V štrnástich rokoch, v roku 1912, debutovala vo viedenskom Secession ako pódiová tanečnica. Uviedla sa ako „Silhouettentänzerin“. Svojím výstupom si získala priazeň obecenstva i kritikov.

Ďalšou štáciou rodiny bola v tom čase prevažne nemecky hovoriaca Riga, kde vystupovala v mestskom divadle počas prestávok operných predstavení. Na programe mala sólové kreácie: Chopinovu Mazurku, Brahmsov Uhorský tanec, Mozartovo Rondo alla Turca, Rubinsteinov Valse caprice a Straussov valčík Na krásnom modrom Dunaji. Chodila na hodiny k miestnemu baletnému majstrovi Jakovlevovi. Popri iných pobaltských mestách navštívila aj Petrohrad, kde tancovala aj pred veľkokniežaťom Nikolajom. Dobré kritiky ju posmelili na vystúpenie v Berlíne, kde ju prirovnávali k Isadore Duncanovej. Počas svojich turné sa učila a zdokonaľovala všade, kde mohla.

V lete v roku 1913 prišla s matkou do Londýna, kde vystupovala pod umeleckým menom Fritzi van Derra v populárnych „music halloch“, ako Alhambra a Empire (pozri v rámčeku Začiatky v Londýne). Už svojím zjavom nadchla londýnske obecenstvo, noviny o nej písali, ako o „the Charming Dancer with the Marvellous Hair“. S úspechom hosťovala na anglickom vidieku. Birminghamským novinám poskytla svoj prvý dlhší rozhovor. Písali o nej, že pochádza z „oldest families of the Hungarian nobility“. Pokiaľ ide o jej národnosť, striedavo ju označovali za Rakúšanku a Maďarku. Po vypuknutí prvej svetovej vojny hrozilo jej internovanie ako občianke znepriateleného Rakúsko-Uhorska. Prišiel jej vhod otcov grécky pôvod, a tak zmenila svoju identitu a definovala sa ako Grékyňa. Tancovala grécke tance, ktoré aj vyučovala. Nad jej školou Hellenic School of Dancing, ktorú navštevovalo veľa žiačok, mal záštitu sám grécky generálny konzul.

Svoje odborné vzdelanie zavŕšila v Londýne u Enrica Cecchettiho (1850 – 1928), najrenomovanejšieho pedagóga tých čias, ktorý cibril technické majstrovstvo hviezd Ďagilevovho súboru. Jeho akadémiu navštevovala v rokoch 1918 – 1922. Počas denných tréningov u Cecchettiho mala možnosť dostať sa do kontaktu s viacerými tanečnými osobnosťami Ballets de Russes, napr. s Annou Pavlovou, Tamarou Karsavinou, Oľgou Spesivcevou, Bronislavou Nižinskou, Leonidom Mjasinom, Stanislavom Idzikovským a s inými. Zvlášť úzky kolegiálny vzťah udržiavala s Antonom Dolinom, pre jeho súbor v tridsiatych rokoch robila aj choreografie. Maestro Cecchetti bol so svojou žiačkou natoľko spokojný, že jej udelil certifikát, ktorý ju oprávňoval vyučovať klasický balet s jeho metódou. Derra bola jedinou Cecchettiho žiačkou pochádzajúcou z nášho územia.

Derra de Moroda sa ľahko integrovala do londýnskeho prostredia a aktívne sa zapojila do tamojšieho tanečného života. Stala sa členkou Imperial Society of Teachers of Dancing a Royal Academy of Dancing. V roku 1922 bola spolu s Margaret Craske, Ninette de Valois, Jane Forrestier, Mollie Lake, Marie Rambert a Cyrilom W. Beaumontom zakladateľkou Cecchetti Society. V roku 1933 bola komisárkou skúšobnej komisie Cecchetti Society v Južnej Afrike. Spolu s M. Craske napísala metodickú príručku The Theory and Practice of Advanced Allegro in Classical Ballet (Londýn, 1956) o Cecchettiho metóde.

