Získať tanečné vzdelanie na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia určite nebolo jednoduché a pravdepodobne to nebolo ani veľmi „módne“. Ako ste získali tanečné vzdelanie v období, keď sa na Slovensku profesionálne tanečné školstvo len formovalo?

K profesionálnemu tanečnému vzdelaniu som sa dostala veľmi nezvyčajným spôsobom. Ako dieťa som navštevovala tanečný krúžok v Dome pionierov a mládeže v Bratislave, ktorý sídlil v dnešnom Prezidentskom paláci. Tanečný krúžok viedla pani Ika Pavlitová, ktorá ma naučila mať tanec rada, a to nielen klasický, ale aj ľudový a moderný tanec. Už v tomto veku som túžila byť tanečnou pedagogičkou a na základe tejto túžby a na podnet pani Pavlitovej som sa rozhodla pokračovať v štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Aby bolo jasné, nešla som na VŠMU z konzervatória, ale z jedenásťročného gymnázia, čiže začiatky môjho štúdia na VŠMU boli spojené najmä s doplnením si vedomostí, hlavne čo sa týka klasického tanca. Popri VŠMU som chodila aj na hodiny klasického tanca na konzervatórium k pani Basovej. Galina Basová, vtedajšia sólistka Baletu SND, ma učila klasický tanec aj na VŠMU a pomerne rýchlo som si doplnila všetky potrebné vedomosti. Štúdium som ukončila s vyznamenaním v roku 1964.

Prvý angažmán ste však získali ešte počas štúdia na VŠMU.

V 60. rokoch bola situácia trošku iná, ako je dnes. Vtedy sa ešte nevyžadovala taká dokonalá technika. Vďaka „tajným“ hodinám u Galiny Basovej som sa rýchlo doučila niektoré prvky. Vzhľadom  na to, že som mala do istej miery veľké fyzické dispozície, tak som v pomerne veľkej konkurencii uspela a už po dvoch rokoch štúdia na VŠMU som sa dostala do Baletu Slovenského národného divadla.

Scéna Slovenského národného divadla sa na nasledujúcich dvadsať rokov stala vaším druhým domovom. Aké boli vaše začiatky?

Ako som už spomenula, do Slovenského národného divadla som sa dostala na základe konkurzu, v ktorom som vo veľkej konkurencii uspela. Vtedy bola česť pracovať v Slovenskom národnom divadle. Začiatky v SND však boli ťažké. Musela som sa veľa učiť, veľa doháňať. Začínala som od tých najzákladnejších vecí v baletnom zbore. Vďaka podpore a pedagogickému vedeniu Marileny Halászovej , Karola Tótha, Jozefa Zajka a ďalších som technicky rástla a postupne som tancovala prvé malé sóla, ako vílu v Spiacej krásavici, kde som neskôr tancovala princeznú Florinu, alebo pas de trois a veľké labute v Čajkovského Labuťom jazere. To už bolo v čase, keď sa pomaličky napĺňal môj sen stať sa sólistkou baletu.

V roku 1972 ste sa stali sólistkou a nasledujúcich 12 rokov ste tancovali sólové a titulné postavy baletného repertoáru. Ako si spomínate na toto obdobie a repertoár?

Spomínam si, že v Slovenskom národnom divadle sme mali veľmi široký klasický repertoár. Tancovala som Myrthu v Giselle, Marínu v Slovanských tancoch, Gajané v rovnomennom balete, pouličnú tanečnicu v Donovi Quijotovi, Prokofievovu Popolušku či Saint-Saënsovu Umierajúcu labuť. Mojou najmilšou postavou, čo sa týka techniky a charakteru, bola Mária v Bachčisarajskej fontáne. Tancovala som aj viac charakterovú Zaremu, opak Márie, no radšej som stvárňovala Máriu, ktorá mi osobnostne viac vyhovovala. Ďalšou veľmi obľúbenou postavou bola Líza z Márnej opatrnosti, ktorú som naštudovala ešte s majstrom Zajkom. Zajko sa snažil z každej tanečnice dostať maximum, takže na to mám aj tvrdšie spomienky, ale som mu vďačná za to, že to zo mňa „vytĺkol“.

Odeta/Odília?

