Cesta k baletu

V dvanástich ma moja priateľka priviedla do baletnej školy k pani Elle Fuchsovej-Lehotskej. V škole, ktorá mala v Bratislave vynikajúce meno, vyučovala balet, step a dokonca akrobatiku. Balet som však milovala už od chvíle, keď som ako ešte veľmi malá dostala staré špičky od maminej priateľky, ktorej dcéra chodila do baletu. Boli mi o tri čísla väčšie, takže som si ich vypchala vatou a skúšala som v nich tancovať doma v kuchyni. Keď som prišla k Elle Lehotskej, spoznala vo mne talent a od začiatku sa mi viac venovala. Po troch rokoch povedala: „Ty musíš tancovať!“ Hneď prvý rok ma Ella vzala na turné po Slovensku, ona tancovala na špičkách, jej syn Juraj stepoval, ja som za svoje vystúpenie dostávala ako dvanásťročná malý honorár. Keď som mala asi šestnásť rokov, vybrala pani Fuchsová mňa a zopár talentovanejších dievčat zo školy, aby nás pripravila na konkurz do divadla. Cvičili sme každé ráno s túžbou stáť raz na javisku národného divadla.

 

Slovenské národné divadlo

Prvým baletom, ktorý som ako malé dieťa videla v SND, bola Šeherezáda s Mimi Vasilievnou a Fridrichom Fussegerom. Keď som zbadala všetky tie svetlá, kostýmy a tanečné výkony, zatajil sa mi dych, zatúžila som po javisku. Sen sa mi splnil v mojich šestnástich rokoch, do divadla ma angažoval riaditeľ divadla národný umelec Andrej Bagar, ktorý bol veľkým priaznivcom baletu. Nevynechal ani jedno predstavenie. Pozerali sme sa cez dierku v opone, či sedí vo svojej lóži, bola to druhá lóža od javiska, a potom sme si posúvali správu: Bagar je v divadle! Už v prvej sezóne 1947/1948, keď bol šéfom a choreografom baletu Rudolf Macharovský, sa mi vodilo dobre. Keď videl, že sa rýchlo učím, hneď mi dal nejaké záskoky. Robila som najskôr drobné úlohy – napríklad šaša v Karnevale, potom čoraz väčšie, lebo videl, že nemám s technikou problémy. Bolo to vďaka Elle Fuchsovej-Lehotskej, ktorá ma technicky tak pripravila, že som nemala nijaký problém na tréningoch i skúškach, vďaka čomu mi pribúdali nové príležitosti. Baletnú sálu sme vtedy mali v Redute, v bývalej veľkej sále. Bola tam jedna veľká dámska šatňa a jedna malá pánska šatňa. Jediné umývadlo bolo v pánskej šatni so studenou vodou, žiadne sprchy. O tanečnej odpruženej podlahe a baletizole sme mohli len snívať. Boli to sparťanské podmienky, ale nesťažovali sme sa, mali sme pocit výnimočnosti a pracovať v národnom sme považovali za výsadu a česť. 

Myslím si, že sa za našich čias sa umelci viac stretávali, vládla väčšia družnosť. Kým nebol divadelný klub, chodili sme do krčmy na Kamennom námestí. Neskôr sme chodili do klubu oproti Hviezdoslavovmu divadlo na Laurinskej, hlavne po premiérach. Bolo to miesto, kde sa najmä po predstaveniach stretávali umelci činohry, opery aj baletu.

 

Prvá premiéra

Koncom prvej sezóny sme mali kvalifikačné skúšky, prizvali známeho choreografa a šéfa baletu z Brna pána Iva Váňu Psotu, aby viedol porotu. Išli sme po troch a každú variáciu sme museli urobiť smerom k porote. Na základe kvalifikácie ma vybrali do premiéry novej trojačky – Rhapsody in blue od Gerschwina, Ravelovho Bolera a Stravinského Petrušky. Bolero vytvoril Macharovský, choreografom Petrušky a Rhapsody in blue bol Miroslav Kura, slávny tanečník, výborný choreograf a pedagóg, ktorý nám dával aj tréningy. V prvých dvoch dielach som už robila sóla v duetách a triách. Bola som medzi skúsenými tanečnicami a v Petruškovi som dokonca mala malé sólo na špičkách a s trianglom v ruke, vždy v hudobnej pauze som musela udrieť do triangla a tanec pokračoval. Pamätám si, ako mi náš dirigent Tibor Frešo od pultu povedal: „Neponáhľaj sa!“ To bol začiatok, prvá premiéra, kde som tancovala väčšie úlohy. No ja som sa celú tú dobu cítila ako v siedmom nebi , lebo naraz som mala miesto v šatni, dostala som pridelené líčidlá, tzv. tielky a červeň na tvár a ceruzky.
 

