Čo predstavovalo najsilnejší motív pre tvorbu monodrámy  Brodsky/Baryshnikov? Bola to poézia Josifa Brodského, nápad režiséra Alvisa Hermanis či vplyv vášho priateľstva s Brodským a spomienky na neho? 

To všetko zohralo svoju úlohu. Pôvodná myšlienka však nebola moja – prišiel s ňou Alvis Hermanis. Vedel, že s Brodským sme boli veľmi blízki priatelia. Hermanis sám v mladosti čítal Brodského poéziu, ktorá ho veľmi ovplyvnila. 
Veľa sme spolu hovorili o mojom vzťahu s Brodským, o priateľstve, ktorému sme sa tešili dvadsaťdva rokov. O niekoľko mesiacov ma oslovil: „Čo by si povedal na to, keby sme urobili spolu hru, ktorú by som režíroval? Išlo by o poetickú cestu minulosťou a Josifovou poéziou.“ Prešiel istý čas, kým sa nám podarilo myšlienku zrealizovať. Išlo totiž o viac než len postaviť sa v divadle pred publikum a recitovať poéziu. Monodrámu sme umiestnili do zimnej záhrady, ktorá akoby pochádzala z éry belle époquečiže prelomu 19. a 20. storočia, pričom samotné miesto môže byť kdekoľvek – v pobaltských republikách, vo Viedni či v Petrohrade. Chvíľu mi trvalo, kým som všetko zvážil, veď uviesť poéziu v divadle je veľmi náročný projekt. Hermanis mi však priblížil svoj prístup a presvedčil ma. No všetky myšlienky a rozhodnutia spojené s monodrámou sú jeho. 

Vzhľadom na váš vzťah k jeho poézii asi nebolo veľmi ťažké získať vás pre projekt.

Veruže bolo! Najmä som nechcel vzbudiť dojem, že zneužívam osobný vzťah s priateľom a spomienku na neho – bolo by to vulgárne. Musel som byť o tom nadobro presvedčený. Potom to bola už len otázka tvrdej práce, skúšok, čítačiek.

Monodrámu tiež možno vnímať ako váš osobný hold Brodského úsiliu vzbudiť vo verejnosti záujem o poéziu. Po príchode do Spojených štátov amerických bol údajne Brodský rozčarovaný z toho, že v porovnaní s vtedajšími Rusmi Američania nemali o poéziu až taký záujem. Mysleli ste aj na toto pri príprave monodrámy?

S Brodským som nie celkom súhlasil, že Američania sa o poéziu nezaujímajú. Spojené štáty sú jedinečný svet, do ktorého neustále prichádzajú ľudia. Stali sa domovom významných básnikov ako Czesław Miłosz a mnoho ďalších. 
Josifov odchod z Ruska bol, samozrejme, obrovský politický škandál. Známy bol už ako mladý básnik – mnohí si uvedomovali jeho hodnotu a talent. Rusko opustil v roku 1972 a ja v roku 1974. Po príchode do USA ho Američania vyhlásili za národného básnika. Veľmi rýchlo začal prednášať na univerzitách ako Ann Arbour v Michigane, ale aj po celom svete vrátane Veľkej Británie, Talianska či na parížskej Sorbonne. Svojím spôsobom bol viac než básnik – bol učiteľom poézie. 

 
 

Venujete sa viacerým profesiám.  Do Bratislavy prichádzate ako interpret a tvorca zároveň. Ako vznikala choreografia?

V tomto projekte ani tak nejde o choreografiu, hoci v inscenácii je množstvo pohybu. Zámerom je podeliť sa o reakciu na poéziu, ide teda o improvizáciu. A tak každé predstavenie je trochu odlišné. Mojou úlohou bolo podporiť tri, štyri, päť bodov, a nie ich ilustrovať – to by bol absolútny omyl. Aby som mohol improvizovať, Hermanis mi ponúkol zopár myšlienok. Využívame prvky japonskej tanečnej a pohybovej formy kyudo, kabuki i flamenca. No vonkoncom nejde o ilustráciu dynamiky a podstaty poézie. Monodráma je rezonanciou – ak chcete echom – Brodského poetiky, ktorú mi Hermanis zveril.  Opäť všetky základné myšlienky patria jemu.

New York sa stal vaším domovom. Pôsobili ste v dvoch významných baletných súboroch – v American Ballet Theatre a v New York City Ballet. Z New Yorku ste spravili domov aj pre vaše centrum. Čím je pre vás toto mesto také mimoriadne?