V polovici dvadsiatych rokov prejavila aj svoje žurnalistické schopnosti. Prispievala do odborných časopisov Dancing Times a Dance Journal. Prvý založil v roku 1894 Phillip John Sampey Richardson, druhý vychádzal od roku 1924 v redakcii Cyrila Williama Beaumonta. Jej prvú správu zo slávnostných hier v Salzburgu publikoval Dancing Times vo svojom októbrovom čísle roku 1925. Britských čitateľov oboznamovala s predstaviteľmi „Central European School of Dancing”, s Rudolfom von Labanom, Mary Wigmanovou, Haraldom Kreutzbergom, Kurtom Joossom, Gret Paluccou a inými. V roku 1928 v Berlíne začal vychádzať mesačník pre tanečnú kultúru Der Tanz v redakcii Josefa Lewitana. Do rubriky Tanzbriefe Derra de Moroda pravidelne posielala svoje príspevky o čulom tanečnom živote britskej metropoly vrátane vlastných aktivít. Bola svedkom zrodu anglického baletu, informovala o umeleckej činnosti Marie Ramberg, Ninette de Valois, Fridericka Asthona, Anthony Tudora a ďalších. V tejto rubrike sa zmienila aj o londýnskom hosťovaní skupiny Milči Mayerovej z Prahy, ktorá sa v programe uvádza ako partnerka Rudolfa von Labana. Do tohto časopisu, do rubriky Tanznachtichte, prispievala v rokoch 1936 a 1937 Labanova dcéra Juanna von Lábán (1910 – 1978). Kým Derra posielala správy prevažne z Londýna, Juanna von Lábán z Budapešti. Derra bola aj britskou korešpondentkou Rolf Marém a Pierre Tugalom redigovaného časopisu Les Archives Internationales de la Danse, ktorý niesol meno nimi založenej parížskej inštitúcie, prvej špecializovanej zbierky tanečného umenia na svete. Vytvárala tak informačné mosty medzi rôznymi tanečnými kultúrami v medzivojnovom období.

V roku 1928 Derra prejavila záujem o svoje korene z matkinej strany. Letné mesiace strávila v Maďarsku, kde sa venovala maďarskému tanečnému folklóru. Za konzultanta si vybrala Ede Bradu (1879 – 1955 ),baletného majstra Maďarskej kráľovskej opery a predsedu Spoločnosti maďarských učiteľov tanca, ktorého však nemožno pokladať za kompetentného v oblasti ľudového tanca. Brada, viedenský rodák českého pôvodu, nepodnikol v Maďarsku žiadny výskum tanečného folklóru v teréne. Poznal iba salónnu formu čardáša a maďarských tancov, vôbec nepoznal skutočné ľudové tance, ktoré sedliaci tancovali na dedinách. Zberateľská činnosť Bélu Bartóka a Zoltána Kodálya odhalila a vedecky spracovala skutočný maďarský hudobný folklór. Podobný výskum na poli ľudového tanca v dvadsiatych rokoch minulého storočia ešte neprebiehal. Bradovi kritika vytýkala neznalosť autentického ľudového tanca v jeho baletoch Mályvácska királykisasszony (1921) a Argyrus királyfi (1924) uvedených v budapeštianskej Opere. Teoretické znalosti o maďarských tancoch Derra získala okrem iných aj z knihy Mariana Réthei-Prikkela A magyarság táncai (Tance Maďarstva), vydanej v roku 1924. Kniha, ktorá sa nachádza aj v Derra de Moroda Dance Archives (katal. č. 2161) hovorí o csárdási – Sor táncu a o ľudovej zvyklosti Pünkösdi király (Turíčny kráľ, The Whitsun King). Derra v Londýne publikovala The Csardas and Sor Tánc, v ktorej sama pózovala na 19 fotografiách v tanečných figurách. Bola to jej prvá publikácia na základe bádania, ktorou na seba upozornila britských tanečných teoretikov Cyrila W. Beaumonta a Arnolda L. Haskella. Nadobudnuté poznatky v téme maďarských tancov zúročila vo svojej pedagogickej činnosti na rôznych kurzoch, ale aj vo svojej choreografickej práci.

Do základného diela odbornej baletnej literatúry Complete Book of Ballets (New York 1938) Cyrila W. Beaumonta boli zaradené diela maďarských choreografov Rezső Bradu, Aurela von Millossa a Gyulu Harangozó. Britská verejnosť získala informácie o balete budapeštianskej Opery z článku Derra de Morody The Ballet at the Royal Opera House in Budapest. Keďže Beaumont nikdy nebol v Maďarsku a nevedel po maďarsky, podľa Istvána Hézső za to, že do „biblie baletu” sa dostali tanečné diela maďarských tvorcov, možno ďakovať Derra de Morode. Beaumontova kniha má aj dve súvislosti so Slovenskom, o ktorých autor nepíše. Menovite, že skladateľom baletu The holy Torch (A szent fáklya, Svätá pochodeň) je náš rodák Ernő Dohnányi a Millossov balet Kuruc Fairy Tale (Kuruc mese, Kurucká rozprávka) je na hudbu Zoltána Kodálya Galantské tance. Beaumont vo svojej knihe Ballet Design: Past & Present (Londýn, 1946) sa poďakoval aj Derra de Morode, zásluhou ktorej sa do publikácie dostali maďarskí scénografovia Zoltán Fülöp, Gusztáv Oláh a Aladár Olgyay.

