Lúčnica je poloprofesionálne teleso, a keďže nemá svoju stálu scénu, každoročne už dlhodobo cestuje po väčších aj menších mestách Slovenska, pričom vrchol sezóny tanečnej zložky sa vždy konal v Bratislave vo Veľkej sále Istropolisu. Istropolis, pre niektorých stánok bývalého režimu, pre iných kvalitná umelecká sála s kapacitou tisíc divákov, pre daktorých architektonický skvost a pre Lúčnicu a jej obdivovateľov zavŕšenie umeleckej sezóny. Súbor precestoval vyše 70 krajín sveta. Sama som ako jeho členka mala možnosť zažiť na vlastnej koži, ako reagovali diváci na iných kontinentoch. Nie je to fráza, ale fakt, že náš folklór je skvost a že v porovnaní s okolitými krajinami je aj napriek našej geografickej miniatúrnosti velikánom. Takmer každá dedina, obec má osobité kroje, hudbu, piesne a vlastný tanečný prejav. 

Dovolím si parafrázovať citát pána profesora Štefana Nosáľa: „Vďaka vám, naši otcovia, ktorí ste nám vo svojej chudobe zanechali také bohatstvo.“ Skutočné bohatstvo vzniklo z chudoby. Chudoba, ťažký život a utrpenie sa stali výživným podhubím pre tvorbu. Toto bohatstvo, ktoré súbor, choreografi, pedagógovia a hudobní skladatelia roky transformovali do javiskovej podoby jednotlivých premiér, má našťastie pokračovateľov: súčasného umeleckého šéfa súboru Mikuláša Sivého so spolupracovníkmi. V máji 2022 sa stal novým generálnym riaditeľom umeleckého súboru Pavol Pilař, najmladší generálny riaditeľ v 75-ročnej histórii súboru. Obaja si našli čas na otázky a verím, že ich odpovede zaujmú nielen folklórnu časť čitateľov.
 

Pán riaditeľ, Lúčnicu preberáte po ťažkom pandemickom období. Je to pre vás o to väčšia výzva?

Pavol Pilař: Pandémia zasiahla nás všetkých a ani Lúčnicu neobišla. Pre živú kultúru to bolo mimoriadne náročné obdobie. Tanečné aj spevácke umenie viete len veľmi ťažko realizovať bez fyzickej blízkosti, bolo to veľmi obmedzujúce. Na všetkých umeleckých zložkách je však cítiť chuť vystupovať. Spevácky zbor stihol úžasné predstavenie Zem spievav Košiciach, tanečný súbor má za sebou sériu predstavení s choreografiou Jána Blaha s názvom Slovenský triptych, ako aj letné turné po festivaloch a amfiteátroch s programom z tvorby profesora Štefana Nosáľa. Je úžasné sledovať, ako sa energia z ich predstavení prenáša na divákov a potleskom sa to naspäť vracia a ďalej násobí. Po pandémii si však so sebou nesieme aj dvojročné plošné znižovanie príspevkov aj krátenie prostriedkov na prioritné projekty. To pre takú malú organizáciu, ako je Lúčnica, spolu s výpadkom príjmov za covidové obdobie je veľmi náročné. No verím, že nám dnešná situácia vydrží a aj kultúru čaká návrat do starých koľají. 

Ako konkrétne pandémia ovplyvnila fungovanie súboru počas týchto dvoch rokov? Ako ste umelecky a organizačne pripravení na možné výzvy, ktoré sa, verím, že už len hypoteticky, môžu opäť vrátiť formou opatrení.

Mikuláš Sivý: V Lúčnici som takmer tridsaťpäť rokov, ale takú náročnú dobu, akú priniesla pandémia, som ešte nezažil. Je to neskutočne ťažké obdobie pre všetkých umelcov a najmä pre tých, ktorí vystupujú pre živé publikum. Istý čas sme boli úplne paralyzovaní, ale to sme prežívali asi všetci rovnako. Malou útechou pre nás bolo, keď sme mohli začať aspoň trénovať a dúfať, že nás čoskoro pustia na javisko pred ľudí. Tá viera nás doslova držala pokope. Našťastie, v letných mesiacoch sme mohli zopár predstavení odtancovať v exteriéri. Neskôr sme mali online alebo streamované predstavenie ako núdzové riešenie. Úplne presunúť takýto druh umenia do online priestoru, bez kontaktu s divákom si dlhodobo naozaj neviem predstaviť.
Už aj tento rok sme menili zaužívané termíny predstavení. Naša hlavná hracia sezóna bola vždy od marca do júna a od októbra do januára. To boli počas pandémie najhoršie mesiace, keď bolo najviac opatrení. Prispôsobili sme sa, a preto sme väčšiu časť predstavení presunuli na letné mesiace do exteriéru. Je to síce oveľa náročnejšie na organizáciu aj zabezpečenie vhodných podmienok na predstavenie, ale bola tu veľká pravdepodobnosť, že sa predstavenia nebudú rušiť kvôli opatreniam.