Ach, New York!  Keď som opustilRusko, zostalsom v Kanade, no vzápätí som odišiel do New Yorku. Učarovala mi jehoenergiaa ľudia, ktorí tam žijú. New York jemimoriadnekozmopolitný, multietnický, povedalby som, že jeaj veľmi demokratický a nadovšetko pohostinný. Hneď som satam cítil akodoma. Sprvusom niekoľko rokovveľa vystupovalv Európe – v Paríži, Londýne, v Nemecku či Taliansku. No kamkoľvek som išiel, prísť naspäť do New Yorku znamenalopre mňa návrat domov. 
Dnes som americký občan. Spojené štáty majú svoje politické štruktúry, ktoré nie sú dokonalé. Sú tam rasové napätia, chudoba, neraz nespravodlivosť. No ľudia o tom všetkom otvorene diskutujú a bojujú za zlepšenie situácie. Sú tam dve politické strany, každá na opačnom konci spektra. A funguje to. Aj keď dnes žijeme v najtemnejšej dobe za štyridsať rokov, čo som sem prišiel.

Otvorene vyjadrujete svoje politické presvedčenie a vaše názory pomáhajú ovplyvňovať verejnú mienku...

Nezúčastňujem sa verejnej diskusie a vonkoncom nie som disident. No všeobecne platí, že výkonní umelci stoja na strane pokroku a demokracie. Reflektujú humanizmus, zaujímajú sa o umelecké vzdelávanie, ale aj o starostlivosť o starých či o klimatické problémy.  V tomto patrím k väčšine umelcov. 

 

Vďaka angažovanosti vzniklo vaše  umelecké centrum. Povedzte nám viac o vašej vízii Baryshnikov Arts Centre?

Centrum vzniklo so zámerom podporovať umelcov všetkých generácií, z rôznych umeleckých škôl, ktorí stoja na prahu umeleckej kariéry a čelia tlaku cien nehnuteľností i nedostatku finančných zdrojov v prospech umenia. Vláda USA nepodporuje umenie natoľko, ako je to v starej dobrej Európe, či už ide o konštitučné monarchie alebo o neosocialistický kontext. Ak sa v Európe venujete umeniu, máte to ľahšie. U nás sa musíme viac obracať na neziskové organizácie, ktoré podporujú umenie. Je to ustavičný boj. Preto som sa rozhodol podporiť umelcov prostredníctvom medzinárodného centra umenia. Máme už fantastickú budovu, ktorú sme postavili za týmto účelom. Využívame ju spolu s významným komorným  orchestrom St. Luke’s Chamber Ensemble. Samotné centrum je nezisková organizácia, a tak finančné prostriedky musíme získavať zvonka, od veľkých nadácií a jednotlivcov. Aby som parafrázoval slová Tennesseeho Williamsa, sme tu vďaka láskavosti cudzích ľudí. 
No darí sa nám a umelci, ktorí u nás rezidenčne pôsobia, sú vďační za možnosť nerušene pracovať v takom krásnom prostredí. Ak potrebujú pomoc, radu či spolupracovníkov, môžu sa obrátiť na nás alebo na svojich kolegov. V centre máme divadlo Jerome Robbins Theatre s kapacitou 230 kresiel, aj priestor na iný typ predstavení –  Howard Gilman Performing Space, kde je 160 miest. Dokážeme teda prinášať kolaboratívne projekty. Priestory neraz poskytujeme bezplatne začiatočníkom a start-upom. Máme tiež širokú škálu programov pre mládež – od tínedžerov až po absolventov škôl. 

Vaše centrum je pre nás v mnohom veľkou inšpiráciou, najmä vzhľadom na presahy tanca do divadla a iných umeleckých druhov, ktoré sa navzájom podporujú. 

Možno, keď som sa rozhodol ešte ako dieťa pre tanec, som vedel, že nechcem len tancovať. Zaujímal som sa o interpretačné umenie ako také. To znamená divadlo, hudbu, film, muzikál  a rôzne prvky jednotlivých umeleckých žánrov. Počas svojej tanečnej kariéry som sa prepracoval k rôznym tanečným formám, od baletu až po súčasný tanec. 
 

Rúcate všetky mýty o dĺžke tanečnej kariéry, najmä vo svete baletu, kde sa aktívny kariérny vek ustavične  skracuje. Pre mnohých ste fascinujúci ako niekto, kto stále aktívne tancuje a vystupuje, príkladom môže byť film Place, kde v choreografii Matsa Eka podávate brilantný tanečný výkon po boku Any Laguny.  Spolupracovali ste s viacerými súčasnými choreografmi. V čom tkvie tajomstvo takej dlhej tanečnej kariéry? Je to dar alebo vaša húževnatosť? 

