Katarína Zagorski

Predstavenie na Malej scéne sa končí, svetoznámy mím prerušuje záverečný potlesk a ďakuje divákom, že si naňho v prvý marcový piatok večer našli čas aj za pohnutých udalostí posledných dní (vražda novinára a jeho snúbenice, protesty na námestiach). Má čerstvých osemdesiat a do Bratislavy ich prišiel osláviť štyrmi predstaveniami.

K rozhovoru si hneď nato sadá ešte v kostýme, neodlíčený, aby vraj nevystrašil. K poháru vody si objednáva plzeň. O štvrť na jedenásť sa odchádza prezliecť do tej istej šatne ako pred päťdesiatimi rokmi. Dnes večer bol Kefkom aj Warholom, o pár týždňov bude Dubčekom.

Hodinu a pol čistého času ste na javisku. Ako to zvládate štyri dni za sebou?

Sám neviem. (smiech) Je to aj preto trošku namáhavé, že minulú sobotu som pripravoval galavečer v televízii a v pondelok som mal ešte v Zohore predstavenie Krížovej cesty.

To je za jeden týždeň päť predstavení. Aj trénujete?

Áno. Len malý tréning, pretože tu musím ísť naplno. Na týchto predstaveniach sa nedá, že len tak niečo vysypem z rukáva.

Ako často vystupujete?

Mám dvadsaťpäť až tridsať predstavení do roka, už nie tak mnoho ako kedysi. Pred Veľkou nocou ich mám vždy niekoľko s Krížovou cestou, niekedy aj dvanásť, tento rok sedem. Potom sú to workshopy alebo si ma niekto objedná, aby som vytvoril kompozíciu.

Ktoré z dvoch dnešných predstavení je ťažšie?

Dar je ťažší v zmysle, že tam musím byť presný. Andy & Basquiat je zase také živé predstavenie, síce postavené a naskúšané, ale stále aj čiastočne improvizované, aby bolo prekvapivé pre nás aj pre divákov.

Ktoré dielo ste hrali najčastejšie?

Pravdepodobne Dar, bude mať päťdesiat rokov. S tým som chodil veľmi často aj po svete. Veľa sme hrali Figarovu svadbu, ktorú sme naštudovali pre kórejský operný súbor a hrali desaťkrát v ich národnom divadle. V našom SND sa hrala tridsaťkrát. Hrávali sme ju potom zase od roku 1992, poslednýkrát asi pred šiestimi rokmi.

V Dare s vami teraz účinkuje váš syn Taro Sládek. Čo hovorí na Bratislavu?

Cíti sa tu veľmi dobre, hovorí slušne po slovensky. Bol dlho chorý a Dar chcel veľmi hrať, naskúšal ho ešte predtým, než išiel do nemocnice. Má aj vlastné sólové predstavenie, vlani ho s ním pozvali na festival pantomímy do Bangkoku. Zaoberá sa aj myšlienkou ísť do filmu.

Aký je to pocit, vystupovať po päťdesiatich rokoch na Malej scéne?

Je to zvláštne. Myslím, že dokonca sedím v tej istej šatni, na tom istom mieste. Je to veľmi pekné divadlo, rád spomínam, ako sme tu robili. Mali sme čas hľadať sa, vyskúšať si niečo a vznikli tu inscenácie, ktoré mali veľký ohlas, trebárs Hrča, alebo pre mňa jedna z najlepších Starinár, podľa Deburauovej pantomímy.