Terminal Beach (choreografia: Moritz Ostruschnjak)

Beach ako pláž? Termina lako konečná stanica? V diele Terminal Beach vytvárajú šiesti tanečníci obraz svojho samostatného sveta a rozdielneho, osobitého vnímania. „V nevyspytateľnom čiernom nočnom svete lipnú na tom, čo vedia: napínajú svaly ako neformálni kovboji. Mávajú vlajkami ako revolucionári. Obrnení prehrávajú v súboji, robia grimasy v zamrznutom šťastí a kĺžu po miestnosti na kolieskových korčuliach.“ V Terminal Beach sú mnohé časové úrovne, rôznorodé pohybové žánre a kontrastné štýly súčasného pohybu. Princíp obrazov a koláže vytvárajú choreografickú líniu, svetelné zmeny zabezpečujú silné vizuálne vnemy a hudobný mix aj civilnými zvukmi dotvárajú bojovný a revolučný význam. Princíp choreografa Moritza Ostruschnjaka využíva súčasný fenomén copy & paste, cut & mix, vytvára rozprávanie o realite súčasnosti podľa jeho vlastného videnia sveta. Moritz Ostruschnjak sa narodil v Nemecku. Vyšiel zo sprejerskej scény a svoj záujem o súčasný tanec rozvíjal prostredníctvom breakdance. Študoval na Iwanson International v Mníchove a školenie absolvoval u Mauricea Béjarta v Lausanne.

Schwanensee in Sneakers (choreografia: Anna Till, Nora Otte)

Sólové predstavenie Labutie jazero v teniskáchbolo veľmi vtipné a edukatívne dielko. Tanečnica nás previedla stručnou históriou tanečného umenia a obsahom svetoznámeho klasického baletu Labutie jazero, vtipne opísala vývoj pohybov a analogicky ich priraďovala do situácií v súčasnosti. Autorka využila pohybový aj verbálny prejav a opis pre mnohostranné formy tanca. Zaoberala sa silou premeny gesta, pohybu, formy a významu. Zdôraznila, že tieto výpovedné atribúty sa nachádzajú v každom tele, aj v menej disponovanom pre klasický tanec. V tomto zmysle sa stotožňujem s názorom, že dielo môžeme vnímať ako príjemný a kreatívny prenos informácií pre mladých ľudí, ktorým dielo odovzdáva rôzne pohľady na tanec a pohyb. V diele je vyslovená otázka: Čo je tanec? Čo môže byť tanec? Ktoré telá môžu tancovať? Tanečnica Anna Till do svojho prejavu pospájala mnohé štýly s vtipom, so šarmom, ale najmä s logikou. Pri prelínaní štýlov využila pohyb každodenného stereotypu až po grotesku, od klasiky k experimentu. Využila fakty z histórie Labutieho jazeraa historický pohybový materiál popretkávala so súčasnou formou pohybu, a to všetko v teniskách. Vtipná bola aj situácia scénky čakania na autobus s vyslovenou otázkou, či aj to je tanec. Choreografka Anna Till žije v Drážďanoch a vedie mediačné formáty pre deti a mladých ľudí, ako aj semináre a workshopy na viacerých univerzitách. Naposledy bola umeleckou spolupracovníčkou v HZT Berlin. Je aktívna v predstavenstve TanzNetzDresden.

we ♥ 2 raqs (choreografia: Tümay Kılınçel)

Asi najväčšou záhadou, prečo je toto dielo na nemeckej platforme, bolo pre mňa predstavenie we ♥ 2 raqs, na ktoré nás organizátori vyviezli autobusom z Freiburgu až k hraniciam s Francúzskom na umeleckú scénu Art’ Rhena. Pohybový jazyk celého diela bol postavený na princípoch brušného tanca. Aj ten má mnoho podôb, známy je ako belly dance alebo orientálne tance. Pre našinca sú v nich málo rozpoznateľne detaily. Päť interpretov predviedlo „orientálne a koloniálne obrazové štruktúry“. Pre mňa to bol bezdejový príbeh za spoluúčasti troch hudobníčok na scéne, zložený z pohybových vzorcov brušných tancov. Prostredníctvom interpretácie poukazovali na odlišné žánre – orientálny tanec, v bulletine pomenovaný ako tribal fusion, americký tribal style, fusion, voguing, baladi a súčasné verzie tanečných schém. Zámerom choreografického predstavenia bolo vytvoriť jednotu nazvanú „kolektívne telo Raqs“. Tanečnica a choreografka Tümay Kılınçel a dramaturgička Berna Kurt v bulletine na objasnenie uvádzajú, že spoluprácu na Raqs vnímali ako feministickú tému a sebaposilňujúcu prax. Tümay Kılınçel sa narodila v Düsseldorfe a pôsobí ako umelkyňa na voľnej nohe v Berlíne, Düsseldorfe a vo Frankfurte nad Mohanom. Po ukončení štúdia tanca v Berlíne, Giessene, Istanbule, Lasgu a Rišikéši získala štipendium na ImPuls-Tanz Wien danceWEB a Rosa Luxemburg Foundation.

