Javisko Štátnej opery získalo dva moderné tituly, v ktorých choreografi použili súčasné tanečné techniky na hudbu od klasiky po aktuálnu elektronickú scénu a zvuky prírody. V porovnaní s dielom v úvode roka sú však tieto produkcie pre plánovanú rekonštrukciu divadla bez orchestra. Použitie hudby z nahrávok umožnilo prekryť jamu orchestra, čo rozšírilo inak malý priestor scény na tanec.

Prvým baletom večera je adaptácia dystopického románu 1984 Georgea Orwella pod vedením Hany Vidovej. Študentka posledného ročníka na Katedre tanečnej tvorby VŠMU sa do väčšieho povedomia verejnosti dostala svojou tanečnou miniatúrou Inside out na Fashion Ballet ’23.

Tanečný príbeh 1984 zjednodušila na vykreslenie pocitov a myšlienkových pochodov hlavného hrdinu Winstona Smitha. Žije v totalitnej spoločnosti, kde je každý jeho krok ostro sledovaný. Dielo sa začína zborovým tanečným obrazom v duchu pohybového divadla. Všetky postavy sú odeté do oceľovomodrých kombinéz, presne takých istých, ako ich autor opísal v románe. Nevýhodou je, že nevidno siluety tanečníkov. Tanečníci sa pohybujú či pochodujú miestami unisono. Využívajú prvky streetdance. Hudobným podkladom častí na priblíženie totalitnej spoločnosti je tvrdá rytmická elektronická hudba súčasného amerického hudobníka Lorna a jeho skladby Hex. Aj ďalšie tanečné obrazy, kde ide o vykreslenie absurdity alebo napätia medzi spoločnosťou a hlavným hrdinom Winstonom, sprevádza jeho hudba.

Winstona na oboch premiérach stvárnil taliansky tanečník Daniele Campi. Pohybovo plastický a tvárny interpret výborne vykreslil rozpor hlavného hrdinu a snahu vymaniť sa z nalinajkovaného celku. V románe je Winston starší ako dvadsiatnik, no Campi sa úlohy zhostil výrazovo uveriteľne. V baletnom predvedení podobne ako v románe Winston stretne Júliu, s ktorou prežíva romantické dobrodružstvo. Lenže to je v Oceánii zakázané. V domácnostiach obyvateľov sú nainštalované obrazovky, aby ľudí špehovali. Neukryje sa ani tento pár milencov. Ideopolícia ich chytí a fyzickým a psychickým násilím Winstona pritlačí k tomu, aby už nepremýšľal a zaradil sa do davu. Tým, že sa v Oceánii udávajú ľudia navzájom pre absurdné banality, ktoré sa trestajú odstránením, miznutím ľudí alebo týraním osôb, ide spoločnosť sama proti sebe. Choreografka to zobrazuje napríklad v zborovom tanci, keď sa postavy sami udierajú hornými končatinami do tváre. V diele využíva aj gestá prekrížených rúk, známe z britského filmu 1984 z roku 1984. Júliu na prvej premiére stvárnila skúsenejšia sólistka Veronika Szabová. V jej podaní to bola emocionálne zrelá a dôveryhodná postava. Na druhej premiére rovnakú postavu interpretovala Alžbeta Talčíková. Svoj part zvládla tiež uveriteľne. Intelektuálneho O’Briena, ktorý navedie Winstona, aby si prečítal zakázanú knihu, pričom sa tvári ako priateľ, ale v skutočnosti ním nie je, stvárnil na oboch premiérach pôvodom rumunský tanečník Alex Dobre. Až v závere titulu sa divák, ktorý román nepozná, dozvie, že je iba jedným z poskokov Veľkého brata, vládcu všetkého.