V histórii tohto umeleckého telesa ste najmladším generálnym riaditeľom. Zároveň ste jediným, ak sa nemýlim, ktorý v telese aktívne pôsobil osem rokov ako člen tanečnej zložky. Považujete to za svoju výhodu?

P. P.: Nemyslím si, že vek riaditeľa je pri manažovaní organizácie smerodajným kritériom. Samozrejme, skúsenosti a čas človek nepredbehne. Keďže proces celého výberového konania bol pomerne náročný a dôsledný, predpokladám, že komisia, ako aj ministerka kultúry zohľadnili pri rozhodovaní aj tento faktor. Verím, že prevýšili aj iné moje vlastnosti a schopnosti, a ja budem robiť všetko pre to, aby sa Lúčnici aj pod mojím manažérskym vedením darilo a ďalej sa rozvíjala. Je pravda, že som prvý riaditeľ, ktorý bol predtým členom tanečnej zložky, čo mi pomohlo poznať organizáciu zvnútra už dávno pred tým, ako som do nej prišiel. Lúčnica má aj iné zložky: spevácky zbor, orchester a Dom umenia v Piešťanoch, ktoré sú pre mňa rovnako dôležité. 

Máte veľmi zaujímavé vzdelanie, ste vyštudovaný architekt a ste absolventom Divadelnej fakulty VŠMU, čo nie je úplne bežná kombinácia. Ste zároveň z generácie, ktorá využíva moderné technológie na dennej báze a úplne inak, ako to bolo v predchádzajúcich generáciách. Plánujete tento potenciál využiť aj v témach, ako je aplikácia inovácií, moderných informačných technológií, či vo sfunkčnení nových priestorov, kde súbor pôsobí?

P. P.: Áno, zaujímavé je, že aj profesor Nosáľ bol absolventom stavebnej fakulty a taktiež sa posunul vo svojom profesijnom živote umeleckou cestou. Profesia architekta ma baví, rovnako som však inklinoval aj k produkcii a manažmentu živých kultúrnych podujatí, preto tá divadelná fakulta, kde som nakrátko skúsil aj scénografiu. Oba tieto smery sa mi darilo v živote zaujímavo prepájať. Architektúra je v mnohom o vízii, produkcia je o realizácii, čo sa výborne osvedčilo pri projekte rekonštrukcie bývalej fabriky na KKC Arta v Piešťanoch. Dnes nás v Lúčnici čaká aj vybudovanie komplexného sídla pre naše potreby, kde bude, dúfam, moje dvojvzdelanie výhodou. Rovnako ako sa snažíme zlepšiť fyzickú dostupnosť a prostredie, považujem za dôležité zlepšiť aj virtuálnu dostupnosť Lúčnice. Spúšťame kanál na spotify a apple music, pripravujeme youtube kanál s vlastným obsahom a od januára, verím, zlepšíme aj našu komunikáciu v online priestore.

 
 

Umeleckým telesám s dlhou tradíciou sa občas stáva, že sa ťažšie prispôsobujú dynamickým zmenám, ktoré sa dejú v dnešnom svete. Ako je na tom v tomto smere Lúčnica? O to viac táto otázka rezonuje v súvislosti s tým, že Štefan Nosáľ ako dlhoročný umelecký šéf a choreograf bol so súborom prepojený od začiatkov až do roku 2017 a ešte stále je prítomný jeho odkaz. Ako zvládate tieto neľahké výzvy v umeleckej oblasti?

P. P.: Lúčnica bola vždy mladá a aj preto sa nemusí obávať, že by v nej nebol nový vietor. Na rozdiel od iných kultúrnych inštitúcií je veľmi špecifická. Zrodila sa postupne v rokoch 1947 až 1949. Od plesov Živeny cez prvé oficiálne predstavenie formujúcej sa Národopisnej skupiny na Slovanskej poľnohospodárskej výstave v Prahe v máji 1948, účinkovanie v predstavení Rok na dedinev SND, Odzemkárov, prvé zájazdy do Poľska a Rumunska až po Trať mládeže pri Banskej Štiavnici, kde sa stretli mladí nadšení študenti zapálení pre dobrú vec. Potvrdila sa potreba reprezentatívneho telesa po 9. januári 1949, keď sa oznámil vznik Národopisného súboru SÚV ČSM, od marca 1950 Lúčnice.A toto si Lúčnica stále nesie so sebou. Pracujú, tancujú, hrajú a spievajú v nej ľudia, ktorí to chcú robiť. Nie je to pre nich práca, nestalo sa to pre nich rutinou. Všetci majú svoje profesie, sú tu študenti medicíny, práva, ekonómie. Dnes by sme povedali, že funguje ako inkubátor. Lúčnica je preto jednou z inštitúcií, ktorá je v mnohom trendsetterom. Nevravím teraz o jej umeleckej kvalite, ktorá je nespochybniteľná, či už to boli staršie programy, alebo nové premiérové tituly. Trendsetterom bola predovšetkým v kvalite produkcie živých predstavení. Dnešná doba sa opäť niekam posúva, viac do digitálneho sveta. Som presvedčený, že Lúčnica dokáže pružne zareagovať. K vytváraniu takéhoto obsahu treba však aj ďalšie personálne kapacity, čo je pri dnešnej politike plošného znižovania pracovných miest a pri tabuľkových platoch ťažké. Určite však chceme byť pokrokoví a využiť potenciál digitálneho sveta. Hľadáme možnosti, ako tento obsah tvoriť s najlepšími. 