Ako interprétka Derra de Moroda zvládla široké spektrum tanečných druhov od klasického tanca cez modernu až po ľudovo-charakterový tanec. Tešila sa veľkej popularite, o čom svedčí aj fakt, že sa v rokoch 1920 – 1926 štyrikrát dostala na titulnú stranu časopisu Dancing Times. Pozývali ju na rôzne letné kurzy, napr. do Buxtonu, kde vyučovala tance Blízkeho východu. V roku 1923 prvýkrát účinkovala sólovým koncertom vo veľkej sále salzburského Mozartea. V nasledujúcom období viedla v Mozarteu kurzy klasického tanca Cecchettiho metódou a vyučovala aj ľudové tance.

Táto všestrannosť sa prejavila aj pri budovaní jej zbierky. Záujem o minulosť tanečného umenia ju podnietil k zbieraniu tanečných artefaktov predchádzajúcich období. Jej bibliofilstvo sa začalo v Londýne, kde v roku 1918 v jednom antikvariáte kúpila za 25 šilingov slávnu knihu Carla Blasisa The Art of Dancing. Túžba po poznaní ju zaviedla do knižnice British Musea a oxfordského Bodleian Library, kde hľadala tanečnú literatúru. Pravidelne navštevovala antikvariáty, pátrajúc po vzácnych knihách o tanci, v čom pokračovala po prvej svetovej vojne aj v Berlíne, Paríži, Mníchove a vo Viedni. Ich štúdiom neustále prehlbovala svoje teoretické znalosti a vypracovala sa na fundovanú vedkyňu. Svoje knihy od začiatku pedantne katalogizovala. Veľká časť tejto zbierky bola zničená pri bombardovaní Londýna Nemcami počas druhej svetovej vojny.

V tridsiatych rokoch Derra vyvíjala aj choreografickú aktivitu. Pre 24-členný súbor Antona Dolina vytvorila maďarský balet The Whitsun King (Turíčny kráľ). Titulnú úlohu stvárnil Dolin, ktorý sa londýnskemu obecenstvu prvýkrát predstavil ako charakterový tanečník. Premiéra bola v roku 1933 v londýnskom Coliseume a zožal úspech tak u publika, ako u kritikov. Je zaujímavé, že balet The Whitsun King predbehol o tri roky budapeštiansku svetovú premiéru (1936) tanečnej hry Csárdajelenet (Výjav z čárdy) Gyulu Harangozóa. Nezávisle od seba obe diela stavali na stereotyp maďarsko-cigánskej romantiky. Balet Derra de Morody pripravil pôdu pre pozitívne prijatie londýnskeho uvedenia folkloristickej inscenácie Aurela von Millossa Hungarian Play if Plays (Maďarská hra hier) v roku 1939.

Ako choreografka a pohybová aranžérka spolupracovala v roku 1935 na inscenáciách Mozartovej Čarovnej flauty a Figarovej svadby na opernom festivale v Glyndebourne. V tom istom roku vytvorila tance pre Smetanovu Predanú nevestu uvedenú v londýnskom divadle Sadler' s Wells. Pre etnografickú reláciu televízie BBC robila choreografie maďarských tancov, čo sa vysielalo naživo.