Wetland (choreografia: Katharina Senzenberger)

Pri tomto názve je mimoriadne dôležitý preklad: Wetland znamená mokraď, vlhké miesto. Na bielom baletizole, teda na javiskovej podlahe, sa nachádzala vrstva vody, do ktorej vstupovali tanečníci a využívali experimentálny kĺzavý pohyb na viacero spôsobov, napríklad s rozbehom do ľahu, s prevaľovaním, cez kolená so zakončením do ľahu a podobne. Využívali presne vypočítané dráhy kĺzania, patričnej sily a to všetko v kolektívnej synchronizácii. Na scéne s upravenou vodou vstupovali účinkujúci do vzájomnej a klzkej konfrontácie so svojimi telami. Atypická choreografická štruktúra spájala virtuóznu techniku kĺzania s témou queer a ich perspektívou. Zvolený prístup zámerne provokoval, emócie vzájomného potešenia sa kontinuálne obmieňali, menili tvary a rýchlosť. Vytvárali súvislý tok a prúd kĺzavého pohybu. Hoci bol priestor ohraničený, pohyb bol neohraničený, ustavične sa menil. Katharina Senzenberger je choreografka pôsobiaca v Nemecku. Pracuje interdisciplinárne medzi tancom, performanciou a vizuálnym umením.

Harmonia (choreografia: Unusual Symptoms/Theater Bremen/Adrienn Hód)

V diele Harmonia sa maďarská choreografka Adrienn Hód rozhodla v takmer dvaapolhodinovom diele skúmať možnosti ľudského tela a jeho významu v tanci a spoločnosti. Zvolila si experimentálny koncept: dvojicu tvoril vždy jeden zdravý a jeden hendikepovaný tanečník, pričom hendikepy boli rôzne, aby sa dosiahla čo najširšia škála pozorovaní. Takéto dvojice pracovali na sústredenom skúmaní fyzickej rozmanitosti. Divák sa musel dlhšie vylaďovať na akceptovanie zvoleného výskumu. Napriek tomu dvojice využili všakovaké dynamiky a emócie pohybu, dynamickú bujarosť či poriadnu dávku sebairónie. Takýto kombinovaný súbor kládol viaceré otázky. Odvážil sa aj k spochybneniu hierarchie v klasickom tanci a pohral sa s iróniou progresívnej formy súčasného tanečného umenia. Pozornosť publika postupne rástla a konvenčné predstavy o tele sa menili. Bola som mimoriadne prekvapená, čo sa s telami hendikepovaných tanečníkov v rámci náročného, často až hraničného pohybu dá realizovať. Spokojnosť hendikepovaných presvedčila všetkých, že zábrany neexistujú. Harmonia bola v roku 2023 ocenená Cenou Rudolfa Labana za najlepší tanečný kúsok v Maďarsku.

Choreografka Adrienn Hód sa narodila v Maďarsku, kde absolvovala školu súčasného tanca v Budapešti. V roku 2011 bola rezidentkou v Tanzfabrik v Berlíne. V roku 2013 bola rezidentkou Headlands Center for the Arts v San Franciscu, v roku 2014 členkou Philadelphia Dance Exchange. Jej choreografie boli sedem ráz nominované na Cenu Rudolfa Labana, ktorú dvakrát vyhrala. Urobila choreografickú prácu pre film Syn Saul (réžia: László Nemes Jeles), ktorý získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film v roku 2016. V roku 2016 získala Cenu Zoltána Imreho v Maďarsku.
 

Mellowing (choreografia: Christos Papadopoulos)

