Neviem, či písať o tangu je to pravé, ale pre mňa je vášňou aj písanie. Takže písať s vášňou o vášni môže mať čosi do seba. Mám dojem, že tango som chcela tancovať vždy, len nie vždy (respektíve nikdy) som mala na to dosť odvahy. Asi pred desiatimi rokmi som začala byť zľahka nervózna a pociťovala som potrebu túto dilemu vyriešiť. Veľmi pragmaticky a selektívnou metódou som začala hľadať partnera na tento typ aktivity. Bolo mi jasné, že muža, ktorého som mala doma, na tango nenamotám, tak som siahla v prvej fáze v zmysle oslovenia po všetkých dostupných gay kamošoch, ktorí by eventuálne boli náchylní ísť so mnou do toho. Ale ako to už býva, každý niečo mal, niekto sa obával, iný dlho zvažoval, ten nemal čas a ďalší chuť. Preorientovala som sa teda skepticky na hetero kategóriu z umeleckej oblasti vo fragmentálnej nádeji, či motyka vystrelí. Ako zázrak sa v mojom živote zjavil náhle chlap, akože tvrdý rocker, ktorý ma  vábil na tango, na Buenos Aires, na vášeň a entuziazmus, ktorý mu však dlho nevydržal, rovnako ako schopnosť dodržať pravidelné lekcie a dochvíľne príchody. Rocker. Vedela som však,  že nesmiem zomrieť skôr, kým tango aspoň neskúsim. Iste, chcelo to odvahu, potlačiť ostych, vek, meditatívne si vstúpiť do seba, pozbierať zvyšky asertivity, uchopiť nadhľad,  rátať s prípadným sklamaním zo samej seba, počítať s vlastnou nemožnosťou, nadýchnuť sa a vybrať sa akosi intuitívne na skúšobnú hodinu do školy, kde nebolo podmienkou mať tanečného partnera.

Tango Vida na Konventnej 9 v Bratislave túto možnosť ponúkalo, nebolo o čom ďalej rozmýšľať. Tancovať tango v centre mesta, na skok odvšadiaľ, bolo pre mňa tiež jedným z kritérií. Jasné, že báb je všade viac ako chalanov, už menej jasné je, že nejakú do tanca môžete aj vyfasovať. Ale zas na druhej strane , rýchlo som pochopila, že nie som v tejto „šlamastike“ sama. Napokon zistíte, že prihláseným párom je párovanie aj tak viac-menej figu platné, lebo po každom kole sa partneri aj tak menia, čo dáva možnosť vystriedať aj niekoľko mužov za hodinu. Áno, znie to bizarne, ale pri troche humoru celkom motivačné. 

Prezentačná úvodná hodina (zdarma) má uviesť do obrazu o tom, čo je tango, odkiaľ pochádza, aké nástroje sprevádzajú jeho hudbu, aké sú nuansy a odlišnosti medzi argentínskym tangom, milongou a valsom – skrátka sumár všetkého motivačného s krátkymi ukážkami naživo. Som analytický typ, aj keď ide o túžby – takže informácie som mala už dávno nadupané, načítané, napozerané a napočúvané, ale ak niekto nemal nikdy dotyk s tangom a prihlásil sa zo zaujímavosti, z nudy alebo preto, že tango argentino „sa nosí“, vstupné informácie pomôžu. V ostatných rokoch sa snažím riadiť intuíciou, a tak som aj tentoraz dala na ňu. Vedela som už po prvých minútach, že to bolo rozhodnutie môjho života a že to je miesto, kam chcem každú stredu chodiť šúchať „boty“ o parket. Priznávam, že som sporadicky obchádzala rôzne miesta, kde sa tancuje tango a napriek nástojčivej túžbe ponoriť sa doň celou dušou mi dosiaľ nikto z lektorov do duše neprenikol. Je totiž nesmierne dôležité aj to, s akou energiou, mierou empatie, prirodzenosti aj humoru k vám lektori pristupujú. Lucia a Denizsú nesmierne ľudský a sympatický pár a cítila som na prvú, že tu sa nebudem musieť až tak veľmi hanbiť. Lebo zo začiatku sa skrátka za svoju nemotornosť nesmierne hanbíte. A potom už ide len o to, ako dlho. Sympatické je, že hodiny sa vedú v slovenčine aj v angličtine, lebo skupiny sú kozmopolitné. Môže sa stať, že na jednej hodine sa stretne Slovensko so Srbskom, Ruskom, Venezuelou či Áziou. Skrátka rôznorodosť sveta s jednou rovnakou túžbou. Aj v tomto pocite slobody je krása tanga. Len na ilustráciu − na Bratislavskom maratóne tanga 2018 sa zúčastnilo 25 krajín a vy ste zrazu hrdí, že ho organizujú práve vaši lektori. 