Na poste sólistky

Moja prvá hlavná postava bola v roku 1950 Swanilda v Coppélii v choreografii pána Stanislava Remara. Bolo pre mňa cťou tancovať po boku významnej generácie sólistov, akými boli: Eva Jaczová, Galina Basová, Florentína Lojeková, Tamara Isičenko, Maria Dvorská, Jarmila Manšingrová, Žofia Červenáková, Trúda Tašká, Stanislav Remar, Jozef Zajko, František Dvorský, Ján Mňačko, Milan Herényi a ďalší. Bolo to v čase , kedy odišiel z divadla Rudolf Macharovský, Miroslav Kura s manželkou, vtedy ešte s partnerkou Jarmilou Manšingrovou do Košíc. Novým šéfom sa stal pán Stanislav Remar, talentovaný a pracovitý choreograf. V Coppélii som tancovala s mojím budúcim manželom Milanom Herényim, ktorý tancoval môjho snúbenca. Ďalšou nádhernou rolou bola Popoluškav Remarovom balete Popoluška. Po nej mi pán Remar zveril dvojrolu Odetty-Odílie v Labuťom jazere, čo bola moja vysnívaná rola, prijala som ju s radostným prekvapením (tancovala som ju potom veľakrát, naposledy, keď som mala 42 rokov). Prvý raz som ju tancovala s Vladimírom Marekom. Zaremu v Bachčisarajskej fontáne som robila, keď som čakala moje dvojčatá, mojich synov. Nasledoval Asafievov balet Plamene Paríža, kde som stvárnila postavu herečky, bola to herecky aj tanečne náročná rola. 

 
 

Choreografi 

Stanislav Remar mi dal veľmi veľa príležitostí, v spolupráci s ním som vytvorila množstvo krásnych postáv. Bol neúnavný, zastával štyri profesie: šéfa, choreografa, baletného majstra aj sólistu, navrhoval si aj kostýmy do svojich baletov. Mala som ho rada a myslím, že aj on ma mal rád, aj keď hovorieval: „Starostová, co si vy o sobě myslíte!“ Viedol tréningy a vždy nás povzbudzoval: „Ješte jednou, jedinkrát!“ Ja som dobre vychádzala so všetkými choreografmi, nemala som problém ani s pedagógmi. Pre mňa to bola radosť ráno odísť na tréning, hoci som niekedy prišla v poslednej chvíli, ale vynechať tréning – to pre mňa bolo nepredstaviteľné. Veľmi rada som trénovala, už prvé cviky pri tyči, hneď ako sa postavíte, už vlastne tancujete, a to sa mi dodnes zdá byť ohromné.

Som rada, že som zažila Jozefa Zajka aj ako tanečníka, aj ako tvorcu. Na začiatku mojej kariéry bol ešte sólistom, robil mi partnera v niekoľkých baletoch, bol úžasný v balete Červený mak od Tomského. Jozef Zajko bol veľmi ctižiadostivý a talentovaný, jeho Slovanské tance mali veľký úspech doma aj vo svete. Tancovala som hlavné postavy v jeho Giselle aj v balete Z rozprávky do rozprávky. Pamätám si aj na jeho pôvodný balet Rytierska balada, bol to prvý slovenský balet so slovenskou tematikou, na hudbu Šimona Jurovského. 

Všetci moji šéfovia boli zároveň choreografi, po Rudolfovi Macharovskom nás viedol Stanislav Remar, ktorého vystriedal Jozef Zajko, po ňom bol dočasným šéfom môj manžel Milan Herényi, kým neprišiel Karol Tóth zo štúdia na GITIS-e v Moskve. Ku koncu kariéry som zažila aj šéfovanie ruského choreografa Jelanjana, Borisa Slováka a opäť Karola Tótha, ktorý v SND inscenoval originálne moderné baletné diela – Romeo a Júlia, Svätenie jari atď. 

 Taneční partneri

Každý z tanečníkov, s ktorým som spolupracovala, bol v niečom výnimočný. Najviac som tancovala s Vladimírom Marekom, boli sme zohratá dvojica. S Jozefom Zajkom som tancovala v Labuťom jazere, Giselle, Z rozprávky do rozprávky atď. Zajko bol silák, keď sa tanečnica neodrazila, on ju zdvihol ťahom. Pamätám si na vydarenú inscenáciu baletu Šatôčka od Harangózoa, kde som tancovala obe hlavné úlohy – Mariku a aj Šáru a kde nám choreograf povymýšľal množstvo náročných dvíhačiek. S Jozefom Zajkom som tancovala aj v nádhernom balete Fadetta na Delibovu hudbu, ktorý inscenoval Karol Tóth, po tom ako prišiel zo štúdia v Moskve na dovolenku. Skvelým partnerom bol napríklad skvelý Titus Pomšár, ktorý neskôr odišiel do Marseille, alebo aj veľmi talentovaný tanečník Tomáš Ivan, neskôr Volejníček. Vynikajúci tanečník Zoltán Nagy bol mojím Romeom v balete Romeo a Júlia, bol v každom balete vynikajúcim a spoľahlivým partnerom. Janko Haľama zostane mňa navždy milý chlapec a veľký gavalier, charizmatický, precízny a svedomitý, mal úžasnú silu a tanečnosť. Robila som s ním Slovanské tance,spomínam si, že na zájazde vo Švajčiarsku sme mali po našom duete standing ovation. 

