Švajčiarske dni tanca 2024
Vývoj, témy a tvorba
Ivica Liszkayová
V bulletine k švajčiarskej tanečnej platforme sa dočítame, že Švajčiarske dni tanca (Swiss Dance Days) vznikli v roku 1996. V minulosti sa nazývali aj Die Zeitgenössischen Sweizer Tanztage. Platforma vznikla podľa vzoru Rencontres chorégraphiques de Seine-Saint-Denis v Paríži, priekopníckeho festivalu súčasného tanca, ktorý sa už od roku 1969 venuje propagácii súčasnej choreografickej tvorby, a to najmä z Francúzska a frankofónnych krajín.
Švajčiarske dni tanca sa od svojho založenia v roku 1996 vypracovali na najvýznamnejšiu národnú a medzinárodnú platformu profesionálneho tanca vo Švajčiarsku. Tak ako väčšina národných platforiem sveta si za hlavnú úlohu stanovili pomôcť zviditeľniť aktuálne dianie na švajčiarskej scéne súčasného tanca, prezentovať tvorbu tvorcov žijúcich vo Švajčiarsku a vypracovať systém výberu švajčiarskych umeleckých zoskupení pre nadviazanie nových partnerstiev, aby sa mohli prezentovať na medzinárodnej úrovni aj mimo územia Švajčiarska.
Cieľom tanečnej platformy je zároveň aj vychovávať regionálne a národné tanečné publikum vo Švajčiarsku. Preto podobne ako vo Francúzku či v Nemecku švajčiarska tanečná platforma rotuje po viacerých mestách krajiny. Toto jedinečné podujatie, ktoré od roku 2006 spoluorganizuje Reso – Dance Network Switzerland, sa koná každé dva až tri roky v inom švajčiarskom meste. Swiss Dance Days v priebehu štyroch až piatich dní zakaždým ukážu okrem pestrého sprievodného programu aj 12 až 15 pozoruhodných tanečných diel, ktoré vznikli od predchádzajúceho ročníka. Mestá, v ktorých sa platforma realizuje, sú Ženeva, Bazilej, Bern, Lausanne, Lugano, Luzern a Zürich.
Osobne som mala príležitosť vidieť niekoľko ročníkov švajčiarskej tanečnej platformy (Zürich 1996; Ženeva 1998; Luzern 2000; Ženeva 2017, Zürich 2024). Oblúk vývoja platformy, mnou pozorovaných 28 rokov, je pozoruhodný. Tesne po roku 1989 pôsobil na Slovensku švajčiarsky fond na podporu umelcov z bývalého východného bloku Pro Helvetia. Práve tento fond nás mnohých začínajúcich tanečníkov z Ostblocku vysielal na pozorovanie do prostredia vtedy rozmáhajúceho sa švajčiarskeho súčasného tanca. Švajčiarske dni tanca boli v minulosti presýtené najrenomovanejšími choreografmi z frankofónnych oblastí, ale aj hosťami z Nemecka, Francúzska či zo širšieho spektra krajín vtedajšej západnej Európy.
Boli to veľkolepé stretnutia progresívnych tvorcov, na ktorých sa prezentovali rozvíjajúce sa tendencie nových prúdov tanečného umenia a určovali sa smerovania súčasného európskeho tanca. Súčasťou boli odborné diskusie, ale aj pompézne recepcie. V roku 2017 som mala po vyše dvadsiatich rokoch možnosť vrátiť sa ako pozorovateľ na švajčiarsku platformu. Ročník 2017 mi ponúkol menej lichotivý prehľad o najnovšom vývoji a aktivitách súčasnej švajčiarskej tanečnej scény. Bolo neprehliadnuteľné, že platforma prechádzala miernou krízou a zaoberala sa temnými témami umeleckých výpovedí.