Ďalším dôležitým aspektom je prostredie. Dá sa tancovať aj v reštauračnom zariadení (ale mne osobne výrazne vadia pachy a nedostatok priestoru). Dom na Konventnej je historický objekt, pôvabne zrekonštruovaný s klenbovým tehlovým priestorom pod úrovňou chodníka s tanečným parketom, zrkadlami a tyčou. Evokuje malú baletnú sálu v charizmatickom historizujúcom prostredí s vyústením do veľkorysého dvora s kusom zelenej prírody. Všetky atribúty, ktoré zapadali do mojich predstáv komfortnej existencie na tento účel. Veci sa občas stanú „náhodne“,  ergo tak, ako majú a vtedy, keď majú. 

Približne pred dvomi rokmi sa mi dostala do rúk (tiež zázračne „náhodne“) kniha Kapky Kassabovej, Bulharky, ktorá emigrovala do zahraničia a žila na Novom Zélande. Je to publikácia o vývoji tanga, napísaná prostredníctvom osobných zážitkov autorky s tangom a cestovaním. Skvelý pohľad na „život“ tanga v živote jednej stratenej ženy v cudzom svete. Prečítala som ju dvakrát − predtým, než som začala tancovať (priznávam, motivovala ma ešte viac) a počas kurzov, keď som ju ešte viac a intenzívnejšie pochopila. Názov knihy 12 minút lásky vychádza z formácie jednej tandy, ktorá má niekoľko po sebe idúcich skladieb v trvaní približne dvanástich minút a tancujete ju spravidla s jedným partnerom, kým ju nepredelí cortina (pauza − krátka zmena muziky medzi tandami).

Začať tancovať tango chce dobré „boty“. Vybrala som sa teda kúpiť si profi topánky do špecializovaného obchodu na tanečnú obuv na Dunajskej ulici. Hromadu topánok nájdete aj na rôznych webových stránkach, ale je lepšie si ich vyskúšať. Hoci som sa akoby narodila na vysokých opätkoch, na začiatok je výhodnejšie to s výškou podpätku u dám nepreháňať. Jednoducho povedané stupňom kvality tancovania sa podpätok a obnaženie nohy zvyšuje. Spočiatku si chcete chrániť pršteky v uzavretej špičke pred nechcenými „šliapancami“ partnera. Topánočky, ktoré si na kurze prezúvate, sa musia v niečom nosiť, na čo sú určené vrecúška, ktoré kúpite (na rozdiel od topánok) za babku. Ale keď to chce štýl (a u mňa to vždy chce), dala som si ušiť špeciálne vrecúško u profi krajčíra Maroša Kudlíka, ktorý navrhol aj dizajn. Pekne vybavená tanečnými aj psychickými potrebami som mohla začať. 

Učiť sa tango nie je „sranda“, aj keď sa pritom možno nasmejete. Síce vám lektori hneď na začiatku povzbudivo povedia, že nejde o kroky, ale o pocit, o pocit však ide až vtedy, keď tie kroky viete. Najprv sa zapína mozog aj svaly na tele na plné obrátky, aby človek zachytil, čo sa s nohami, rukami, držaním tela, jeho točením a všetkým ostatným bude diať, a to všetko sa musí diať naraz. Často sa nám všetkým spočiatku zdalo, že nám zlyháva koordinácia, ale to všetko naraz, čo sa má diať, sa učíte postupne až dovtedy, kým vám nedocvakne, že to naozaj funguje. Výhodou striedania partnerovje, že si vyskúšate variabilne alternatívy rôzneho tancovania. Napokon, budete v budúcnosti na to odkázaní. Nevýhodou je, že keď už si na niekoho zvyknete a ide vám to s ním, tak ho vzápätí musíte vymeniť a začínate s iným od piky. Samozrejme, je rozdiel, či tancujete s mužom vysokým ako žirafa, alebo s menším od vás, s ukecaným či s introvertom, s povzneseným machom alebo príjemným empatickým chlapíkom. Na tangu sa prejaví celý psychologický diapazón pováh a energií. S niekým to ide prirodzene a super, s niekým zas vôbec. Nielen stupeň znalosti tanga, odtancované roky, schopnosť správneho vedenia , ale aj energia v páre urobí svoje. 