Tanečné dielo pre zrelých tanečníkov nad 40 rokov sa pohralo s dvoma kontrastnými elementmi. Pokoj a vibrácia. Hra s motívom ľudského tela, ktoré je navonok v pokoji, no vnútorne vibruje, plynula celým 75-minútovým dielom ako odpoveď na otázky tvorcov: Akými procesmi prechádza energia, kým si nájde cestu? Ako sa mení, keď telo dozrieva? Grécky choreograf Christos Papadopoulos v koprodukcii pre nemeckú nadáciu Bureau Ritter vo svojej novej inscenácii Mellowing po prvý raz spolupracoval s tanečníkmi súboru Dance On Ensemble a do tvorby zapojil ich telesné znalosti a skúsenosti. Dance On Ensemble založila v roku 2015 berlínska kultúrna organizácia Bureau Ritter gUG, ktorá oceňuje umeleckú dokonalosť tanečníkov nad 40 rokov. Ako spomenula v bulletine: „Spoločne skúmali momenty vnímania a intenzity momentu, ktoré vytvárajú živý nepokoj, permanentnú vibráciu, do ktorej je nevyhnutne zapojené aj publikum.“ Z pohľadu diváka to bol minimalistický pohyb, jemný a plynulý, s presnými rytmickými zmenami, zmenami pohybových motívov či priestorových zmien. Pre tanečníkov muselo byť náročné sústrediť sa na detaily miniatúrnych pohybov, ale aj od divákov sa vyžadovala zvýšená pozornosť na drobnokresbu pohybového významu. Podľa bulletinu k platforme: „Pozornosť Christosa Papadopoulosa sa sústreďuje na minimálne posuny vo vnímaní, permanentné, často nepovšimnuté, a predsa silné pohyby v prírode, v každodennom živote, v rámci fyzikálnych javov a politických kontextov.“

Grécky choreograf Christos Papadopoulos študoval tanec a choreografiu na School for New Dance Development v Amsterdame (2003), neskôr pokračoval v štúdiu v Národnom divadle Grécka pod názvom Drama School a venoval sa aj štúdiu politických vied na Panteion University. 
 

The Garden of Falling Sands (choreografia: Yolanda Morales)

Mexická choreografka Yolanda Morales žijúca v Hamburgu sa vo svojom diele zaoberala koreňmi svojho pôvodu, realitou, ktorú tam prežila, vierou v zmenu a v úspešnú budúcnosť, ktorú pretavila do utopistického sna umeleckého diela The Garden of Falling Sands/Záhrada padajúcich pieskov. Dielo vytvorila vo svojej nemeckej domovine. Na scéne v oranžovom tóne svetiel s optimistickým nádychom začína svoj príbeh z mexického mesta Monterrey, situovanom v pohraničí s USA, kde sa od sedemdesiatych rokov minulého storočia rozvíja osobitná forma latinskoamerickej hudby cumbie, nazývanáCumbia Colombiana, obľúbená prevažne marginalizovanými komunitami, ktoré ju využívajú na cvičenie a snívanie o úspechu. Cumbia Colombiana sa stále mení podľa vplyvu nových trendov, módy a naliehavosti spoločenských podmienok. Choreografka Yolanda Morales a jej tím vytvorili na javisku „utopistické, magické miesto ako rituál identity a posilňovania“, ilúziu záhrady zaliatu do žltého svetla, znázorňujúcu zároveň aj neúrodnú pôdu, s podtónom ekologického problému, s náznakom politickej krízy, púštneho terénu severného Mexika, krajiny, ktorá je založená len na raste produkcie a záujme o zisk. Choreografka, ktorá momentálne žije a tvorí v Nemecku, sa svojou inscenáciou vyjadruje k závažnej problematike a zastáva dekolonizačný postoj. Yolanda Morales získala skúsenosti ako tanečnica v Mexiku, dnes pôsobí ako choreografka, tanečnica a performerka v Hamburgu. Študovala v odbore Performance Studies na univerzite v Hamburgu.

Rozmanitosť diel

V edícii Tanzplattform 2024 sa predstavili súčasné multikultúrne produkcie menších kolektívov s rozmanitými sociálnymi témami. To, prečo odborná komisia z 550 diel vybrala spomínané diela, osvetlili panelové diskusie s výberovou komisiou a ich argumentácia výberu. Bol to zámer a vopred zadané parametre. Ak by som mala vyabstrahovať spoločnú črtu, len ťažko sa mi to podarí. Diela boli provokatívne, protikladné aj rozporuplné. Vtiahli diváka, aby sa zamyslel nad rôznorodými životnými okolnosťami, či už to bola podstata škandálov a narúšanie teritória, alebo prezentácia rozmanitých svetov vnímania sily a stereotypov. Ponúkli aj malý formát s edukatívnym zameraním pre školy, pozornosť venovali brušným orientálnym a koloniálnym tanečným obrazom, načrtli problematiku homosexuality a žitia queer komunity,experimentálne a odvážne využili kombináciu zdravých a hendikepovaných tanečníkov v duetách, pozorovali fenomén zrelosti tanečníkov nad 40 rokov, ich emotívnu energiu, ako aj insitné a utopistické videnie sveta v neúrodnej oblasti planéty. 

Zámer predstaviť čo najkontrastnejšie diela súčasnej epochy žitia, spoločenských problémov a vývoja svetových trendov sa naplnil. Tanzplattform 2024 ponúkla panorámu súčasného bytia.