V choreografiách z roku 2017 dominoval skôr skepticizmus. Mnohé poukazovali na neutešenú existenčnú situáciu v súčasnom tanci v jednotlivých švajčiarskych regiónoch, čiastočne naznačili redukovaný záujem o súčasné tanečné umenie zo strany divákov aj podporovateľov, vypichovali fakty o znižovaní švajčiarskej štátnej dotácie na súčasnú tanečnú tvorbu, ako aj o obmedzovaní poskytovania priestoru na samotné aktivity. Zdalo sa, že boom moderných avantgárd súčasného estetického vplyvu vo Švajčiarsku v roku 2017 stráca popredné miesto v hierarchii umení. No v roku 2024 sa Švajčiarske dni tanca v Zürichu prinavrátili k svojej veľkoleposti a k záujmu zo strany pozorovateľov, domácich divákov a podporovateľov.
Swiss Contemporary Dance Days sa konali v dňoch 28. februára až 3. marca 2024 v prekrásnom švajčiarskom Zürichu a mali obrovský úspech. Propagačná platforma na podporu nezávislej švajčiarskej tanečnej scény bola organizovaná v spolupráci s Fabriktheater Rote Fabrik, Gessnerallee, Schauspielhaus, Theater Neumarkt, Tanzhaus, ZHdK a Reso – Dance Network Switzerland. Zirkusquartier slúžil ako ďalšie miesto na predstavenia. Všetky verejné predstavenia boli vypredané a privítali – vrátane záverečnej párty – spolu 3 800 návštevníkov.
Na udalosti vládla živá atmosféra, realizovali sa pútavé diskusie a ponúkali sa rozsiahle možnosti networkingu. To všetko dokázalo, že švajčiarski umelci a ich diela sú opäť veľmi žiadané. Súčasťou päťdňového programu bol otvárací večer, ktorý využil priestor kontaktného bodu – festivalového centra. Na platforme ako bonus ponúkli nový formát Salons d’artistes, v ktorom predstavili práce štyroch začínajúcich švajčiarskych umelcov, aby im poskytli dostatočný priestor na prezentáciu. Každý z choreografov – Muhammed Kaltuk, Ernestyna Orlowská, Catol Teixeira a Juliette Uzor – dostali 30 minút času na sebaprezentáciu, náčrt princípov výskumu, tvorivých postupov a výsledkov tvorby. Tento formát bol určený pre domácich a medzinárodných dramaturgov a jeho cieľom bolo naštartovať budúcu spoluprácu. Od úspešného uvedenia formátu v Ženeve v roku 2017 sa Salons d’artistes stal pevnou súčasťou Švajčiarskych dní tanca už v predchádzajúcich ročníkoch v Lausanne a Bazileji.
Niektoré z diel, ktoré som mala možnosť vidieť, si dovolím čitateľom priblížiť na nasledujúcich riadkoch.
Géraldine Chollet/Cie Rahu LaMo: Ouverture
Géraldine Chollet je choreografka, tanečnica a učiteľka gaga dance. Študovala v Laban Centre v Londýne a spolupracovala s rôznymi choreografmi a súbormi, ako je Jessica Huber, spoločnosť Prototype Status, Daniel Hellmann a spoločnosti Philippe Saire a Unplush. Od roku 2006 spolupracuje s Ohadom Naharinom a Batsheva Dance Company z Izraela, aby rozvíjala jedinečný pohybový idióm gaga a v ňom ďalej vzdelávala ďalšie generácie tanečných profesionálov vo Švajčiarsku, ako aj amatérov a tanečných nadšencov. Popri umeleckej praxi je Géraldine certifikovanou poskytovateľkou duchovnej pastoračnej starostlivosti v nemocniciach.
Jej dielo Ouverture (Predohra) bolo určené pre tanečníkov interpretov a publikum. Diváci sa neusadili do hľadiska, ale v plynulej chôdzi kráčali počas celého predstavenia do kruhu. Interpreti niekedy splynuli s davom, inokedy z neho vystúpili, aby predviedli svoje pohybové zámery a väzby. Toto tretie dielo tanečnice a choreografky Géraldine Cholletovej bolo podľa bulletinu inšpirované tradíciou stredovekých mysterióznych hier. Spoločné obrady miešali metafyzické a skutočné, posvätné a svetské prvky. Slúžili na vzývanie posmrtného života, prosbu o milosť, získanie priazne. Pohybom masy divákov po kruhu sa rituálny charakter v priebehu plynutia diela násobil a zosilňoval. Účinkujúci občas tancovali v strede mimo divákov, potom sa opätovne zapojili do kruhu a kráčali s divákmi. To vytváralo nepretržitý rotujúci ťah, rituál kolektívu, vykonávaný komunitou, do ktorého boli diváci zapojení ako aktívni účastníci.
