Tu a teraz

Snáď nikde na svete neexistuje festival s takou širokou ponukou. V priebehu štyroch týždňov mali diváci možnosť vidieť štyridsaťtri baletných produkcií v choreografii dvadsiatich dvoch choreografov. Od smrti zakladateľa Georgea Balanchina to však predstavuje len menej ako štvrtinu z 230 diel, ktoré vytvorilo viac ako 60 choreografov. Žiadna iná baletná spoločnosť na svete sa nemôže pochváliť takým množstvom produkcií. Zo súčasných tvorcov prispeli do festivalového programu výrazným podielom najmä traja: Christopher Wheeldon, Alexei Ratmansky a Justin Peck. Prvé tri programy festivalu sa zameriavali výlučne na zakladateľov modernej choreografie Georgea Balanchina a Jeromeho Robbinsa. Choreografie z dielne oboch majstrov dopĺňali počas mesiaca produkcie  najprestížnejších choreografov súčasného baletu, ktorými sú: Mauro Bigonzetti, Robert Binet, Nicolas Blanc, Kim Brandstrum, Jorma Elo,Wiliam Forsythe, Jean-Pierre Frohlich, Pontus Lindberg, Annabelle Lopez Ochoa, Lauren Lovette, Peter Martins, Benjamin Millepied, Justin peck, Angelin Preljocaj, Alexei Ratmansky, Liam Scarlett, Troy Schumacher, Lynne Taylor-Corbet, Myles Thatcher, Peter Walker, Christopher Wheeldon. 

Svet podľa Balanchina

Všetky stopy pomerne krátkej histórie amerického baletu vedú k Balanchinovi. Jeho kariéra sa začala v rodnom Petrohrade, od sedemnástich tancoval v Kirovovom súbore a počas zájazdu do USA prijal ponuku od Ďagileva spolupracovať s Ballet Russes, kde sa stretol so Stravinským, Prokofievom, Satiem, Ravelom, s výtvarníkmi Picassom, Cocteauom a Chagallom a s ďalšími. Ďagilev predstavil Balanchina ako choreografa v roku 1925, v roku1933 vo veku 29 rokov prijal pozvanie od amerického patróna umenia Lincolna Kirsteina (1907 − 1996), ktorého snom bolo vytvoriť baletnú spoločnosť v Amerike. Balanchine ako jedna z hlavných postáv umenia dvadsiateho storočia zásadným spôsobom zmenil podobu klasického baletu. Bol aj pedagógom, vychádzal z techniky klasického tanca, ktorú zrýchlil, rozšíril, zefektívnil, zmodernizoval a vytvoril vlastný nový štýl tancovania, ktorým výrazne ovplyvnil rozvoj tanca v USA. Balanchinove baletné choreografie sú v súčasnosti súčasťou repertoáru všetkých významnejších baletných súborov na celom svete. 

Neoddeliteľnou súčasťou New York City Baletu je baletná škola School of American Ballet, jediná svojho druhu na svete, vyučujúca techniku klasického tanca podľa princípov Balanchina. Škola sídliaca rovnako ako divadlá v komplexe Lincoln centra je moderným vzdušným priestorom, kde sa snúbi súčasnosť s minulosťou a s jej legendami. School of American Ballet (SAB) je liahňou nových talentov, z ktorých si súbor každoročne dopĺňa nových tanečníkov. Škola vznikla na podnet NYCB, Balanchina a Kirsteina ako baletná akadémia, schopná konkurovať tradičným európskym školám.