Napriek tomu, že Derra de Moroda od roku 1936 bola britskou občiankou, v roku 1941 v Berlíne bola poverená vedením zájazdového klasického baletného súboru Reichsballett v rámci nacistickej kultúrnej organizácie Kraft durch Freude. Vedúci tejto organizácie Dr. Rober Ley si Derra de Morodu presadil aj napriek protestu ríšskeho ministra propagandy Goebbelsa. Súbor, ktorý bol nezávislý, organizačne nepodliehal žiadnemu divadlu, mal k dispozícii v berlínskej štvrti Grünewald priestrannú vilu so štyrmi baletnými sálami a so všetkým komfortom. Splnil sa jej veľký sen mať vlastný súbor. Pracovala so 40-člennou skupinou pozostávajúcou prevažne z cudzincov. Ich prvé vystúpenie bolo na mozartovských slávnostiach vo Würzburgu. Podnikali zájazdy aj pre oddychujúce jednotky Wehrmachtu. Prijatím do súboru Derra de Moroda zachránila viacerých umelcov pred službou na fronte, napr. známeho tanečníka, pedagóga a choreografa Marcela Fenchela-Luiparta. Nepodľahla nacistickej ideológii, bola apolitická, o čom svedčil aj program súboru, ktorý pozostával z diel vytvorených na základe klasickej baletnej techniky na hudbu Mozarta, Schuberta, Brahmsa a Chopina. Medzi inými naštudovala baletný večer v troch častiach: Klassische Suite – Botticelli – Hungaria. Prvé číslo programu bolo na Schubertovu Rosamundu. V balete Botticelli sa inšpirovala maliarovým slávnym obrazom Primavera. V choreografii vychádzala z renesančných tancov príručky Fabrizia Corosa Nobiltá di Dame. Pôvodnú dobovú tanečnú hudbu spracovali Rudolf Sonner a Rudolf Perak, výpravu zhotovil Luigi Malipiero. Hungaria bola prepracovanou verziou jej predchádzajúcej kreácie na maďarské motívy, ktorú pôvodne vytvorila pre súbor Markova-Dolin v roku 1930. Poslednou premiérou súboru bola slávna Fokinova bezdejová jednoaktovka Les Sylphides na Chopinovu hudbu v naštudovaní sólistky súboru Heleny Kališevskej, ktorá balet poznala z naštudovania Ljubov Jegorovovej z petrohradského Mariinského divadla. Bolo to prvé naštudovanie Fokinovho baletu v Nemecku.

Na konci vojny – hlavne pre letecké nálety spojencov – pracovné podmienky súboru boli znemožnené. Ako britská občianka de Moroda bola pred kapituláciou internovaná Nemcami v tábore pri Bodensee.

Po oslobodení sa usadila v rakúskom Salzburgu, kde v roku 1950 zdedila po svojej sestre v mestskej časti Parsch vilu Schmederer. Tu umiestnila zvyšok svojej zbierky, ktorá sa zachránila pod troskami jej londýnskeho bytu, a pustila sa do jej dobudovania. Dnes jej knižnica obsahuje 7-tisíc zväzkov o tanci a o témach viažucich sa k tancu od 17. až do 20. storočia. Archív disponuje aj s mimoriadne bohatou ikonografickou zbierkou. Mnohé knihy sú bohato ilustrované, ako napr. v roku 1716 v Norimbergu vydaná Nuova e curiosa schuola de' Balli theatrali – Neue und curieuse theatralische Tantz- Schul benátskeho tanečného majstra Gregoria Lambranziho. Jej dve časti obsahujú spolu 101 medirytín. Popri maľbách kolekcia obsahuje aj grafické listy rôznych techník a fototéku. Dôležitú časť tvoria muzikálie, libretá, plagáty, noviny a časopisy, pôvodné listy významných tanečníkov a choreografov. Jej osobná pozostalosť obsahuje rukopisy a viac ako tisíc listov známych osobností tanečného umenia. Zbierka je význačnou bázou tanečno-vedeckého výskumu. Derra de Moroda sa vždy ochotne podelila s inými odborníkmi o svoju knižnicu a nevšedné znalosti, ako s Horstom Koeglerom, Ivorom Guestom, Marianou Hannah Winter, spoza železnej opony s Verou Krasovskou a s ďalšími.

V rokoch 1952 – 1967 prevádzkovala vo svojej vile baletnú školu. Vyšli z nej členovia baletu Salzburger Landestheater aj primabalerína mníchovskej Štátnej opery Margot Werney. Od roku 1960 sa znova venovala tanečnému výskumu. Zaoberala sa predovšetkým 18. storočím, osobnosťami ballet d' action F. A. Ch. Hilferdingom, J. G. Noverrom, ako aj tanečnou fixáciou tohto obdobia, ktorej bola uznávanou expertkou. Podieľala sa aj na šesťdielnom popularizačnom televíznom seriáli Margot Fonteynovej The Magic of Dance v produkcii BBC. Objasňovala tu vznik dejového baletu, uvedenia seriálu sa však už nedožila.

Derra de Moroda bola nositeľkou viacerých významných vyznamenaní, bola univerzitnou profesorkou, v roku 1977 jej salzburská univerzita udelila ako prvej žene čestný doktorát. Podľa jej želania sa vzácna zbierka dostala do Hudobnovedného inštitútu salzburskej univerzity (Institut für Musikwissenschaft der Universität Salzburg) a ako Derra de Moroda Dance Archives je prístupná pre verejnosť. Archív využívajú hlavne taneční bádatelia z celého sveta.

