Základom je zvládnuť základy

ISI je inštitút v rušnom hlavnom meste Denpasar, je to niečo ako hudobno-tanečné konzervatórium skombinované s VŠVU. Areál školy je veľkolepý, jednotlivé budovy pripomínajú prezdobené chrámy. Amfiteáter, múzeá, knižnica, množstvo roztrúsených budov plných hudobných nástrojov, sôch, keramiky, batiky, kostýmov, masiek a trojposchodové tanečné štúdio s drevenými podlahami, zrkadlami a klímou, bez ktorej by to bolo v trópoch nepredstaviteľné. Tancuje sa naboso, v tesnom sarongu, šatke omotanej okolo celej spodnej časti tela, a pás vám sťahuje hrubý gumový opasok na zvýraznenie ženských kriviek. Zvládnuť základy je pre bulé (miestny výraz pre nás bielych) riadna výzva. Fyziológia nášho tela je úplne odlišná, a tak máme čo robiť, aby sme sa správne naučili už len základný tanečný postoj agem. Polovica tela je vykrútená na jednu stranu, panva na druhú, ramená sú naširoko roztvorené, jedno je vyššie než druhé, lakte smerujú nahor… Vždy platí symetria, ak sú ramená naklonené doprava, torzo je vyto

ené doľava a naopak. Správnu pozíciu tela si musíte udržať počas celého tanca, nesmiete zabudnúť nakloniť hlavu mierne na stranu a ustrážiť si správny výraz. Tancuje sa v miernom podrepe, s podsadenou panvou, otvorenými kolenami, palce na jednej nohe smerujú nahor na znak akcentu a prsty na rukách sa stále hýbu, sú symbolom energie a života. Pár dní pred vystúpením sa trénuje so živou hudbou, gamelanovým orchestrom, a chvíľu trvá, kým sa naladíte na rovnaké tempo i rytmus. Plusom je, ak sa učíte hrať aj na hudobnom nástroji, vtedy rýchlejšie porozumiete celému tancu a ľahšie si zapamätáte jednotlivé pohyby. Dôležité je vyzbrojiť sa trpezlivosťou, v Indonézii majú totiž jam karet, tzv. elastický čas, čo znamená, že nikto sa nikam neponáhľa. Väčšina Balijčanov neustále mešká, prípadne sa stane, že sa učiteľa ani nedočkáte, keďže má náboženskú ceremóniu a zabudol vám to povedať. Počas jedného školského roka sa naučíte približne 6 rôznych tancov, ženských aj mužských, skupinových aj sólových. Začína sa posvätným tancom rajan dewa, ktorý sa tancuje vo veľkej skupine s lokálnymi tanečnicami na najdôležitejšej náboženskej ceremónii v Besakih, matke všetkých chrámov. Tesne pred vystúpením vám zapichnú do vlasov horiacu vonnú tyčinku, ako obetu pre bohov. Raz tancujete na obrovskom pódiu, inokedy na miniatúrnej ploche, kde sa viete hýbať len s ťažkosťami. Príprava na tanečné vystúpenie zaberie minimálne tri hodiny, v závislosti od druhu tanca. Expresívny, niekedy až strašidelný make-up sa nezaobíde bez masívnej čiernej očnej linky, pestrofarebných tieňov, umelých mihalníc a zvýrazneného obočia. Každá balijská tanečnica si so sebou nosí zubnú pastu, aby si ňou nakreslila bodky na tvári alebo na hrudi, aj množstvo spiniek, aby si dokázala zafixovať všetky vrstvy kostýmu. Často máte čo robiť, aby ste v tesnom odeve udýchali 10- až 20-minútový tanec, špeciálne pri tanci topeng, keď máte na tvári priliehavú drevenú masku, cez ktorú ledva vidíte a dýchate len s ťažkosťami. Extrémom je tanec barong, ktorého kostým váži 40 kg. Tancujú ho dvaja tanečníci, schovaní pod obrovskou bábkou, jedna polovica tela je drak a druhá je pes. Tento tanec má toľko verzií, koľko má Bali legiend a mýtov, všetky však vyjadrujú boj dobra a zla. Každý tanec je silne prepojený s náboženstvom a má svoj príbeh aj charakter. Niektorý vypovedá hinduistický epos (Ramayana), iný privoláva bohov na zem, ďalší ich víta alebo zabáva.