Z dielne majstra

Poctou zakladateľovi amerického baletu bol v úvode festivalu program  All Balanchine, ktorý tvorili dnes už kultové abstraktné diela Allegro Brillante, The Four Temperaments, symphony in C.  Jeho tvorbu som mala možnosť objaviť v rámci dejových baletov − v obnovenej premiére uviedli nadčasový balet Sen noci svätojánskej noci. Shakespearova hra o svätojánskej noci, v ktorej sa láska snúbi s mágiou, inšpirovala film, operu, drámu aj balet. Verzia Georgea Balanchina (premiéra 1962) bola prvým úplne originálnym večerným baletom, ktorý uviedol v Amerike a ktorým o dva roky otvoril prvé repertoárové obdobie NYCB v divadle. Udalosti, smiešne nedorozumenia, naháňačky v lese, vedúce k väčšiemu zmätku, a čarovné kúzla vytvorené Puckom – to všetko na pozadí sviežeho dynamického tanca a modernej choreografie. Balanchine vytvoril na Mendelssohnovu hudbu nádherne snivé nadčasové dielo, ktoré ani po polstoročí nestratilo nič zo svojho kúzla a z choreografického majstrovstva. Krehké a pohybovo sofistikované duetá dali možnosť ukázať brilantnosť sólistov, v podobe škriatkov sa predstavili deti baletnej prípravky NYCB. 

Nová krv

Od čias Georgea Balanchina New York City Ballet ustavične objavuje nové mená budúcich choreografických hviezd, akými sú dnes Christopher Wheeldon, Alexei Ratmansky a Justin Peck. Všetci traja uviedli svoje diela aj na festivale NYCB  Here/Now – každý z nich sa uviedol  vlastným programom s novými i so staršími  produkciami z repertoáru NYCB. Christophe Wheeldon tancoval v súbore od roku 1993, od roku 2001 je rezidenčným choreografom, autorom jedinečných diel: The Nightingale, Rose, Morphoses,  Evenfall. Na festivale uviedli program  s názvom Wheeldon s dielami American Rhapsody, Mercurial Maneuvers, na prvý klavírny koncert Šostakoviča.  Liturgia na hudbu Arva Parta predstavuje snivé spomalené dueto so zamrznutými pohybmi. Najstrhujúcejšia bola jeho Polyphonia (na hudbu Györgi Ligetiho), ktorú  kritici označili za jeho najzaujímavejšiu prácu pre NYCB. Wheeldonove choreografie majú základ  v klasickom slovníku, zároveň sú ukážkou, ako ho možno inovovať. Jeho práce so striedajúcimi rýchlymi sólami, s duetami a iskrivými tancami prinášajú radosť z objavovania nových možností tancovania.Všetky uvedené choreografie prinášajú preňho typické aspekty: intenzitu, dokonalosť a plynulosť pohybu, tajomstvo, vášeň. 

Ďalším výnimočným choreografom, ktorého objavil NYCB, je nesporne Justin Peck. Sólista a rezidenčný choreograf New York City Ballet absolvoval  New York Choreographic Institute, ktorý je súčasťou NYCB. Peck vytvoril pre New York City Ballet diela: In Creases,  Paz de la Jolla, Take-Offs and Landings,  Capricious Maneuvers, Everywhere We Go, Belles-Lettres, Rodeo: Four Dance Episodes, Nová krv, Najzábavnejšia vec a ďalšie. 

K najprogresívnejším prácam, ktoré som mala možnosť vidieť, patrilo dielo Unframed od kolumbijsko-belgickej choreografky Annabelle Lopez Ochoa, ktorá vo svojej prvej práci pre NYCB ponúkla fascinujúci obraz skúmania harmónie a dekonštrukcie pohybu, plný dynamických a svojských variácií a nezvyčajných obrazov. Rovnako novým a invenčným bolo  aj dielo The Shimmering Asfalt od švédskeho choreografa Pontusa Lindberga, vystavané v niekoľkých rovinách a vrstvách − ako magická cesta do nezvyčajného labyrintu originálnej choreografie.
 