Ťažko povedať. Keď som sa ešte ako dieťa rozhodol pre tanec, vedel som, že nechcem len tancovať. Zaujímal som sa o interpretačné umenie ako také. To znamená divadlo, hudbu a prvky jednotlivých umeleckých žánrov. Prepracoval som sa k rôznym tanečným formám. V divadle som začal vystupovať, keď som mal niečo vyše dvadsať rokov. Pracoval som napríklad na Kafkovej Metamorfóze, spolupracoval som s rôznymi divadelnými a výtvarnými umelcami, akými sú napríklad režisér Robert Wilson, Jan Faber, Alvis Hermanis.  Ale to, ako som na tom, je skôr výsledkom mojich osobných záujmov. Nikomu nemožno radiť, lebo každý jednotlivec je iný. Niekto uprednostní kariéru v klasickom balete, ďalší sa rozhodne pre pedagogickú činnosť, alebo sa začne venovať iným tanečným formám. Moderný tanec, avantgarda, súčasná tvorba, ba dokonca cirkusové umenie sa navzájom prelínajú. Súčasnosť si vyžaduje doslova eklektické schopnosti: umelec musí byť hercom, spevákom a tanečníkom zároveň. Režiséri i choreografi sa zväčša uberajú týmto smerom. A umelec musí byť dokonale pripravený naplniť ich predstavy. Treba mať oči otvorené, mať vlastnú víziu a rozhodnúť sa pre niečo. Ako to však uskutočniť, to je však iná vec. Pre čokoľvek sa umelec rozhodne, musí tvrdo pracovať, aby sa prepracoval medzi tých najlepších – či už v radoch tanečníkov, hudobníkov alebo spevákov. Dnes je na svete nepreberné množstvo talentov. Niekedy treba mať aj šťastie a ocitnúť sa v situácii, ktorá umožní byť sám sebe pánom. Či už ide o herca, režiséra, skladateľa, choreografa, filmára – na to, aby sme si splnili svoj sen, musíme byť schopní využiť naše schopnosti, byť cieľavedomí a trpezliví.

Ste renesančný umelec.   Človek si tu prirodzene spomenie na vašich predchodcov, najväčšie osobnosti klasického baletu, ktorý bol ich hlavnou doménou. Zdá sa, že pre vás je mimoriadne dôležitý multidisciplinárny prístup.

Tí z mojich predchodcov, kto najviac uspeli, zostávali otvorení príležitostiam podobne ako ja. Nové cesty prinášajú nové inšpirácie a človek sa učí doslova za pochodu. Nie je nič zlé na tom, keď človek  sníva. No na to, aby sa sen stal skutočnosťou, treba veľa a tvrdo pracovať. Úspech sa nedostaví z noci do rána. Snažím sa byť najmä pravdivý sám k sebe.

 
 

Michail Baryšnikov (1948, Riga) patrí medzi najvýznamnejších tanečníkov svojej doby. 

Jeho  hviezdna tanečná kariéra sa začala v Petrohrade – po štúdiu na Vaganovovej akadémii v Kirovovom balete. V roku 1974 emigroval do Kanady, o niekoľko rokov sa usadil v New Yorku. Bol prvým sólistom American Ballet Theatre (ABT) a neskôr New York City Ballet (NYCB), kde spolupracoval  s najvýznamnejšími americkými choreografmi Georgeom Balanchineom a Jeromom Robbinsom. V roku 1982 ho vymenovali do funkcie umeleckého riaditeľa American Ballet Theatre,  kde v priebehu ďalšieho desaťročia vychoval novú generáciu tanečníkov a choreografov. V deväťdesiatych rokoch pôsobil ako riaditeľ  a tanečník vo White Oak Dance Project, ktorú založil s choreografom Markom Morrisom, spolu sa  výrazne podieľali na rozvoji amerického moderného tanca. Bol spoluautorom špecializovaných televíznych programov, akými boli: Baryshnikov at the White House (1979), Baryshnikov on Broadway(1980), Dance in America: Baryshnikov Dances Balanchine(1989), za ktoré získal cenu Emmy. Hral v niekoľkých filmoch, za prvú filmovú úlohu ruského baletného umelca v psychologickej dráme z baletného zákulisia Nový začiatok bol v roku 1977 nominovaný na Oscara. Popularitu mu priniesla úloha ruského emigranta, tanečníka, v politickom trileri Biele noci z roku 1985 v réžii Tailora Hackforda, po boku Helen Mirren.

Michail Baryšnikov je tanečník s najdlhšou tanečnou kariérou, počas ktorej spolupracoval s najvýznamnejšími choreografmi sveta, stvárnil azda všetky hlavné postavy klasického a neoklasického repertoáru a kariéru klasického tanečníka obohatil o skúsenosti zo spolupráce so súčasnými choreografmi, akými sú Trisha Brown, Mats Ek, Steve Paxton a ďalší. V roku 2009 účinkoval v tanečnom filme The Place spolu s Anou Lagunou – v choreografii Matsa Eka. V súčasnosti Baryšnikov riadi nezávislú produkčnú spoločnosť so sídlom v New Yorku BARYSHNIKOV PRODUCTIONS, ktorá je platformou pre režisérov, choreografov a umelcov a ich projekty, akými sú napríklad: Forbidden Christmas or The Doctor and the Patient, Beckett Shorts, In Paris, Man in a Case, The Old Womana Letter to a Man, Brodskij/Baryšnikov.
Na Slovensku sa Michail Baryšnikov predstavil po prvý raz 20. a 21. marca 2019 v novej budove SND v monodráme BRODSKIJ/BARYSHNIKOV.