Špecifiká balijského tanca

„Pre nás Balijčanov nie je tanec iba o pohybe tela a svalov, je to forma obety a modlitby. Nielen pre divákov, ale hlavne pre bohov,” hovorí tanečný lektor ISI IBG. Surya Peradantha, S.Sn, M.Sn. (30), ktorý tancuje od piatich rokoch a v súčasnosti vedie workshopy aj v Holandsku, Rumunsku či v Macedónsku. Podľa jeho slov Balijčania vyjadrujú tancom svoju dušu, ktorá je silne prepojená s miestnym hinduistickým náboženstvom a kultúrou. „Unikátnosťou nášho tanca je jeho krása. A to nielen vonkajšia, ale hlavne vnútorná. Pri tanci používame špecifickú dychovú techniku Ngunda Bayu, vďaka ktorej si tanečníci dokážu rozložiť svoje sily a energiu počas náročného vystúpenia,” hovorí Peradantha. „Ďalej je to taksu, spirituálna sila, charizma, to, čo z vášho vnútra vyžaruje navôkol a dotkne sa publika. „Taksu sa nedokážete naučiť, môžete ju dosiahnuť iba časom. Navyše vaša fyzická aktivita musí byť v rovnováhe s pochopením charakteru tanca a s úprimnou modlitbou k bohom. Iba vtedy môžete získať ich požehnanie, teda taksu,” vysvetľuje Peradantha. Balijčania prosia o taksu vo všetkých profesiách, vždy, keď si želajú úspech. Na tieto účely majú doma špeciálny chrám Sanggah Taksu, zasvätený Dewi Saraswati, bohyni múdrosti a umenia. Na oltár položia malé obety canang, vytvorené z listov kokosových paliem, ktoré naplnia kvetmi, sladkosťami, mincami, cigaretkou a vonnými tyčinkami. K hlavným fyzickým špecifikám balijského tanca patrí vibrovanie prstov na rukách, ktoré si môžete trénovať ponorením a kmitaním vo vode, a pohyb očí nazývaný seledet. „Zahraniční študenti sa dokážu jeden tanec naučiť približne za 20 hodín, samozrejme, je to ovplyvnené aj ich šikovnosťou a náročnosťou tanca,” hovorí Peradantha. Ženské a mužské tance sa od seba výrazne líšia, najväčšie rozdiely sú v otvorenosti tela, v pohyboch a vo výrazoch. Tanečníci si na svojom vzhľade potrpia viac než ženy, okrem masívneho make-upu a pestrofarebného kostýmu sú ich neodmysliteľnou súčasťou dlhé nechty na rukách. Zvýrazňujú tak neustále vibrovanie prstov, ktoré zdobia masívne prstene zo vzácnych kameňov, symboly sily a ochrany. Všeobecne platí, že nižším ľuďom sa ľahšie tancujú ženské tance a vyšším mužské. No výnimky potvrdzujú pravidlo. Jedna Austrálčanka vysoká 180 cm si tak zamilovala ženské tance, že si v Sydney otvorila tanečnú školu, kde ich dodnes vyučuje.

Vplyv Jávy a Indie

Balijčania tancujú, odkedy žijú na ostrove, a tanec majú hlboko zakorenený vo svojej kultúre a v náboženstve. Prvé oficiálne zmienky sa objavili pred 8. storočím a balijský tanec rozdeľujú na 5 hlavných období. V prehistorickej ére (pred 8. storočím), značne ovplyvnenej animizmom, vznikli hlavne posvätné a transové tance ako sang hyang alebo maskový tanec brutuk. Staroveké balijské kráľovstvo (8. – 14. storočie) poznačil hinduizmus a vznik rituálnych tancov rejang a baris gede. Za zlatú éru balijského tanca sa považuje stredovek (14. – 18. storočie), ktorý obohatil balijskú kultúru o doteraz najznámejšie tance ako legong, gambuh a topeng. V tomto období prekvitala balijská kultúra vrátane hudby, maľby, architektúry a literatúry. Každý jej aspekt do veľkej miery ovplyvnilo umenie z Jávy. Z tohto najväčšieho indonézskeho ostrova boli prebraté aj mnohé tance. Zachovali si síce svoj pôvodný koncept, no Balijčania ho obohatili o všetky ďalšie estetické prvky vrátane spevu, pohybov, kostýmov a make-upu. Aj tanec s maskou topeng a drama pochádzajú z Blambanganu, z východnej Jávy. Balijčania ho začali tancovať krátko potom, ako ich kráľovské jednotky porazili Blambanganské kráľovstvo a zadržali 21 drevených masiek, ktoré priviezli na Bali. Jávsky tanec sa však od balijského tanca líši hneď na prvý pohľad, a to hlavne vo výraze. Na Jáve si ho tanečník necháva vo svojom vnútri a po celý čas vystupuje s kamennou tvárou, na Bali je mimoriadne expresívny od začiatku vystúpenia až do konca. Nezávislý novovek (18. storočie – 1960) so sebou priniesol tance kakebyaran, napr. kebyar duduk. Pre súčasnú éru (od r. 1960) je typický neustály vývoj a vznik nespočetného množstva nových kreácií. Kostýmy dnes vo veľkej miere ovplyvňuje indický tanec, a to nielen v strihoch či v ornamentoch, ale aj v ozdobách do vlasov. Vplyv Indie je viditeľný aj na make-upe tanečníc, ktoré si kreslia bindi. Balijské tanečnice používajú aj mudry, špecifické pohyby prstov, no v ich prípade ide skôr o estetickú funkciu. Obidva tance sa vyjadrujú aj očami, no každý z nich využíva inú techniku.