Tanečník Dobre je schopný vyjadriť aj charakterovo negatívne postavy. Predviedol to v druhom balete večera Portrét Doriana Graya. Scénografiu a kostýmy oboch diel zastrešila kostýmová výtvarníčka Miriam Struhárová. Scénografia pracuje s minimalizmom a nasvietením. Z kulís ostalo v niektorých scénach iba niekoľko obyčajných drevených stoličiek a stôl. Tanečníci niekedy prenášajú priesvitné obdĺžnikové steny, symbol toho, čo ľudí oddeľuje od okolitého sveta. Mohol by to byť aj obraz hlavnej myšlienky baletu, ktorú choreografka chcela vyzdvihnúť. To, ako vyzerá moc, keď si ju do rúk zoberú nesprávni ľudia, keď sa spoločnosť dá manipulovať a keď sa nepostavíme sami za seba, sa Hane Vidovej v choreografii podarilo vykresliť.

Druhý balet večera vytvoril skúsený choreograf Igor Holováč, ktorého tvorbu pozná divák najmä z Baletu Slovenského národného divadla. Vytvoril v ňom napríklad diela Narodil sa chrobáčik, Caligula, jednu z piatich častí diela Beatles go Baroque a viaceré choreografie na záverečné absolventské koncerty pre Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave. Za predlohu pre svoje dielo si vybral kultový román írskeho spisovateľa Oscara Wilda Portrét Doriana Graya. Uvedenie témy románu na Slovensku nie je novinkou. Už v roku 2013 mala svetovú premiéru v Slovenskom národnom divadle prvá opera Ľubice Čekovskej Dorian Gray. Portrét Doriana Graya uvádzalo Slovenské komorné divadlo v Martine ako činohru.

Román odohrávajúci sa v Londýne v 19. storočí je o šľachticovi Dorianovi Grayovi. Jeho nový priateľ lord Henry Watton ho zmanipuluje natoľko, že sa v ňom prejavia všetky zlé vlastnosti, na ktoré mal predpoklady. Dorian vysloví prianie, aby jeho namaľovaný portrét starol namiesto neho, čo sa mu aj splní. Portrét, ktorý zhotovil majster Basil Hallward, po vyslovení priania skutočne začne starnúť a škaredieť po každom zlom skutku, ktorý mladík spácha vrátane vraždy, pričom on sám zostáva krásnym. Dorian si roky zachováva mladosť, vďaka čomu obalamutí aj Jamesa Vana. Ten pátra po človeku, kvôli ktorému spáchala jeho sestra Sibyl samovraždu. Keď Basil príde na Dorianove hriechy, žiada ho, aby sa modlil a kajal. Dorian však odhalenie neznesie a Basila zabije. Úrady ho za to nepotrestajú. V závere románu Dorian nožom zničí svoj starnúci portrét, znázorňujúci jeho znetvorenú dušu, a tým zabije sám seba.

Choreograf Igor Holováč niekoľko dôležitých prvkov románu vynechal, hoci základnú líniu zachoval. To, akým smerom sa balet bude uberať, naznačil už v úvode, a hlavnej postave daroval ľudskejšiu podobu. Naproti opernému predvedeniu Čekovskej diela pribudla nová postava Svedomie, na oboch premiérach vhodne stvárnená Veronikou Szabovou. Hoci Dorian so Svedomím v románe polemizuje, v balete je prítomné vo väčšej miere. Dorian vysloví prianie, aby obraz starol namiesto neho. Lord Henry je diabol v ľudskej koži, ktorého vinou sa z mladého Doriana stane netvor. Znechutí mu lásku k Sibyl Vanovej, ktorú Dorian odvrhne. Vzápätí to však oľutuje a túži si ju vziať za ženu, lenže ona medzitým spácha samovraždu.

Zásadnou zmenou v porovnaní s románom je okamih, keď Dorian zistí, že Sibyl zomrela. Nejde bezcitne do divadla na operu s nádejou, že nikto neodhalí jeho totožnosť, lebo Sibyl nikomu nepovedala jeho skutočné meno. Práve naopak, Dorian v tanečnom diele prekypuje citom. Príde k nehybnému Sibylinmu telu. Objíma ju. Snaží sa ju niekoľko minút oživiť. Celý obraz je bez hudby, počuť iba zvuky zurčiacej vody v potoku. Voda je symbolom zmytia bolesti. Sekvencia je miestami trochu zdĺhavá.