Hodina dvadsať, čas klasickej hodiny, ubehne nenormálne rýchlo a nie je čas myslieť na somariny. Netušila som, že sa mi mozog natoľko skoncentruje v snahe všetko správne zachytiť a aj to (podľa možností) správne zatancovať. A často sa veru stane, že neviete, ktorá noha je pravá a ktorá ľavá, ktorá ide vzad a ktorá vpred, prípadne do boku, či crossujete po dvoch krokoch alebo po troch a zistíte, že sa dá vlastne hocikedy, či idete ocho paralelne, dozadu alebo dopredu, rovno alebo diagonálne, či váš partner vystrelí na vás sacadu a vy ho so sexi ozdôbkami poprekračujete alebo ho strihnete ganchom, a keď vám s ľahkosťou v srdci vysvetlia, že giro idete zo štyroch pozícií a variujete ho na všetky východiskové polohy, tak už netušíte, či sa vrtíte v smere hodinových ručičiek, alebo proti nim – mozog to však zaručene čistí. Z každej hodiny argentínskeho tanga (a to „z argentínskeho“  je dôležité, lebo to klasické má úplne iné držanie tela) idem, ako by som si niečo šľahla. Nadhľad, úsmev na perách, pocit ľahkosti a zadosťučinenia. A občas, vtedy, keď sa na hodine práve nedarí, vás môže prepadnúť malá nahnevanosť na samu seba, vygradovaná motiváciou makať na sebe ešte viac. Hodina dvadsať vám pripadá každopádne málo, lebo niečo nové sa naučíte, musíte to pamäťovo zachytiť a hlavne si to musí začať pamätať telo, a to si pamätá len opakovaným tréningom. Na to sú ako stvorené praktiky v iný deň v týždni, ktoré nie sú vedenými hodinami, ale je tam možnosť vyskúsať si, čo sa človek na hodine naučil s jedným alebo aj s rôznymi partnermi z rôznych kurzov, ale aj z rôznych levelov. Vždy je k dispozícii niekto z lektorov, ktorý vie poradiť, ak ho o to požiadate, prípadne vám môžu poradiť „kolegovia“ z vyšších stupňov. Praktika je super vec, ale chce aj trochu (zvlášť v prípade dám)  viac sebavedomia. Nie je totiž isté, kto vás vyzve do tanca a či vôbec. Ak ste sa práve nedohodli s niekým z kurzu, môže to byť aj vec útrpne trápnej náhody. Zdanlivo je motivačné, ak pre dámu príde partner, ktorý už tancovať vie, lebo rozdiel vo vedení partnerky je evidentný. Profiluje to však zároveň aj submisívny pocit malej hanby, že mu skrátka nebudete celkom stačiť. A opäť prichádza na scénu energia, lebo empatický partner vás v tomto ponižujúcom pocite nenechá a, naopak, ignorant vás v ňom len utvrdí. Napokon, lektori sa vám snažia vtĺcť sympaticky do hlavy, že keď partnerka nevie, čo má robiť, je to vec zlého vedenia zo strany partnera. To rámcovo naše ego upokojí.

Okrem praktík sa konajú pravidelné milongy, ergo tanečné večery, kde si už možete prísť spoločensky zatancovať. Milongy sa dejú na rôznych miestach a v rôznych časoch v meste a môžete sa za symbolický poplatok zúčastniť na ľubovoľnej. Informácie sa dajú nájsť na webe. Chodia tam všetky stupne a kategórie aj všetky povahy a energie. Milonga je viac o tancovaní, nielen o precvičovaní toho, čo vieme. Na milongu som ešte nenahrabala dostatok odvahy a teší ma len jedno, že nie som sama. Z počutého sú prípady, ktoré sa na milongu odhodlali po polroku alebo po deviatich mesiacoch absolvovania kurzov. Ja som celkom skromne vo svojom treťom tangovom mesiaci a vrtí sa vo mne zatiaľ iba malé „embryo“ nedočkavosti.

Tango je spoločenská záležitosť. Na parkete netancujete sami, a preto si musíte strážiť svoj priestor, svoj vlastný „kruh“ tancovania, aby ste nezavadzali alebo aj neublížili iným tancujúcim. Nikdy sa nepredbiehate − nie je to slušné, nevchádzate do dráhy iným párom, ale korektne prenášate váhu z nohy na nohu na mieste, kým sa priestor uvoľní. Na kurze sa veľmi často predbiehate, vchádzate do dráhy iným a prenášanie váhy z nohy na nohu aplikujete, až keď vám to trkne. Skrátka na všetko si treba postupne zvyknúť a rešpektovať etiku tancovania.   

Tango je nielen spoločenská, ale aj dosť intímna záležitosť. Partnera máte blízko seba, prípadne sa oňho opierate hlavou, čo niekedy môže byť extáza, inokedy aj nepríjemné alebo trápne. Preto spočiatku predsa len máte istý odstup v otvorenejšom držaní. 