Maud Blandel/ILKA: L’œil nu
Maud Blandel po ukončení tanečného vzdelávania v Toulouse študovala scénickú réžiu na Manufacture – Haute école des arts de la scène v Lausanne a vizuálne umenie na HEAD (Haute école d’art et de design) v Ženeve. V roku 2015 založila i L k A, (produkčnú) organizáciu pre kreativitu a reflexiu. Podľa zverejneného životopisu sú jej diela silne ovplyvnené hudbou, výtvarným umením a ovplyvnené poznaním antropológie a kultúrnych štúdií. Je rezidenčnou umelkyňou v Arsenic – Centre d’Art scènique contemporain Lausanne a pridruženou umelkyňou v CNDC Angers a Bonlieu – scène nationale d’Annecy.
Vo svojom diele L’œil nu (Voľným okom) si položila otázku: Čo vnímame, keď sme konfrontovaní s astrálnym, fyzickým, so singulárnym alebo s kolektívnym telom v stave degenerácie? Táto otázka je východiskom tejto inscenácie. Francúzsko-švajčiarska choreografka Maud Blandel podľa bulletinu kombinuje astrofyzikálny fenomén pulzarov (mŕtvych hviezd, ktoré zostali po výbuchoch supernov) s tragickou spomienkou na hluk, ktorý vydávalo srdce jej otca pri výbuchu. Aby sa s týmito fenoménmi vyrovnala umeleckým spôsobom, využíva choreografické princípy ako rotáciu, periodicitu aj gravitáciu. L’œil nu nie je len o rekonštrukcii a stvárnení autobiografickej udalosti; Maud Blandel namiesto toho skúma pominuteľnosť a aktuálnosť bytia.
Jeremy Nedd & Impilo Mapantsula: How a falling star lit up the purple sky
Jeremy Nedd je choreograf a performer z Brooklynu v New Yorku, ktorý už nejaký čas žije a pracuje v Bazileji. Mal rôzne angažmány, napríklad v Semperovej opere v Drážďanoch a v Bazilejskom balete. Pravidelne hosťuje v divadle v Zürichu, kde spolupracoval s Trajanom Harrellom. Naposledy ukončil magisterské štúdium na Bernskej akadémii umení (HKB). Jeho doterajšie diela začlenili do súčasného tanca tanečné štýly rôznych komunít a boli uvedené okrem iného v Kaserne Basel, v Arsenic – Centre d’Art scénique contemporain Lausanne a v Münchner Kammerspiele. Jeremy Nedd získal v roku 2023 Švajčiarsku cenu za múzické umenie.
How a falling star lit up the purple sky (Ako padajúca hviezda rozžiarila fialovú oblohu) je druhá spoločná produkcia Jeremyho Nedda a deviatich tanečníkov štýlu pantsula. Pantsula je podľa bulletinu tanečná forma, ktorá vznikla počas éry apartheidu v juhoafrických černošských štvrtiach a ktorú Nedd v tomto diele transformuje do súčasného javiskového kontextu. Využíva žáner western a príbehy hrdinu iného druhu, ktorý je štylizovaný do cudzinca a stojí proti pôvodnému domácemu obyvateľovi, žijúcemu v širokej a prázdnej krajine. Obaja ju chcú obývať, preto navzájom bojujú a bránia sa. Ako padajúca hviezda rozžiarila fialovú oblohu sa pokúša prehodnotiť pojem týchto archetypov umeleckým a choreografickým spôsobom ako vizuálnu báseň a kombináciu rôznych tanečných štýlov.