Za hlavnú úlohu nasledujúceho obdobia, ako vyplýva z publikovaných článkov a vyjadrení, je najmä zachovanie kontinuity v diele profesora Štefana Nosáľa. Akou formou plánujete tento klenot ďalej uchovávať?

P. P.: Profesor Štefan Nosáľ je kľúčovou osobnosťou Lúčnice, formoval Lúčnicu počas celého života a som vďačný, že som ho mohol ako tanečník aj osobne poznať. Vychoval si generáciu nasledovníkov. Jeho dlhoročným asistentom a tanečným repetítorom bol Mikuláš Sivý, ktorý režijne pripravoval aj program Štefan Nosáľ 90k jeho životnému jubileu. Tanečnými pedagógmi, ktorých si osobne vybral, sú Ivana Kleiblová a Michal Dudáš. Členom umeleckej rady je jeho dlhoročný spolupracovník a priateľ PhDr. Stanislav Dúžek. Sú to ľudia, ktorí Lúčnicu dokonale poznajú, a oni sú pre mňa zárukou zachovania umeleckého smerovania Lúčnice a správnej miery štylizácie novej tvorby vychádzajúcej z našej tradičnej ľudovej kultúry. 

M. S.: To je jedna z našich priorít. Udržať a uchovávať dielo pána profesora Nosáľa je stále živé a na vysokej umeleckej úrovni. Lúčnica s choreografiami Štefana Nosáľa žije už roky a tieto choreografie sú stále žiadané. Ja osobne absolvujem v podstate každé predstavenie po celom Slovensku a z reakcií divákov sa dá vyčítať, že tieto tance budeme hrať ešte dlhé roky. A veľmi radi.

Aký je váš názor na projekty spájajúce folklór s inými umeleckými druhmi? V histórii Lúčnice už boli také projekty: spoločný megakoncert skupiny Elán v rokoch 1996 s názvom ELÁN Lúčnica a zároveň spojenie kapely IMT Smile a Lúčnica v roku 2013 a 2014 s názvom MADE IN SLOVAKIA. Skúsenosti mal súbor už dávno pred tým, ako táto téma bola in. Spojili sa aj iné telesá, ktoré v predchádzajúcej sezóne spolupracovali a možno ešte v ďalších sezónach budú: SĽUK a Balet SND v predstavení Tancom k sebe. Nedávno sme zaznamenali celkom zaujímavý ohlas na predstavenie Fashion Ballet ’22, kde sa spojila tvorba známych slovenských módnych návrhárov a talentovaných slovenských choreografov, ktorí pôsobia na medzinárodných scénach. 

M. S.: Áno, Lúčnica takéto projekty už priniesla dávno a malo to veľký ohlas aj obrovskú návštevnosť. My sme do toho vstupovali vždy s cieľom priniesť pre diváka kvalitný umelecký zážitok a zároveň sme mali úmysel osloviť aj diváka, ktorý by na Lúčnicu asi neprišiel. Boli to režijne aj dramaturgicky premyslené projekty.
Obavám sa však, že to, čo je dnes in, je dôsledkom malej návštevnosti jednotlivých žánrov. Stačí sa ísť pozrieť do opery alebo niekedy aj na balet – nie vždy je hľadisko plné. Nemyslím si, že je to pre nízku kvalitu produkcie, tá je väčšinou na špičkovej úrovni, ale jednoducho niektoré telesá, respektíve žánre strácajú svojho diváka. Stáva sa, že niektoré takéto fúzie sú v rámci minimalizovania nákladov len veľmi jednoducho pripravené formou striedania jednotlivých čísel telies a žánrov.
Kultúra celkovo stráca svojho diváka. Je to celospoločenský problém, ktorý sa začína niekde v rodinách a školách. Je to aj otázka životnej úrovne obyvateľstva, či si môžu dovoliť dať rodičia svoje deti do krúžkov, či je pre nich dostupné navštevovať rôzne predstavenia, ale aj otázka toho, ako vieme a chceme tráviť svoj voľný čas, a tak ďalej. Žiaľ, aj z televíznej obrazovky takmer vymizli umelecké predstavenia rôznych telies. Na druhej strane, kto chce, vie si dnes pozrieť aj kvalitné svetové diela na internete v pohodlí domova, a tak aj výnimočnosť dnes už trochu zovšednela. 