Naštudovanie dvojpostavy Odety/Odílie som sebakriticky odmietala. Nepovažovala som za dôležité sa s ňou verejne prezentovať, hoci v tom čase bol v SND ruský pedagóg Frunze Jelanjan s manželkou Ľudmilou Viktorovnou, ktorí ma do tejto náročnej postavy veľmi nútili. Ja som však Odetu/Odíliu robiť nechcela. V tom čase som naštudovala koncertné číslo Umierajúca labuť (C. Saint-Säens), ktoré bolo jedným z mojich najobľúbenejších.

Nájsť dobrého tanečného partnera býva aj v súčasnosti pomerne zložité. Ako to bolo v tom čase s tanečnými partnermi?

Mojím tanečným partnerom bol väčšinou Zoltán Nagy, ale musím povedať, že každý nový tanečník, ktorý prišiel do divadla rovno z konzervatória, bol môj partner, či to bol Miki Vojtek, alebo Libor Vaculík, Pavel Vokoun, Jurij Plavnik... Každý začínal so mnou, a tak som to časom brala, že ich zaúčam. Veľmi dobrým partnerom bol Ján Haľama, s ktorým som mala v Bachčisarajskej fontáne jedno krásne dueto, v ktorom sa ma snažil zmocniť a ja som s ním bojovala. On bol partner skutočne par excellence, škoda, že sme spolu tancovali málo.

Napriek tomu, že vaša aktívna kariéra tanečnice prebiehala počas socializmu, zažili ste akýsi „zlatý vek“ Baletu SND, keď súbor veľa cestoval po zahraničí.

Je zaujímavé, že v čase, keď si ľudia museli pýtať rôzne povolenia a vybavovať cestovné doložky, aby sa dostali do zahraničia, my sme ako členovia a sólisti Baletu Slovenského národné divadla v podstate každý rok chodili do nejakého štátu, kde sme prezentovali slovenské umenie. Skutočne sme precestovali množstvo zaujímavých a exotických krajín. Vtedy som to ani nevnímala, to si človek uvedomí až s odstupom času. Na toto obdobie mám množstvo krásnych spomienok.

Veľmi úspešná je aj vaša pedagogická prax, ktorá je spätá s výchovou mužských tanečníkov. Ako došlo k tomuto nie bežnému javu, že žena sólistka vychováva chlapčenské ročníky?

V hudobnej a tanečnej škole, dnešnom Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave, som začala učiť v roku 1979. Pani profesorka Eva Jaczová mi pridelila chlapcov a musím priznať, že som bola urazená, pretože som chcela učiť dievčatá. Ona ma však podpichla a povedala mi, uvidíš, budeš mať najlepšie chlapčenské ročníky. Dostala som ročník s asi pätnástimi malými chlapcami, ktorí mi dali poriadne zabrať. V záujme dobrého učenia som postupne interpretačnú kariéru kládla do úzadia, až som sa venovala len pedagogickej práci. Interpretačná prax mi však veľmi pomohla pri výučbe predmetu koncertná prax, kde som žiakom odovzdávala poznatky získané z vlastných skúseností. Postupne som môj prvý chlapčenský ročník doviedla až k absolutóriu a dostala som ďalší chlapčenský ročník. Už som sa cítila istejšia a skúsenejšia, nabrala som odvahu a tentoraz som chlapcov chcela. Myslím si, že som bola prísna, ale aj láskavá a že sme si spolu vybudovali dobrý vzťah.

Čo považujete za svoj najväčší pedagogický úspech?

Mojím najväčším úspechom sú úspechy mojich žiakov, ktorí sa uplatnili na profesionálnych scénach po celom svete. Spomenula by som Mária Radačovského, ktorý momentálne pôsobí ako riaditeľ baletu v Brne; Jozefa Vargu, ktorý je vedúcim sólistom v Holandskom národnom balete; Lukáša Timuláka, bývalého sólistu v NDT; Antona Beliša, ktorý pôsobil v Neumeierovom Hamburg Ballet a neskôr ako sólista v ŠD Košice; Štefana Hammela, ktorý bol sólistom v nemeckom Kaiserslauterne a dnes má v Nemecku súkromnú baletnú školu a mnoho ďalších.

V rokoch 1990 – 2001 ste pôsobili na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej aj ako riaditeľka. Podarilo sa vám niečo, čo pomohlo študentom lepšie sa uplatniť na trhu práce?