Na stáži v Moskve

Počas štyroch mesiacov stáže v Moskve, kde som bola spolu so sólistkou z Národného divadla v Prahe, s pani Olgou Skálovou, som videla všetky baletné predstavenia v Boľšom teatre a ďalších divadlách. Videla som Fadettu so slávnou balerínou Oľgou Lepešinskou a Vladimírom Preobraženským – to bol chlap ako socha z Michelangelovej ruky. Dodnes si pamätám hviezdne výkony sólistiek, akými boli Maja Plisecká v Laurencii, v Labuťom jazere, v Donovi Quijotovi, Galina Uľanovová v Romeovi a Júlii, v Giselle atď. Hoci mala cez štyridsať, bola stále úžasná. A všetkých ohromných tanečníkov, čo tancovali s týmito balerínami. Alexej Jermolajev robil Merkutia v Romeovi a Júlii, strhujúcej inscenácii Leonida Lavrovského, ktorú neskôr inscenoval v SND Karol Tóth. Boli to geniálne diela, nielen z pohľadu vynikajúcej techniky, ale bolo to dokonalé herecky, režijne, všetky mizanscény pôsobili, akoby ich hrali herci. Klasiku nás učila slávna Sulamif Messerer, ktorá pochádzala zo známeho tanečníckeho rodu Messererovcov, z ktorého pochádza aj Maja Plisecká. Naštudovala s nami koncertné čísla zo Giselle,Pas de deux z iných baletov a samostatné koncertné čísla, všetko som potom zúročila doma, na javisku SND.

 
Hviezdne stretnutia

Keď sme s Baletom SND hosťovali vo Viedni, podarilo sa nám vidieť balet Romeo a Júlia od slávneho anglického choreografa Kenetha McMilena, v hlavných úlohách s Rudolfom Nurejevom a Margot Fonteyn. Nič úžasnejšie som v živote nevidela. Musím povedať, že vtedy sme boli v zahraničí žiadaní a aj u nás hosťovalo niekoľko vynikajúcich súborov zo sveta: hosťovala tu Galina Uľanovová ako Umierajúca labuť, Anglický národný balet s Labutím jazerom ešte s Margot Fonteyn, Kubánsky národný balet s Aliciou Alonso. S Margot Fonteyn som sa stretla po ich vystúpení v hoteli Devín, odfotografovali sme sa spolu. Bola to skromná a veľmi milá dáma.

 

Moja rodina

Môj manžel Milan Herényi bol sólistom baletu a chvíľu aj šéfom. Bola som šťastná, že s ním môžem byť spolu na javisku, celý náš život sa točil okolo baletu. Moje deti doslova vyrastali v divadle. Do ich ôsmeho roka sme bývali provizórne na riaditeľstve divadla na Gorkého ulici. Tam nám divadlo pridelilo byt, býval tam tiež výtvarník autor plagátov pán Pechr, kolega pán Tibor Beňo. Opera, balet aj činohra hrali v historickej budove. Chodili sme aj s deťmi zozadu na Veselé paničky z Winsdoru, s manželom sme si neodpustili ani jedno predstavenie, chceli sme aspoň na chvíľu vidieť úžasnú Hanu Meličkovú, Karola Machatu, Viliama Záborského alebo Andreja Bagara. Deti boli najradšej v rekvizitárni, lebo tam mali také všelijaké zbrane, meče, to boli ich hračky. Veď nie je náhoda, že jeden z mojich synov je maliarom, ktorý rád maľuje motívy z divadla a jeho zákulisia, tanečnice a tanečníkov. Môjdruhý syn študoval herectvo, pôsobí ako asistent réžie v opere SND. Takže áno, jablko nepadlo ďaleko od stromu. Najviac však v mojich šľapajach kráča Zuzka, moja vnučka. Je veľmi šikovná, tanečne všestranná – lyrická, komická, keď chce, aj dramatická. S tancom začínala v Bralene, študovala na VŠMU, tancovala u Jána Ďurovčíka, v Pražskom komornom balete, balete Štátnej opery v Prahe, nakoniec v balete Laterny magiky. Som na ňu veľmi pyšná, som šťastná, že zdedila po mne talent a vďaka nemu nesie môj tanečný odkaz ďalej.