Dej pokračuje ako v románe okrem záveru. V spoločnosti lúzy, vyvrheľov a prostitútok, v bulletine označených ako Obrazy Doriana Graya, sa jednu zo žien pokúsi agresívne znásilniť. Žena vykríkne, čo ostatní zaregistrujú a Doriana obkľúčia. Sú to reálne postavy alebo výčitky, ktoré ho napokon zabijú? Absolútny záver baletu prináša akúsi katarziu pre Doriana a Sibyl, keď sa už obaja po smrti v strede javiska objímu.

Igor Holováč zámer poľudštenia Doriana Graya odôvodnil snahou divákovi priniesť pozitívnejšie emócie. Chcel mu dať nejaký dôvod, aby Doriana Graya mohol mať rád. To, či je to pri tomto príbehu vhodné, posúdi divák. Román je zaujímavý práve tým, že do obdobia, keď počas priemyselnej revolúcie veľa ľudí prichádzalo o prácu, priniesol tému beztrestnosti zverstiev páchaných najvyššou spoločenskou triedou. A to je memento, ktoré v súčasnosti visí nad nami ako Damoklov meč.

Doriana Graya na oboch premiérach stvárnil Alex Dobre. Je to tanečník so slušným základom techniky klasického tanca, pohybovo zdatný, plastický. Aj rola pokryteckého zhýralca mu sadla. Sibyl Vanovú na prvej premiére stvárnila Nina Ilievová. Po výrazovej stránke sa stotožnila s nevinnosťou ústiacou do tragického záveru svojej postavy. Igor Holováč pekne vypracoval partnerské duetá. K baletu ako celku pristúpil s muzikálnosťou jemu vlastnou pri prepojení tanca a hudby. Vo svojej choreografii použil moderné tanečné techniky s odkazmi na klasiku. Príbeh je ladený s komorným počtom postáv. Chýba napríklad postava Jamesa Vana a Alaina Campbella. Dorianovi Grayovi, jeho Svedomiu, Henrymu Wattonovi, Sibyl a Basilovi kontrujú iba Obrazy Doriana Graya, čo je meniaci sa dav, dotvárajúci kulisu pocitov a priestoru, v ktorom sa všetko deje. Niekedy je sošný v nehybných stronzách, ako napríklad v úvode. Inokedy spoločnosť lúzy v závere opakuje gesto dáviaceho sa človeka. Pozerá sa do zrkadla, kde je zrkadlo znázornené dlaňou, a kričí naň. Snaží sa uniknúť, no zostáva na mieste. Scénografia sa minimalizuje na stoličky a plexisklo v tvare pozdĺžneho zrkadla, za ktorým sa vynára dvojník Doriana. Inokedy sú za ním postavy Obrazov Doriana Graya.

Hudba je zmesou diel skladateľov súčasníkov Oscara Wilda, ako je Frederick Delius, Ottorino Respighi, Alexander Skriabin, Sergej Prokofiev, Sergej Rachmaninov, Dmitrij Šostakovič či Reynard Seidel, a tradičnej bulharskej ľudovej piesne v aranžmánoch Petra Liondieva Kaval Sviri pre tanec Sibyl Vanovej pred tým, ako ju Dorian odvrhne. Istá ľudovosť v skladbe evokuje presne to, čím Sibyl Vane bola. Chudobným dievčaťom, ktoré hralo v nenápadnom divadle.

Igor Holováč priniesol zaujímavo premyslené tanečné obrazy, bohatosť choreografického textu v obsahovo náročnom diele. Aj Portrét Doriana Graya je zdrojom viacerých dôležitých otázok. Nie je ľahké tanečne vyjadriť zložitosť príbehov vybraných románov. S premysleným vzťahom k celku i detailom sa však divák má dôvod zamyslieť. A to je jedno z významných poslaní umenia.

 

1984

 

Choreografia: Hana Vidová

Réžia: Hana Vidová

Kostýmy: Miriam Struhárová

Scéna: Miriam Struhárová

Dramaturgická spolupráca: Eva Gajdošová

 

Portrét Doriana Graya

 

Choreografia: Igor Holováč

Réžia: Igor Holováč

 

Premiéra 9. 12. 2023, Štátna opera v Banskej Bystrici