Osobne som veľmi rada, že sa podarilo naštartovať spoluprácu s akadémiou v Monaku (Dance Academy Princesse Grace), kde sa naši študenti zúčastňovali na letných kurzoch, na základe ktorých mnohí získali v tejto škole plné štipendium. Académie de danse classique v Monte Carle nám pomohla opäť objaviť eleganciu francúzskej školy a mnoho súčasných tendencií v tanci. Všetci študenti, ktorí sa do tohto programu dostali, sa uplatnili v najlepších divadlách Európy, na čo som nesmierne pyšná.

Ako vnímate dnešné tanečné školstvo?

To je zložitá otázka. Dnes sa už pozerám na všetko kritickejšie ako predtým. Myslím si, že tanečné školstvo nemá príliš dobrý smer vývoja a to z nasledujúcich príčin:

1. Financovanie – treba si uvedomiť, že ku každej odbornej tanečnej hodine treba pričleniť ešte jedného pedagóga navyše – korepetítora. Žiakov v triede nemôže byť tridsať, ale pre zachovanie kvality odborného vzdelania ich musí byť oveľa menej, pedagogická práca si vyžaduje individuálny prístup ku každému jednému žiakovi. Z toho vyplýva, že na jedného žiaka treba oveľa viac peňazí, ako by to bolo na bežnom gymnáziu.

2. Na našom malom Slovensku je veľa tanečných škôl, tanečných konzervatórií, adepti tanečného umenia sú roztrúsení po celom Slovensku, ale často svojou kvalitou nezodpovedajú súčasným požiadavkám.

3. Ďalšiu veľkú chybu vidím v tom, že nie všetci odborní taneční pedagógovia sú dostatočne vzdelaní a mnohým chýbajú predovšetkým javiskové skúsenosti, sú skôr teoretici ako praktici.

Aké je podľa vás postavenie tanečného umenia na Slovensku?

Tanečné umenie na Slovensku je stále v kolíske. Tanec sa u nás stále vníma ako piate koleso na voze, stále si nedokázal vydobyť postavenie, aké má činohra a opera. Možno je to tým, že tanec nepoužíva slová, na vyjadrenie dejovej línie využíva hudbu a pohyb. Som presvedčená, že v súčasnosti sú ľudia sú dosť inteligentní, aby baletu porozumeli. Možno je to tým, že balet u nás nemá „ revolučnú osobnosť“ , ktorá by ho dokázala dostatočne spropagovať a podchytiť najmä mladú generáciu.

Čo by ste zaželali slovenskému baletu?

Želala by som si, aby sa slovenské baletné umenie dostalo do povedomia čo najširšej verejnosti, aby financovanie nezostalo na okraji záujmu spoločnosti. Jednotlivým divadelným baletným súborom želám kvalitný výber repertoáru, mnoho technicky zdatných tanečníkov aj zo slovenských tanečných konzervatórií, výborných pedagógov, baletných majstrov a choreografov, ale predovšetkým plné hľadisko na každom baletnom predstavení a, samozrejme, úspech v zahraničí.

Počas svojho pedagogického pôsobenia na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave Danica Pilzová vychovala a „odučila“ dva cykly chlapčenských ročníkov, z ktorých sa mnohí absolventi uplatnili na domácej i zahraničnej tanečnej scéne. Pri príležitosti jej životného jubilea prinášame výber spomienok a gratulácii od tanečníkov a choreografov, ktorí boli jej žiakmi.

Mário Radačovský
(Riaditeľ baletu ND Brno)
Ja by som chcel osobne popriať našej pani profesorke k významnému životnému jubileu všetko najlepšie, veľa zdravia a šťastia, všetko, čo si praje. Veľmi sa chcem poďakovať za všetko, čo nás pani profesorka naučila a za prístup, ktorý k nám mala. Pre mňa sú to krásne spomienky, ktoré mi, ale aj nám všetkým, nikto nevezme. Je skvelé alebo paradoxné, že to bola práve žena, ktorá nám dala veľmi silný základ pre náš rozvoj a podarilo sa jej vychovať niekoľko zaujímavých mužských tanečníkov. Ja osobne som šťastný a hrdý na to ,že bola mojou profesorkou.
Otvoríme si s mojou manželkou Klaudiou nejaké skvelé vínko a budeme na diaľku sláviť s ňou. Na zdravie pani profesorka!