Alessandro Schiattarella: Zer-Brech-Lich
V divadle Neumarkt sa uviedla inscenácia pod názvom Zer-Brech-Lich choreografa Alessandra Schiattarellu. V sugestívnom diele sa nám predstavili tri účinkujúce, pričom každá mala postihnutie iného druhu. Prvá postava Alice je čiastočne hluchá (alebo, ako povedala, jedno ucho má len na šperky), druhá interpretka Laila potrebuje barly na chôdzu a tretia performerka Victoria má problémy s rukami, najmä s pokožkou. Každá z nich podrobne rozpráva o svojich problémoch. V diele tri interpretky opisujú svoje túžby a vyjadrujú sa k svojmu oblečeniu, k extravagantným kostýmom, ako je napríklad trblietavý holografický kostým, neuveriteľne lesklý zlatý oblek či športové šortky s chlpatou fialovou vestou. Pri tejto produkcii hrala výraznú podporu scénografia, ktorú zapájali do zmien obrazov na javisku. Scéna sa skladala z troch panelov, dvoch stien z mäkkých bielych tehál a súčasťou boli tri plošiny na kolesách, ktoré počas rozprávania interpretky premiestňovali a vytvárali rozmanité priestorové situácie. Do tvorivého procesu zapojili spev. Všetky tri hendikepované účinkujúce sa predvádzali s najvyššou mierou kreativity, aby postihnutie zatlačili do úzadia a vyzdvihli iné prednosti. Do vlastnej predstavivosti k textom, ktoré deklamovali, využili obyčajné zelené plátno (green screen), na ktoré premietali projekcie ako ilúzie vesmíru, pohybu pod vodou alebo lietanie vysoko na oblohe pomocou filtrov fotoaparátu mobilného telefónu. Pohyb interpretov s fyzickými rozdielmi a scénografická podpora vytvorila dielo so silným posolstvom a choreografickým rámcom.
Rebecca Weingartner: SOLIDARITY!
Rebecca Weingartner je hongkonsko-švajčiarska umelkyňa, ktorá žije a pracuje v Bazileji. V roku 2021 jej bola udelená Kultúrna cena za tanec Canton Basel-Land. Po úspechu EQUALITY!, tanečnej skladby o rodovej rovnosti vyvinutej v spolupráci s Benjaminom Lindhom Medinom, Rebecca Weingartner pokračuje v rozvíjaní svojej práce pre mladé publikum s pokračovaním a dielom SOLIDARITY! Jej tanečné zoskupenie plánuje pokračovať v skúmaní ikonického sloganu Francúzskej revolúcie sloboda, rovnosť, bratstvo jeho reinterpretáciou pre mladé publikum a riešením súčasných problémov. Na jar 2025 plánujú predstaviť ďalšie dielo GUGUS! ako záver trilógie, ponúkajúci netradičný výklad pojmu sloboda.
Pre choreografku je heslom tvorby rozmanitosť daného okamihu a zdá sa, že zaručuje pluralitnú spoločnosť v solidarite. Aký je to však pocit byť tu a tam doma, mať viacero pocitov spolupatričnosti? Čo vytvára pocit spolupatričnosti okrem národnej identity? V najnovšom diele Rebeccy Weingartnerovej SOLIDARITY! sa stretávajú dvaja tanečníci a hudobník. Ich životopisy sú rovnako mnohostranné, ako aj rozdielne, no všetci zažili pocit, že k sebe nepatria. Na javisku sa navzájom vyzývajú k odvahe a prekonávaniu vlastných hraníc. Hudobník tancuje, tanečníci robia hudbu a spievajú. Aby to fungovalo, potrebujú aktívnu podporu – od seba navzájom, ale aj od publika. Spoločne tvoria zbor pohybujúcich sa tiel, zvučný, praskajúci, spevácky súbor, ktorý sa vzoprie a postaví sa za skrytými príbehmi. Preto SOLIDARITY! sa snaží vytvoriť dočasnú komunitu v rámci divadelného priestoru, kde všetci ľudia – napriek rozdielom – cítia, že sem patria.