Keď sa rozhodnete tancovať tango, je istý predpoklad, že vás ten tanec fascinuje alebo baví. Doslova baviť však začne v momente, keď konečne zistíte, že všetko, čo vám lektori povedali, predviedli, naučili aj v praxi pri aplikácii funguje. To dodá aké-také sebavedomie a ďalšiu motiváciu do vyšších levelov. Mňa osobne začalo tango najviac baviť v momente, keď začalo byť sexi. Keď začalo vyzerať tak, ako ho mám napozerané a ako ma fascinuje. Lebo tango akokoľvek ženskú ženu robí ešte ženskejšou a príťažlivejšou a akokoľvek sofistikovaného muža elegantnejším a snáď aj zdvorilejším. Tango je o pocite, o láske, o vášni  a o páre.  O dvoch v jednom „balíku“, o súzvuku ich duší a tiel, o kalokagatii pohybu, o spolupráci, empatii a energii. Aj o skúsenosti – tej životnej aj tanečnej. Iste má väčšie grády, keď ho tancujete s niekým, koho ľúbite. Pretože vtedy je tango o prirodzenej dvojjedinnosti. Ak ho tancujete s niekým, koho nepoznáte, musíte si na ten pocit zvyknúť, naladiť sa, dôverovať a spoľahnúť sa. 

Spoliehať sa v tangu na partnera je tiež kumšt. My dominantné ženy, ktoré sme zvyknuté v súčasnosti riadiť  „svet“, akosi automaticky preberáme vedenie a z manipulácie máme kŕč. V tomto zmysle je tango aj o dôvere, trochu o pokore, o schopnosti vypnúť mozog, potlačiť myšlienky a nechať sa submisívne unášať iba pocitom a partnerovými pohybovými „pokynmi“. Priznám sa, že v mojom prípade uvoľniť sa a úplne sa „odovzdať“ do rúk partnera bol veľký problém. Človek je skrátka zvyknutý mať všetko pod kontrolou. Ale keď tú „submisivitu“ pripustíte, zistíte, že dať sa viesť je celkom príjemná „činnosť“, veď napokon ženskú dominanciu si môžeme stále vykompenzovať v celom registri možností sexi figúr, švihaním nôh v rýchlom tempe alebo, naopak, dráždivo naťahovaným napätím. Na to sú tu nôžky v štekloch a derúce sa stehná spod úzkych šiať s rázporkom (aj keď na maratóne alebo na festivaloch uvidíte tancovať ženy tango aj v rifliach a teniskách).

Tango je improvizácia, počujeme často z úst lektorov. Ja však tvrdím, že improvizovať si môžu dovoliť tí, ktorí sú v danom odbore profesionálni. Improvizácia v tangu sa však chápe vo variovaní krokov a prvkov na všetky možné spôsoby. Je jasné, že ich najprv musíte poznať. Sme ľudia a chceme svoje istoty a aj v tangu pociťujem potrebu nadobudnúť istú formu istoty na to, aby som mala odvahu si ho aspoň relatívne dobre zatancovať. Každý, kto dlhšie (tým myslím niekoľko rokov) tancuje tango, tvrdí, že istotu nebudeme mať nikdy. To je tá menej povzbudivá informácia. V tangu je vždy sa čo učiť.  

Tango je téma a tango je vzťah. Ten, čo máte, aj ten, o ktorý prídete, alebo možno nájdete. Je to tanec duší, v ktorom dve ostávajú alebo sa vystriedajú. Ako v živote. Dosiaľ som tvrdila , že divadlo je moja droga. Tango argentino má všetky predpoklady stať sa ďalšou. V istom momente som sa opakovane prichytila, ako si na zastávke mimovoľne crossuje ma zvŕtam pivoty alebo počas reklám v strede filmu vyskočím z pohovky, pustím muziku z youtube a v obývačke dávam ocho či v predsieni pred zrkadlom a odchodom do práce si cibrím „nohacie ozdôbky“ a obľúbené efektné planeo. Tango je tanec paradoxu − skrýva bôle , ale spôsobuje rozkoš. Presne ako láska. Uchváti vás a už nechcete byť bez nej (bez neho).

Tango argentino vstúpilo do môjho života v pravý čas. Keďže tango nemá vek a občas ani pohlavie (môžete vidieť tancovať spolu dve ženy aj dvoch mužov a diviť sa budete len na začiatku). Tango argentino bolo jedným z najlepších rozhodnutí môjho života. Svojou vášňou, pravdivosťou emócie, krásne bôľnou eleganciou a dráždivou sexualitou najviac konvenuje mojej povahe a duši. A keď ho viete, dá sa s ním na parkete machrovať (ale na tento stav si ešte dlho počkám). Napokon, chcem sa ho „len“ naučiť, aby som si ho mohla plnohodnotne užiť. Chcem skrátka zažiť svojich dvanásť minút lásky. A nemusí to byť len v Buenos Aires, ale pokojne aj doma v Bratislave.