Štefan Hammel
(bývalý sólista baletu v nemeckom Kaseirslauterne, riaditeľ Ballettschule Baden-Baden)
Po dvadsiatich rokoch od absolvovania Tanečného konzervatória v Bratislave môžem s pocitom veľkej vďaky skonštatovať, že pre mňa bolo šťastím mať možnosť študovať klasický tanec v triede Mgr. art. Danici Pilzovej. Na Slovensku nie je veľa pedagógov, ktorí sa môžu pochváliť takým množstvom dobrých tanečníkov ako Danica Pilzová.
Osobne si veľmi cením presnosť výučby stabilných základov klasického tanca, ktoré nám pani profesorka dala, lebo práve pri mojej dnešnej pedagogickej činnosti vidím, že to je vôbec to najťažšie pre pedagóga a najdôležitejšie pre tanečníka. Tu mi nedá nespomenúť, ako nás pani profesorka od začiatkov viedla k osvojeniu terminológie, ktorá je s klasickým tancom tak úzko spojená a jej ovládanie odlišuje profesionálov od ostatných.
Avšak na prvom mieste si u pani profesorky vážim ľudskosť, s ktorou nás počas náročného štúdia klasického tanca viedla. Vždy stála za svojimi žiakmi a myslím, že práve jej ľudskosť v mnohých nás zrodila naozajstnú lásku k tanečnému umeniu, ktorá pretrváva dodnes.
Ďakujem Vám za to pani profesorka a úprimne zo srdca gratulujem k vášmu vzácnemu jubileu.

Jozef Varga
(vedúci sólista Holandského národného baletu v Amsterdame)
Asi najväčšie šťastie, ktoré som mal počas štúdia bolo, že pani Pilzová bola naša učiteľka techniky klasického tanca. Za tie roky nás vynikajúco pripravila, dala nám silné základy a pomohla nám ako len mohla, aby sme sa mohli rozvinúť. Myslím si, že na nás bola veľmi milá, bola starostlivá, ale aj tvrdá keď sme to potrebovali. Patrí jej moja úprimná vďaka a veľká úcta.

Anton Beliš
(bývalý člen Neumeierovho Hamburg Ballet, bývalý sólista baletu ŠD Košice)
Keď si spomeniem na pani Pilzovú, príde mi na myseľ niečo ako pocit silnej podpory aj v neľahkých časoch a trpezlivosť. Patrí jej veľká vďaka za výdrž a neodsudzovanie.

Zdenko Galaba
(bývalý demi-sólista Baletu SND, bývalý sólista baletu v Kaiserslauterne a v Halle)
Srdečne Vám ďakujem za cenné rady, ktoré obohacujú môj život do dnešného dňa. Srdečne ďakujem za nezabudnuteľné chvíle na Tanečnom konzervatóriu, ktoré patria k tým najkrajším. Prajem Vám len to najlepšie, nech zdravie ešte dlhé roky slúži.

Lukáš Timulák
(choreograf, bývalý člen Balletu de Monte Carlo, bývalý člen NDT v Haagu)
Pani Pilzovú si veľmi vážim ako pedagóga aj ako človeka. Počas môjho štúdia na konzervatóriu v Bratislave mi bola vždy po boku. Naučila ma vnímať okolie cez tanec a otvorila bránu do sveta. Som jej za to všetko nesmierne vďačný. Týmto spôsobom sa chcem pani Pilzovej za všetko poďakovať a zároveň popriať všetko najlepšie k jej životnému jubileu.

Kristián Kohút
(autor článku)
Danica Pilzová predstavuje dôvod, prečo mám rád balet. Dodnes však netuším ako sa jej podarilo bláznivého tínedžera naučiť vnímať krásu tohto umenia a prijať ho za súčasť svojho životného štýlu. Budem veľmi rád, ak sa mi raz podarí odovzdať štafetu a vypestovať podobný vzťah k tancu u niektorého z mojich žiakov. Je mi cťou pripojiť sa ku gratulantom a zaželať našej pani profesorke veľa zdravia, vitality a pozitívnej energie.