Vzdelávanie v centre kultúrneho diania

V mieste, kde si Broadway drzo razí cestu krížom cez Amsterdam Avenue a Columbus Avenue, len kúsok od Central Parku, stojí komplex budov, ktoré tvoria najvýznamnejšie kultúrne centrum v oblasti hudobno-dramatických žánrov v New Yorku – Lincoln Center. Komplex okázalých budov zo začiatku 60. rokov stojí na mieste robotníckych bytových domov, v ktorých bol situovaný (aj sa filmoval) dej slávneho muzikálu West Side Story v choreografii Jeroma Robbinsa.

V porovnaní s okolitou zástavbou sa môže zdať Lincolnovo centrum malé, no zdanie klame. Metropolitná opera pojme 3 900 divákov, susediaca David Geffen Hall (sídlo New York Philharmonic) má 2 738 miest a Divadlo Davida H. Kocha, ktoré je sídlom New York City Ballet, má 2 586 miest. Ak by sa vám zdalo, že 9 224 divákov na jednom mieste je málo, tak je tu aj Vivian Beumont Theatre zamerané na broadwayské produkcie s 1 080 miestami a koncertná sála s 1 095 miestami v budove Juilliard School. Tristomiestne divadielko na menšie produkcie a knižnica s najväčšou zbierkou tanečnej tematiky na svete sú už len pomyselným bonbónikom (Dance Collection obsahuje viac ako 30 000 kníh, rukopisov a videí z oblasti tanca).

V severozápadnej časti celého komplexu sa nachádza budova, v ktorej na piatom poschodí vyrastajú nové generácie tanečníkov. Baletné sály a zázemie prestížnej School of American Ballet sú súčasťou „kultúrneho vesmíru“, ktorého tvorivý duch vplýva na rozvoj osobností budúcich tanečníkov. Dotyk baletného dorastu s hviezdami súboru New York City Ballet nie je len metaforou. Baletné sály prestížneho telesa sú v tej istej budove a mnohí tanečníci a choreografi priamo participujú na vzdelávaní svojich budúcich kolegov. Približne štyristopäťdesiat detí vo veku od šesť do osemnásť rokov denne prichádza do baletnej sály, aby postupne budovali svoj sen stať sa profesionálnym tanečníkom.

Ikonický Balanchine

Prvých 32 študentov nastúpilo do novovzniknutej Školy amerického baletu 2. januára 1934. Spoluzakladateľ školy Lincoln Kirstein vtedy poznamenal: „ Škola amerického baletu bola založená s jediným cieľom – poskytnúť tanečníkom také dobré vzdelanie, ako majú iní špecialisti, či už chirurgovia, architekti, alebo hudobníci.“ O rok neskôr George Balanchine so žiakmi uviedol premiéru legendárneho baletu Serenáda. Odvtedy sa v škole vystriedalo množstvo pedagógov a žiakov, škola zmenila priestory, ale jedna vec sa nezmenila – takmer posvätná úcta k odkazu zakladateľov Balanchina a Kirsteina. Busty oboch pánov vítajú pri vstupe do školy, ich fotografie zdobia chodby, no ich odkaz žije najmä v baletných sálach. Klasický tanec sa tu vyučuje zásadne podľa Balanchinovej techniky, na hodinách repertoáru sa žiaci učia predovšetkým pasáže z Balanchinových baletov alebo z baletov jeho nasledovníkov.

Výučba v Škole amerického baletu sa od výučby na slovenských konzervatóriách v mnohom líši. Deti v SAB študujú len tanečné predmety, všeobecnovzdelávacie predmety študujú v iných školách alebo prostredníctvom home schoolingu, čiže domáceho vzdelávania. Školné je spoplatnené, no netýka sa chlapcov, ktorí môžu v celých Spojených štátoch amerických študovať balet zadarmo. Prevenciou proti odlivu talentovaných detí a zároveň motiváciou je rozvinutý štipendijný program, ktorý šikovným žiakom neraz prepláca aj získanie všeobecného vzdelania. Priamo v budove školy je aj internát a kantína. Veľmi zásadným rozdielom je rozdelenie žiakov do ročníkov. Zaradenie do jednotlivých divízií nezávisí len od veku žiaka, ale aj od zvládnutého učiva. Platí však, že podľa osnov majú žiaci vo veku 13 rokov, teda do konca „detského“ štúdia, prebratý kompletný prvkový materiál vrátane prvkov ako entrechat six či brisé.

