako základný kameň. Reč tela je dôležitá, komplikovaná a úžasná, ale tým, že nie je nami kontrolovaná ako pri verbálnom prejave, musíme sa ju učiť, pozorovať seba a iných ľudí, ako naše telo hovorí. To je pravý základ pantomímy, žiadne umelé pohybové systémy výraz nenahradia. Je to čistý herecký prejav.
Keď sa na vás pozerám na javisku, vidím pantomimickú techniku, ale váš výraz je zároveň veľmi prirodzený, čo by v podstate ani nemalo ísť dokopy. Vaša tvár je reálna.
Keď som bol v deväťdesiatych rokoch pozvaný na VŠMU, hovoril som o Stanislavskom, čo je skvelý herecký systém. Všetci sa smiali, lebo dostal zlú pečať socializmu, divadlá vtedy hrávali veľmi realisticky až naturalisticky a žiadne iné cesty neboli. Ale keď Stanislavského čítate, nenúti vás do žiadneho takého výrazu, núti vás byť pravdivý. Vybudovanie vnútorného monológu je nesmierne dôležitá záležitosť aj u mňa, podľa toho sa pohybujem. Do toho záznamu potom prídu emocionálne momenty, slovo, farba, určitá nálada, preto máte pocit, že v tom je prirodzenosť. Vždy sa snažím o to, aby som vybudoval príbeh, ktorý je v prvom rade logický. Potom si môžem dovoliť niečo scudziť, zväčšiť, zredukovať, skrátiť, spraviť z toho koláž. A diváci k tomu, čo im ponúkam z javiska, pridávajú svoje vlastné skúsenosti.
Sledujete ich reakciu?
To už je taký automatizmus. Prekvapilo ma, keď sa asi pred štyrmi rokmi začalo hovoriť o zrkadlovom neuróne, ktorým chápeme druhú osobu. Zobrazíme ju v sebe, to je vedecky dokázané. Preto keď hrám a mám možnosť pozrieť sa do obecenstva, vidím, ako ľudia reagujú aj mimikou, hrajú so mnou. Toto francúzska pantomíma tak trošku opustila. Étienne Decroux aj Marcel Marceau, ktorého si nesmierne vážim, ale keď ide o to, dávať to ďalej... Prečo by sme sa v pantomíme mali učiť, aj keď od veľkého človeka, hotové, sformulované veci, aby sme ich potom mechanicky používali?
Vždy sa riadite svojím vnútorným presvedčením?
Myslím, že preto môžem robiť rozličné veci. Ide mi o to vnútorné, aby som to tam mal jasné a mal charakter témy. Niekedy je realistickejšia, niekedy poetickejšia, podľa toho hľadám adekvátny výraz. Nikde však neexistuje vokabulár, ktorý sa dá použiť na všetko. Za to, že tak hovorím, som niekedy považovaný za kacíra pantomímy. Ale jeden americký herec povedal, že po sedemdesiatke sa už môže hovoriť, čo si človek myslí. (smiech) Ja som ešte o desať rokov ďalej.
Na margo svojej osemdesiatky ste povedali, že ste smutný, lebo polovicu života už máte za sebou.
Niekde som rozprával aj o tom, ako ma okúzlil Kazuo Ono. Zoznámil som sa s ním v jeho dome a štúdiu v Yokohame, vtedy mal asi sedemdesiatštyri rokov. Bol som z neho vykoľajený niekoľko týždňov, obdivoval som jeho odvahu pustiť sa do takého rizika, postaviť sa so svojimi vidinami na javisko. Veď to bol človek vo veku, ale s obrovským vyžarovaním a energiou. Keď som ho pozval na festival do Kolína, už ako osemdesiatštyriročného, s jeho slávnym predstavením La Argentina, bál som sa, že to bude fiasko. Tisíc mladých ľudí v hľadisku, on sa objaví medzi nimi, desať minút trvá, než sa v akomsi secesnom klobúku presunie na javisko a vzápätí zomiera. Predstavenie malo nevšedný úspech! Títo mladí ľudia boli absolútne nadšení.
Máte nejaký rituál, keď sa pripravujete na predstavenie?
Taký komický, že to ani nemôžem povedať. Ale v podstate musím mať pokoj, nemôžem sa tu a tam porozprávať a potom skočiť na javisko. A šminkovanie − vtedy prehadzujem register k nonverbalite.
Ako relaxujete po predstavení?
Normálne nepijem pivo, tak pohárik vínka, ale po predstavení niekedy aj to pivo dobre padne.