Vždy ma zaujímalo, či sa dvaja slávni Prešporčania Rudolf von Laban a Derra de Moroda navzájom poznali a spolupracovali. V miestnej tlači z roku 1896 sa nachádza správa o fašiangovom plese, kde jeden z usporiadateľov bol jej otec Gyula Derra a medzi mestskou honoráciou nájdeme Labanovho strýka doktora Lajosa Labana s dcérou Tercsi, čo nasvedčuje tomu, že rodiny sa navzájom poznali, veď Prešporok bol malým mestom. Labanova dcéra Etelka mi nevedela povedať, či došlo k spolupráci medzi jej otcom a Derra de Morodou. Labanov žiak Aurel von Milloss, ktorý sa s Derra de Morodou stretol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď bol šéfom baletu Viedenskej štátnej opery, mi napísal, že Derra de Moroda sa s Labanom pravdepodobne nikdy nestretla a vyjadrovala sa o ňom ako o diletantovi.

V roku 1897, keď sa Friderica narodila, gymnazista Laban s oživením tableau slávnostného predstavenia v mestskom divadle urobil prvý krok k poznávaniu ľudského tela v pohybe. Počas najkrvavejších bojov prvej svetovej vojny, keď Friderica začínala svoju kariéru v Londýne, Laban so svojimi žiakmi vo švajčiarskej Ascone viedol život hraničiaci s libertinizmom, pričom hľadal nové cesty tanečného umenia. Keď Derra de Moroda bola na vrchole svojej kariéry ako vedúca nacistického Reichsballettu, Laban už emigroval z Nemecka a pracoval v Anglicku. Ich životné dráhy sa vždy rozchádzali. Mali sa stretnúť v roku 1930 v Londýne na letnom kurze, Laban však pre chorobu musel svoju účasť odrieknuť, poslal za seba svojho žiaka Alberta Knusta. Podľa A. von Millossa aj keby sa títo dvaja velikáni boli stretli, nevznikla by z toho žiadna plodná spolupráca. Niekoľko vecí však predsa mali spoločné. Obaja boli príslušníkmi uhorskej šľachty. Zaujímali sa o folklór, najmä o maďarský čardáš. Obaja popri interpretačnej činnosti vyučovali a publikovali. Tak ako Laban ani de Moroda nenachádzala dostatok priestoru na rozvinutie svojho talentu a realizáciu vlastných predstáv ani v Prešporku, ani v Bratislave. Obaja sa venovali tanečnému písmu – Derra z historicko-teoretického hľadiska, zatiaľ čo Laban z inovačno-praktického hľadiska. Po druhej svetovej vojne sa obidvom podarilo dovŕšiť svoje životné dielo. Po odchode z rodného mesta sa sem už nikdy nevrátili. Zrejme preto vypadlo z kruhu záujmov Derra de Morody práve sa rodiace slovenské profesionálne tanečné umenie. Po vojne sa preťali jej kontakty aj s maďarským tanečným životom. To, čo ich spájalo, Laban vyjadril vo venovaní svojej knihy Die Welt des Tänzers (Stuttgart, 1922) Derra de Morode: „Svet tanečníka je rozsiahly a veľký. My všetci hľadáme a nachádzame, s oduševnením pomáhame veľkému cieľu. Derra de Morode s úctou R. von Laban.“ Pod vplyvom bosonohých tanečníc Derra začínala svoju kariéru ako novodobo výrazová tanečnica, pod vplyvom Enrica Cecchettiho však konvertovala na klasickú tanečnicu. Pritom vo viacerých svojich kreáciách dokázala harmonicky spojiť dve odlišné poňatia a techniky, čo v tých časoch bolo nóvum.

Vo svojom rodisku sa jej meno na rozdiel od Labana zatiaľ nedostalo do povedomia verejnosti. Z jej článkov v slovenčine vyšiel doteraz iba článok Baletní majstri pred Noverrom a po ňom v preklade Petra Rapoša. Jej činnosť bola spomenutá v niekoľkých článkoch autora tohto príspevku.

Mesto Salzburg z vďačnosti za jej pedagogickú činnosť a odkaz vďaka svojej jedinečnej zbierky pomenovalo po nej ulicu. Síce nezanechala autobiografiu so spomienkami na svoje rodné mesto ako Laban, ale jej osobnosť a životné dielo môžu byť inšpirujúce aj v jej rodisku, hlavne pre záujemcov o tanečnú teóriu, ktorá okrem krátkej periódy dodnes nie je zastúpená na Hudobnej a tanečnej fakulte Vysokej školy múzických umení.

Za cennú pomoc a za poskytnutie obrazového materiálu a dokumentov autor a redakcia časopisu Tanec vyjadrujú svoju vďaku Dr. Irene Brandenburg, kurátorke Derra de Moroda Dance Archives v Salzburgu.