Posledných päť rokov štúdia je zameraných najmä na rozvoj tanečnosti, rýchlosti, sily, žiaci sa učia repertoár a partnerstvo. Osnovy pre vyššie ročníky neexistujú, exercice je každý deň nové – žiaci sa učia myslieť a reagovať ako v profesionálnom súbore. Pre dievčatá to znamená aj definitívne „prezutie“ do špičiek – celé tréningy sú na špičkách. Treba podotknúť, že nie je neobvyklé, že ráno absolvujú exercice klasického tanca na špičkách, potom nasleduje špeciálna dvojhodinovka zameraná na techniku sur les pointes a následne je hodina repertoáru či partnerstva, ktoré sa tiež začínajú na špičkách. Špičky sa pre dievčatá stávajú prirodzenou súčasťou života. Pri chlapcoch sa  so zvyšujúcim vekom sústreďuje väčšia pozornosť na vypracovávanie sily a muskulatúry, ktorú nadobúdajú prostredníctvom posilňovacích tréningov vo vyšších ročníkoch až trikrát týždenne. Podobné cvičenia absolvujú aj dievčatá a menšie deti, kde sa striedajú gymnastické cviky a pilates.

Študenti majú povinný predmet s názvom Music, kde sa okrem hry na hudobných nástrojoch zoznamujú s tvorbou skladateľov, ktorých diela sa používajú v tanečnom repertoári. Z tanečných predmetov sa vyučuje aj charakterový tanec, ktorého základy sú nevyhnutné na zvládnutie tancov národov v klasických baletoch.

Prioritou a dominantou výučby ostáva technika klasického tanca. Európsky pozorovateľ si na hodinách klasického tanca v prvom rade všimne špecifické port de bras s úplne špecifickým držaním zápästia a postavením prstov. Ako druhé sú dvihnuté päty pri demi-plié a to aj pri cvičeniach na špičkách a allegre. Ťažisko tela je počas všetkých cvikov striktne nad prstami, päty sú neustále nadľahčené a spúšťajú sa na zem až na konci kombinácie, prípadne na konci krokovej väzby. Odlišná je i technika všetkých malých battements, pri ktorých vykonávaní sa vôbec nevyužíva prechod cez demi-pointe. Prvky ako battements fondu i pas de cheval taktiež vychádzajú z balanchinovskej estetiky a v ich pohybe dominuje výrazný zdvih kolena pri otváraní dolnej končatiny do určitého smeru. Rozdielov vo vykonávaní jednotlivých prvkov je množstvo a takmer každý základný prvok sa niečím odlišuje od jeho stvárnenia v ruskej škole.

Štruktúra exercice je v podstate totožná s našou, no poradie jednotlivých kombinácií a ich dĺžka sú diametrálne odlišné. Kombinácií je oveľa viac (troje/štvore battements tendus), sú ľahké na zapamätanie postupu, ale veľmi komplikované z hľadiska tempa a striedania rytmu. Cvičenia na v priestore sa nedajú v podstate zaradiť, môžu byť súčasťou exercice au milieu, exercices sur les pointes, ako aj allegra. Je v nich obsiahnuté všetko, čo žiaci ovládajú. Pozornosť sa sústreďuje na presné pózy, prechody, tanečnosť, pohotovosť, rýchlosť a ladnosť.
Veľmi zaujímavá je výučba rotácie, pri ktorej počet pirouettes udáva počet nôt na ňu určených (neplatí pri počte nad štyri). Počet obratov v pirouettes nie je náhodný a všetci na hodine točia rovnako (synchronizovane). V triedach, ktoré sme navštívili, nebol ani jeden žiak, ktorý by nevedel rotovať. Úspech dobrej rotácie je v Balanchinovej technike determinovaný rytmicky presným používaním hlavy a umiestnením ťažiska pri préparation v štvrtej pozícii len nad dolnú končatinu, ktorá je vpredu. Ťažisko tela pri préparation pre pirouettes sur le cou-de-pied zo štvrtej pozície nikdy nie je v strede, koleno dolnej končatiny, ktorá je vzadu, sa pri odraze nekrčí. Ako nám vysvetlila jedna z pedagogičiek, rýchle prenášanie váhy tela a práca s ťažiskom po vertikále patria k základným princípom Balanchinovej techniky.
 

Motivačná atmosféra a Balanchinove baleríny

Etiketa správania na baletnej sále vychádza z tradície európskych škôl, ktorú sem priniesol sám Balanchine. Baletné sály sú veľké, vzdušné, bez akýchkoľvek rušivých elementov – všetky tepláky, štucne a osobné veci si žiaci nechávajú pred sálou. Žiaci sú pri príchode pedagóga už rozcvičení. Pedagógovia sú k študentom veľmi priateľskí, majú záujem o ich zdravie, pýtajú sa na návštevy predstavení a podobne. Napriek kamarátskemu prístupu cítiť zo strany žiakov k pedagógom obrovskú úctu. Veď všetci tancovali alebo tancujú v New York City Ballet a mnohí z nich sú legendami. Prístup pedagógov, ich individuálne či hromadné korekcie počas hodiny, názorné ukážky, slovné vysvetľovania a prirovnania, občasné žarty a fantastická hudba, to všetko vytvára príjemnú pracovnú atmosféru. Výsledkom sú pozitívne motivovaní žiaci, ktorí pracujú uvedomelo a s chuťou. Samotná atmosféra na hodinách je ťažko opísateľná, ale núti vás vstať zo stoličky a pripojiť sa k študentom.

