Sergej Polunin sa narodil v meste Cherson na juhu Ukrajiny, kde od útleho detstva trénoval gymnastiku. K baletu ho priviedla jeho matka Galina, ktorá ho prihlásila na štúdium na Štátne choreografické učilište v Kyjeve. Pre skromne situovanú rodinu predstavoval Sergejov talent nádej na lepší život. Pred rodičmi stáli neľahké rozhodnutia a kvôli synovmu štúdiu museli priniesť nejednu obetu. Matka sa so Sergejom presťahovala do hlavného mesta, kde obývali jednu malú miestnosť. Finančne ich podporovala babička, otec Vladimir musel zarábať ako robotník v zahraničí. Sergej dostal možnosť učiť sa od najlepších pedagógov vo svojej krajine, no prišiel o bezstarostné detstvo. Hry s kamarátmi nahradila prísna disciplína, ktorú v dospelosti prirovnal k vojenskému režimu. Vo veku dvanástich rokov získal od Nadácie Rudolfa Nurejeva štipendium na štúdium na Kráľovskej baletnej škole. V sedemnástich rokoch sa stal členom Kráľovského baletu v Londýne. Prvotnú eufóriu vystriedalo sklamanie z ničnerobenia a z nudy. Polunin bol presvedčený, že ho zo súboru vyhodia. Opak bol pravdou a v roku 2009 sa stal prvým sólistom a o rok neskôr vedúcim sólistom (principal). Ako najmladší vedúci sólista v histórii Kráľovského baletu študoval jednu postavu za druhou. Divácky úspech bol sprevádzaný chválospevmi odbornej kritiky. „Fantastický tanečník so železnou technikou a krásnymi líniami,“ hlásali titulky New York Times. Sergej Polunin zdanlivo dosiahol kariérny vrchol, na konte mal množstvo ocenení, no interné vzťahy v súbore, pocit nenaplnených predstáv a pravdepodobne aj túžba po väčšej slobode vyústili k šokujúcemu rozhodnutiu. Jeho stav najlepšie vystihuje vyjadrenie: „Umelec vo mne zomieral.“

Fenomén Polunin

Ukrajinský tanečník do roku 2012 pútal pozornosť odbornej i laickej verejnosti najmä vďaka svojmu tanečnému talentu, osobitému stvárneniu sólových postáv repertoáru Kráľovského baletu v Londýne. Mediálnu búrku okolo jeho osoby spustilo rozhodnutie odísť z prestížneho baletného súboru a to okamžite. Bolo to v januári 2012, teda ani nie dva roky po tom, ako bol menovaný za vedúceho sólistu v spomínanom súbore. S odstupom času toto rozhodnutie, ktoré vtedy vnímal ako hrdinské, zhodnotil ako prejav slabosti. Médiá špekulovali o dôvodoch jeho odchodu, spájali ho s nespoľahlivosťou a s neserióznym prístupom, užívaním drog, osobnou nevyrovnanosťou a podobne. Sergej však vďaka riaditeľovi dvoch baletných súborov v Rusku Igorovi Zelenskému prijal angažmán v Moskovskom hudobnom divadle Stanislavského a Nemiroviča-Dančenka a v Štátnom akademickom divadle opery a baletu v Novosibirsku. Pôsobenie v Rusku zapríčinilo utíšenie mediálneho ošiaľu na Západe. Potetovaný rebel však dlho zabudnutý neostal a v apríli 2013 odstúpil od projektu Petra Schauffusa Midnight Express v Londýne, čo ho vrátilo do hľadáčika médií. Novinové titulky oznamovali jeho ďalšie „vyparenie“, jeho rozhodnutie prisudzovali „depresiám“ a „psychickému zrúteniu“. Bolo  to o to kontroverznejšie, že Polunin mesiac pred odstúpením od projektu v rozhovore pre Farah Nayeri (Bloomberg) rozprával o tom, ako ho Zelenský učil, čo je správne a čo nie, a ako veľmi je dôležité mať dobré vzťahy s veľkými súbormi. V rozhovore povedal aj o možnosti, že by skončil s aktívnym tancovaním, pretože ide o náročnú profesiu, pri ktorej sa ničí telo tanečníka, a radšej by sa venoval inému druhu umenia, akým je napríklad choreografia. Bolo to v čase, keď ho odborná kritika chválila za stvárnenie titulnej postavy Rudolfa v MacMillanovom balete Mayerling a za mimoriadne úspešné účinkovanie v Kráľovskom balete v Londýne po boku primabaleríny Tamary Rojo v jej rozlúčkovom predstavení Marguerite and Armand. Polunin sa rozhodol s tancom definitívne skončiť.

V roku 2014 sa zoznámil s fotografom Davidom LaChapellom, ktorý mu ponúkol spoluprácu na hudobno- tanečnom klipe. Počas nakrúcania sa v Poluninovi niečo zlomilo. „Bol to pre mňa moment osvietenia. Nakrúcali sme v malej kaplnke na ostrove Maui a ja som skoro celé nakrúcanie preplakal. Pôvodne som mal jasno v tom, že pôjde o môj posledný tanec a chcel som do toho dať všetky svoje emócie. Počas tých deviatich hodín sa však vo mne niečo zlomilo... Pochopil som, že balet nemôžem len tak opustiť, že je mojím poslaním.“¹ Video sa stalo virálnym a Polunina vynieslo opäť na pomyselný Olymp. V roku 2015 vystúpil v populárnej americkej televíznej relácii The Ellen Show, kde povedal, že bol prekvapený obrovským úspechom videa a že verí v pozitívny vplyv na najmladšiu generáciu tanečníkov. Baletný „Bad boy“ či „James Dean“, ako ho označovali médiá, bol späť. Slávnejší a žiadanejší než kedykoľvek predtým.

Po úspechu videa Davida LaChapella na hudbu Hozierovej skladby Take Me To Church s viac ako 20 miliónmi vzhliadnutiami na YouTube a dokumentu Dancer sa zdá, že Sergej Polunin je všade, vystúpil napríklad v súťažnej reality show So You Think You Can Dance, ako aj v ďalších projektoch. Dopyt po Poluninovi sa rovná dopytu po hollywoodskych hviezdach. Jeho hviezda žiari nielen na javisku, nájdete ho aj na módnych mólach, obálkach časopisov a v reklamných kampaniach odevných gigantov. Pomaly sa rozbieha aj jeho filmová kariéra. Sergej sa objaví v novom spracovaní Vraždy v Orient exprese, mal by si zahrať aj po boku Jennifer Lawrence vo filme o baletke špiónke (autorom choreografie by mal byť Justin Peck a film by sa mal natáčať v Budapešti) a do tretice aj v snímke o Nurejevovi v réžii Ralpha Fiennesa s názvom The White Crow (Biela vrana).
Zopár šťastných študentov si toto leto môže vychutnať beznádejne vypredaný Masterclass (18. 7.) v rámci Danceworks London. Slovenskí fanúšikovia si budú musieť počkať do septembra, keď Polunin príde do Bratislavy predstaviť dokumentárny film Dancer. Verní fanúšikovia si za príplatok môžu po premietaní štrngnúť so Sergejom Poluninom pohárom šampanského (a tí najvernejší sa za ešte väčší príplatok môžu zúčastniť na spoločnej slávnostnej večeri).

1^ Sergej Polunin, Proč ne?, príloha Hospodárskych novín, september 2016