Viedenská šľahačka v New Yorku 

V čase festivalu prebiehala aj v susednom ABT jarná sezóna, počas ktorej predstavili svoj aktuálny repertoár. Udalosťou bola premiéra Ratmanského výpravného baletu Whipped Cream. Straussovo nádherne znejúce dielo je jedným zo stratených či zabudnutých baletov, o ktorom by dodnes nikto netušil, nebyť Alexeja Ratmanského. Štyridsaťdeväťročný ruský choreograf, ktorý si za svoju tvorbu vyslúžil od Baryšnikova prirovnanie k Petipovi a Balanchinovi, uviedol  balet, ktorý mal svetovú premiéru vo Viedni v roku 1924 na libreto a hudbu Richarda Straussa. Whipped Creamoznačujú názvom dnes zastaralého baletného žánru – féria. Jeho dej je trochu bizarný – chlapca, ktorý sa v dome cukrára preje sladkosťami, odvezú do nemocnice. Chlapec má halucinácie, počas ktorých vidí pestré tance uprostred veľkolepých efektov. V jednom obraze defilujú na scéne nadrozmerné exotické zvieratá ako gigantické plyšáky s blikajúcimi obrovskými očami.  Na obhajobu svojej koncepcie pripomínajúcej hollywoodske produkcie Ratmansky hovorí, že to nie je Tolstoj. Autor výpravy Mark Ryden navrhol  úchvatné kostýmy (spolu 100), ktoré súťažia o pozornosť s choreografiou, niekedy vyhral tanec, niekedy kostýmy. Hlavný hrdina v podaní fenomenálneho Daniila Simkina, prvého sólistu ABT, rozohral svoje hrôzy do jedinečnej pohybovej výpovede, ktorá nepripomínala nič z jeho postáv v klasických baletoch. V postavách dezertov, ako Sacherova torta, makarónka, šamrola, laskonka atď., sa predstavilo množstvo tanečníc, dominovala Stella Abrera ako princezná čajová kvetina. V druhom dejstve sa dala precítiť nostalgia domova v postavách troch tancujúcich fľašiek s výraznými nápismi slivovica, vodka a šampanské. Výpravnosť a humor boli typické nielen pre toto dielo v rámci repertoáru ABT, ktoré vedome buduje  svoju tvorbu v porovnaní s NYCB komerčnejšie. 

 Alexej Ratmansky, označovaný kritikom  New York Times za najvýznamnejšieho choreografa klasického baletu v súčasnosti,  bol do roku 2008 riaditeľom Boľšojho baletu, pre ktorý vytvoril nové originálne verzie klasických baletov. V súčasnosti ako rezidenčný choreograf ABT vytvára inscenácie pre baletné domy po celom svete vrátane Kráľovského baletu v Londýne a NYCB. Festival Here/Now uviedol jeho program Ratmansky s dielami Russian seasona Namouna, a Grand Divertissement ako reprezentatívnu ukážku  súčasného baletu, ktorý nadväzuje na Balanchinov odkaz. 

New York City Ballet  a American Ballet Theatre – dva prestížne baletné domy, ktoré sídlia na jednom námestí, si zachovávajú svoju jedinečnosť a špecifickosť. Obe telesá sú výzvou nielen pre tanečníkov, ale aj pre mnohých súčasných choreografov, skladateľov, výtvarníkov, disponujú vlastnými špičkovými orchestrami. Spojením ich tvorby vzniká ponuka, v ktorej diváci nachádzajú tradície a zároveň inovatívnosť. Preplnené hľadiská v oboch divadlách večer čo večer odrážajú obľúbenosť a vážnosť baletu v americkej spoločnosti. Divadlá vytvárajú dôležitý  priestor na rozvoj choreografie, objavujú nových tvorcov. Jedným z nich je aj choreograf Alexej Ratmansky, žiadaný a oceňovaný na oboch scénach. Často o ňom hovoria ako o záchrancovi baletu. On však toto tvrdenie o zániku baletnej formy odmieta: „Neviem, prečo by som mal zachraňovať klasický balet. Myslím, že bol a je v dobrej forme. Existuje veľa úžasne talentovaných mladých choreografov. Tanečníci sú kreatívnejší a technicky brilantnejší ako kedykoľvek predtým. Otvárajú choreografom stále nové možnosti a inšpirácie.“

Študijný pobyt autorky v New Yorku podporil Fond pre podporu umenia.