Bývalá primabalerína Susan Pilarre i vo vysokom veku vchádzala do sály v drese a so špičkami na nohách. Všetko žiakom ukazovala naplno, okrem arabeque na 90° s komentárom, že na to je už stará. Je obdivuhodné, čo všetko ešte dokázala urobiť. Jej sebadisciplína, odhodlanie a energia sa rýchlo prenášala na žiakov. Úplne z iného súdka boli hodiny energickej Katriny Killian. Opäť bola na prvom mieste motivácia a trinásťročné dievčatá skákali štyri entrechats six, akoby to nič nebolo. Hodiny pedagogičky Suki Schorer, autorky knihy On Balanchine Technique, boli plné metodických pripomienok a korekcií i spomienok na Balanchina. Ani zagypsovaná noha po úraze jej nemohla zabrániť, aby každý cvik názorne ukázala. Legendárna tanečnica Darci Kistler, posledná Balanchinova múza, učila svoje žiačky tanečnosti a koordinácii. Jej exercice sa približovalo tomu nášmu a často pri predvádzaní jednotlivých cvikov citovala Balanchina. Ako nám povedala, chce vychovať individuality, každému nájsť takú formu, ktorá mu pristane. A napokon sme zažili hodiny vedené Kay Mazzo, ktorá svojím analytickým prístupom dokázala pomôcť žiakom aj v technicky a koordinačne extrémne náročných kombináciách.

Ani na jednej hodine počas dvoch týždňov nebolo cítiť napätie alebo stres. Žiaci boli všemožne podporovaní k lepším výsledkom a neustále chválení. Sústredený výraz neraz nahradil úsmev. Každé exercice sa končilo spoločným réverence, po ktorom nasledovalo osobitné verbálne poďakovanie pedagógovi za hodinu. Každý pedagóg sa na oplátku individuálne poďakoval každému žiakovi za jeho prácu. Toto gesto, zdanlivé klišé, buduje medzi pedagógmi a žiakmi úprimný vzťah a dá sa vnímať ako prejav vzájomnej úcty.

Fokus na Balanchina – úspech uplatnenia študentov

SAB vychováva žiakov prioritne pre súbor New York City Ballet, ktorý je domovskou scénou Balanchinovho repertoáru. Až 97 % členov súboru tvoria absolventi SAB. Aktuálne z posledného ročníka do súboru prijali piatich absolventov. Súbor so snahou zachovať dedičstvo svojich choreografických „otcov“ – Balanchina a Robbinsa bazíruje na jednotnej technike a štýle tancovania. V tomto zmysle vychováva svojich žiakov aj škola. Vo vyučovacom procese nenájdete predmety moderného ani súčasného tanca. Žiadne techniky Grahamovej či Cunninghama ani iné. Na moju otázku, prečo je to tak, som dostal veľmi jasnú odpoveď: „Vychovávame žiakov prioritne pre New York City Ballet. Naši absolventi pôsobia v 86 súboroch v 16 krajinách sveta, prevažne vo veľkých kamenných divadlách s klasickým a neoklasickým repertoárom. Potrebujeme ich technicky pripraviť tak, aby boli úspešní a obstáli v obrovskej konkurencii. Nie je čas rozptyľovať ich inými technikami, s ktorými sa aj tak nikdy v praxi nestretnú. Ak chce niekto tancovať repertoár Marthy Grahamovej, ide študovať do Graham school a  bude tancovať v Graham Company. To platí aj pri ostatných technikách. Naším cieľom je vychovať konkurencieschopných tanečníkov v oblasti klasického tanca.“

Možný úspech spočívajúci v úzkej špecializácii si uvedomujú aj žiaci SAB, ktorí sa snažia priblížiť svojim vzorom zo súboru. Navyše už počas školy úzko spolupracujú so súborom a s jeho choreografmi. Nielenže pravidelne účinkujú v produkciách New York City Ballet, ale choreografi ako Peter Martins či Justin Peck pracujú so študentmi na nových choreografiách. Školské prostredie takouto spoluprácou imituje tvorivý divadelný proces a pripravuje študentov na budúcu profesiu.
Štýlovú jednotu súboru i adaptáciu minuloročných absolventov školy sme mohli sledovať na štrnástich baletoch zoradených do štyroch samostatných programov, ako i na generálnej skúške nového baletu Alexeja Ratmanského. Celkový dojem z technickej pripravenosti súboru a z rôznorodosti repertoáru vyráža dych.
 

Text vznikol počas mobility autora, ktorú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.