Thomas Hauert/ZOO: Efeu
Thomas Hauert, tanečník a choreograf, v roku 1998 založil v Bruseli skupinu ZOO, s ktorou za posledných 25 rokov vytvoril viac ako dvadsať diel a prezentoval ich po celom svete. Popri práci choreografa vyvinul medzinárodne uznávanú vyučovaciu metódu založenú na improvizačnom pohybovom výskume jeho súboru. V rokoch 2012 až 2013 bol hosťujúcim profesorom pre tanec a performance na Inštitúte divadelných štúdií na Slobodnej univerzite v Berlíne. Od roku 2013 je umeleckým vedúcim bakalárskeho štúdia súčasného tanca na Manufacture – Haute école des arts de la scène v Lausanne.
V diele Efeu (Brečtan) sa Thomas Hauert a ďalší traja tanečníci súboru ZOO venujú fyzickému vzťahu medzi životom a zemou. Podľa bulletinu sa zamerali na osciláciu medzi napätím a uvoľnením v našom tele a striedanie odporu a poddania sa gravitácii. Jeho dramaturgia je abstraktná, pripomína skôr hudobnú skladbu než divadelné rozprávanie. Efeu je ódou na život a na planétu Zem s atmosférou tenkou ako papier.
Trajal Harrell/Schauspielhaus Zürich Dance Ensemble: Monkey off My Back or the Cat’s Meow
Americký tanečník a choreograf Trajal Harrell už viac ako dvadsať rokov vyvíja diela pre medzinárodné tanečné spoločnosti a divadlá, múzeá a umelecké miesta. Od roku 2019 vedie tanečný súbor v Zürich Theatre, Schauspielhaus Zürich Dance Ensemble. Špeciálny štýl diel Trajala Harrella vyplýva nielen z nezvyčajnej kombinácie choreografických idiómov, ktoré sa môžu zdať navzájom vzdialené, ako je vogue, postmoderný tanec a butó, ale aj z krehkosti a humoru, ktoré charakterizujú všetky jeho diela.
Ako môže z ničoho vzniknúť niečo? Táto filozofická otázka je východiskovým bodom inscenácie Trajala Harrella Monkey off my back or the Cat’s Meow (Opica z môjho chrbta alebo mačacie mňau). Tanečníci a herci zo Schauspielhaus Zürich vstupujú na nekonečné mólo a vytvárajú fascinujúcu zbierku farebných postáv, ktoré sa stále premieňajú. Okrem opakujúcich sa a choreograficky určených ciest priestorom sú tu stretnutia, konštelácie a útvary, ktoré sa javia ako náhodné a nepredvídané. Pojmy niečoho a ničoho sú teda vytvorené tak, aby nastolili rovnováhu medzi rovnými. Vďaka tomu je Monkey off my back or the Cat’s Meow fascinujúcim kúskom, ktorý skúma potenciál a silu tela, historické odkazy a popkultúru, každodenné gestá, spoločenské vzory a pózy.
Na záver si dovolím zhrnúť, že témy, ktoré boli predstavené na Swiss Dance Days 2024 boli nanajvýš rozmanité, zároveň kontroverzné, nútili divákov a účastníkov platformy intenzívne premýšľať, čo tvorcov zaujíma zo súčasného života, akými úvahami prechádzajú pri riešení a hľadaní tvorivých odpovedí, akú problematiku spracovávajú v pohybovom výraze, kde sa končí tanec a začína sa performatívne umenie.
Organizátori ročníka 2024 v štatistických číslach zverejnili, že z 218 prihlásených inscenácií päťčlenná porota v zložení Joanna Lesnierowska (kurátorka a vizuálna dramaturgička, Graubünden), Laurence Perez (kurátor, Marseille/Lausanne/Zürich), Emanuel Rosenberg (choreograf a riaditeľ festivalu, Ticino), Simone Truong (choreograf, Zürich), Laurence Wagner (kurátor a riaditeľ Festivalu Belluard Bollwerk, Fribourg) vybrala pätnásť inšpiratívnych diel, ktoré boli uvedené počas piatich dní v Zürichu. Pozoruhodný nárast počtu prihlásených záujemcov v porovnaní s minulým rokom, ktorý výrazne prevyšuje bežný počet, podčiarkuje rastúci vplyv tanca vo svete performatívneho umenia a silnú podporu súčasného švajčiarskeho umenia.