Balijský tanec dnes môžeme rozdeliť do troch základných skupín, od roku 2015 je dokonca zapísaný aj do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Rituálne tance sa volajú wali, tancujú sa výlučne v jeroane, v najposvätnejšej časti každého chrámu, a bez nich by žiadna náboženská ceremónia nebola kompletná. Do tejto skupiny patria tance rejang dewa, baris gede, topeng pajegan. Posvätné tance bebali sa takisto tancujú počas ceremónií, ale nie sú ich nevyhnutnou súčasťou, ako napr. calonarang, drama, sanghyang, wayang wong. Poslednú skupinu tvoria svetské tance balih-balihan, ktoré sú určené výlučne na zábavu a potešenie publika, s náboženskými ceremóniami nemajú nič spoločné, patria sem napr. oleg, baris tunggal, legong aj pre turistov najviac známy opičí tanec kecak, ktorý vznikol v tridsiatych rokoch ako adaptácia posvätného spevu. Na celom ostrove sa dennodenne koná množstvo turistických tanečných vystúpení, ale žiadne z nich sa nevyrovná autenticite lokálnych ceremónií. Práve tam môžete obdivovať balijský tanec v jeho plnej kráse a zažiť aj skutočný transový tanec. Ženy pri ňom vstávajú zo stoličiek a krútia sa v rytme mrazivej hudby až do odpadnutia. Preberú sa až potom, ako ich kňaz posvätí vodou z kokosového orecha.

Tancuje sa v každom veku

„Balijčania tancujú, až kým nevydýchnu naposledy,” hovorí Paradantha. Jeho starý otec, uznávaný tanečník, bábkoherec a veľkňaz, Ida Pedanda Gede Putra Singarsa pravidelne vystupoval vo veku 97 rokov. Najznámejší balijský tanečník Kebyar Duduk, Ida Bagus Oka Wirjana (88 rokov) mal svoje posledné vystúpenie iba týždeň pred smrťou a maestro maskovaného tanca a drámy I Nyoman Pugra zomrel priamo na javisku v šesťdesiatke, keď v roku 1975 tancoval v meste Solo na Jáve. V súčasnosti je najstaršou tanečnicou ostrova Sang Ayu Muklen. Má 90 rokov a ešte aj dnes jej interpretácia tanca legong vyráža dych. Zaujímavosťou je, že Balijčanky nemohli verejne tancovať až do roku 1920. Platilo totiž pravidlo, že každá žena stratí tancom nielen svoju česť, ale aj česť celej rodiny. Ženy preto nikdy netancovali pre zábavu, iba pre spirituálne účely počas špeciálnych rituálov v chrámoch. Situácia sa zmenila s rozvojom ekonomiky a s narastajúcim turizmom. Balijčanky sa rozhodli, že tanec už pre nich nebude viac tabu a zhostili sa aj výlučne mužských tancov. Dodnes však na celom ostrove platí prísny zákaz vstupu žien do chrámu počas menštruácie vrátane turistiek. Balijčania veria, že v tomto stave sú ženy spirituálne „nečisté” a nehodné vstúpiť na miesto náboženských ceremónií. Tanečnice toto pravidlo rešpektujú a veria, že počas „svojich dní” by nepodali najlepší výkon, preto si za seba vždy radšej nájdu náhradu.

Balijský tanec nie je iba tancom. Je odrazom života a viery ľudí na jednom z viac ako 17 500 ostrovov Indonézie. Vďaka nemu spoznáte nielen balijský hinduizmus a každodenné aktivity miestnych, ale aj ich vzťah k prírode, morálke, histórii, filozofii či k politike.