P. P.: Určite takéto projekty vnímam pozitívne, umelecké smerovanie Lúčnice je predovšetkým v rukách umeleckého vedúceho a umeleckej rady, ktorí pripravujú dramaturgický plán na najbližšie sezóny a diskutujú aj o takýchto spojeniach a projektoch, v čom majú moju plnú podporu.

Čo pripravujete v umeleckej tvorbe v nasledujúcom období, ak to nie je tajomstvom? 

M. S.: V roku 2023 bude Lúčnica oslavovať 75. výročie svojho vzniku. Pripravujeme úplne nový premiérový program. Plánujeme sa vrátiť k predstaveniam s deťmi: Lúčnica a detia Lúčnica pre deti, a ak všetko pôjde dobre, radi by sme v decembri 2023 pripravili špeciálny program s veľkým orchestrom na počesť veľkej osobnosti nielen Lúčnice – hudobného skladateľa Svetozára Stračinu.

 

 Pavol Pilař

Absolvent Katedry architektúry Stavebnej fakulty STU a Divadelnej fakulty VŠMU, kde dokončil doktorandské štúdium so špecializáciou na kultúrnu infraštruktúru na Slovensku. Po vysokej škole pôsobil ako odborný asistent na katedre architektúry, kde prednášal na témy revitalizácie architektonického prostredia a viedol ateliérové tvorby, bakalárske a diplomové práce. Je projektovým manažérom novovzniknutej Katedry UNESCO pre obnovu a prezentáciu architektonického dedičstva na STU. Zároveň bol aktívny vo viacerých neziskových projektoch. Je spoluzakladateľom Kultúrno-kreatívneho centra Arta v Piešťanoch. v spolupráci s Trnavským krajom od roku 2018 premenili bývalú fabriku na cukrovinky a čokoládu a neskôr budovu strednej školy na fungujúce nezávislé kultúrne centrum s pravidelnou kultúrnou ponukou, ktoré sa stalo aj sídlom mnohých lokálnych ateliérov a dizajnérskych značiek. Predtým realizoval viaceré kultúrne projekty, koncerty v bývalej synagóge v Stupave, produkčne participoval na programe FF Východná. 

Ako architekt realizoval viacero stavieb a interiérov a od roku 2021 je členom Slovenskej komory architektov. V rokoch 2008 – 2016 bol členom tanečného súboru US Lúčnica.

 

Mikuláš Sivý

V rokoch 1988 – 1996 bol členom a sólistom tanečného súboru US Lúčnica. Od roku 1995 je tanečným pedagógom súboru, v nasledujúcich rokoch sa stal asistentom choreografa profesora Štefana Nosáľa, členom Nadácie Pro Lúčnica a Umeleckej rady súboru. Od roku 2017 je umeleckým vedúcim tanečného súboru. Tento post prebral po zakladateľovi a jedinom dovtedajšom umeleckom vedúcom súboru profesorovi Štefanovi Nosáľovi. Počas pedagogickej praxe spolupracoval s choreografmi, režisérmi, autormi programov US Lúčnica: Reprezentačný program US Lúčnica, a to konkrétne Obrazy z minulosti (2013) Lúčnica – môj život (2012), Mladosť a krása (2010 – 2011), 60 rokov krásy (2008 – 2009), Lúčnica a deti (2001, 2004, 2009, 2014), Z tej doliny na tú (2008), Slovenský triptych (2007 – 2008), Hra a svadba (2006), Pieseň a hra (2001), Lúčnica a jej deti, Tanec a hra (2003), 50 rokov krásy (1998). Okrem práce na aktívnych programoch US Lúčnica spolupracoval na programoch a projektoch Folklor symphony (2013), čo bol projekt realizovaný v spolupráci s Viva Musica festivalom. Pri príležitosti 65. výročia US Lúčnica bola pocta hudobným skladateľom T. Andrašovanovi a S. Stračinovi uvedená aj na EXPO Miláno 2015. Venuje sa práci s mládežou v oblasti tanečnej tvorby. Od roku 2015 organizuje denné tanečné tábory s Lúčnicou pre deti. Od roku 2018 je členom habilitačnej komisie na Katedre tanečnej tvorby HTF VŠMU a od roku 2019 je členom Kultúrnej komisie MČ Bratislava – Vajnory.