Čo bolo najťažšie?

V škole sme boli od rána do večera, aj v sobotu. Najťažšie bolo učiť sa popri fyzickom vyčerpaní. To prekonávanie sa.

Po skončení si nastúpila do Baletu SND.

Robila som konkurz aj do Brna, tiež ma zobrali. Chcela som ísť aj na vysokú školu, ale v čase prijímačiek tu aj v Prahe som bola asi mesiac chorá. Nasmerovalo ma to do divadla.

Bola si sólistkou?

Zo školy som nastúpila, samozrejme, do zboru. Mala som však od začiatku možnosti tancovať malé aj väčšie sólové úlohy. Obsadzovali ma hlavne do tých modernejších.

Získala si Cenu Literárneho fondu za Šeherezádu.

To bola úžasná skúsenosť. Prišla to naštudovať legenda, pán Beriozoff, ktorý spolupracoval s Ballet Russe de Monte Carlo. Mal neuveriteľnú charizmu. Nedovolím si povedať, koľko mal vtedy rokov, ale chytil ma a urobil so mnou rybičku. To, ako on vedel pracovať s detailom v pohybe a hudbe, bol pre mňa naozaj zážitok a pocta.

Čo ti balet dával a prečo si po štyroch rokoch odišla?

Cítila som, že sa chcem naučiť vyjadrovať aj inak. Najmä keď prišiel choreograf Etienne Frey, zobral vtedy nás mladých a robilo sa Desať tancov v bielom a Mutanti. Tiež Kvarteto pre jedného od Igora Holováča na hudbu Ilju Zeljenku. Niežeby som zavrhla klasický tanec, ale mala som pocit, že išiel viac po technickej stránke a len sa snažil pekne vyzerať. Od príchodu Etienna Freya ma začalo ťahať iným smerom, uvedomovala som si, že to ide viac zo mňa, že ma to baví.

Vyzerať škaredo?

To zase nie, jeho veci boli stále v istom zmysle pekné, ale poskytovali mi širšiu škálu výrazu a pohybu. Doteraz som mu vďačná, lebo sa s nami natrápil, boli sme drievka. Ohľadne budúcnosti som mala rozhovor s vtedajším pánom riaditeľom Bartkom. Povedala som, že pokiaľ ma bude práca napĺňať, tak ostanem, keď nie, pôjdem hľadať inde.

Kam si nakoniec išla hľadať?

Do Magyar Fesztival Ballet k Ivanovi Markóovi. Nejaký čas po Györskom balete založil v Budapešti nový súbor. Nastúpila som tam s Martinom Kilvádym, ale vydržala som iba pár mesiacov. Stále dokola sme skúšali dve jeho známe staršie veci – skvelé Bolero, do ktorého prišla hosťovať veľká hviezda z Györskeho baletu, Andrea Ladányi, a Carminu Buranu. Po celodennej skúške sme museli vždy absolvovať jeho hodinový monológ v maďarčine. Mala som inú predstavu, a hlavne pocit, že sa nijako ďalej neposúvam. Medzitým som išla na konkurz k Pavlovi Šmokovi, ktorý ma potom zavolal.

V Pražskom komornom balete sa ti páčilo?

To bolo veľmi dobré obdobie. Len za jednu sezónu sme mali asi päť premiér. Veľa sme cestovali, mám úžasné spomienky na Libanon a všetkých členov, ktorí tam vtedy boli. Na pána Opělu, ktorý to vedel manažovať. Pražský komorný balet dokázal existovať roky rokúce bez vlastného divadla a poriadnych peňazí. Pán Opěla hovoril, že keď cíti, že energia v súbore ide dole a ľudia sú frustrovaní, urobí zájazd, ktorý je možno stratový (išli sme do Španielska a Portugalska), ale súbor sa zomkne, veci začnú lepšie fungovať a finančne sa to vždy niekde doladí. Pri riadení súboru nerozmýšľal len ekonomicky, ale bol aj psychológom.

Prečo iba jedna sezóna?

Lebo som išla k Jánovi Ďurovčíkovi do BDT (Bratislavské divadlo tanca). Bolo to viac-menej kvôli vzťahu. Aj kvôli tomu náboju – začínalo niečo, čo tu dovtedy nebolo. Mala som pocit, že sa môžem posunúť ďalej.

To už si bola úplne dole zo špičiek?

Úplne a začalo sa ísť pomaly na zem, prvé contemporary a kontakt. Učili nás Anka Sedláčková, Peter Mika, Zuna Kozánková. Pre mňa prvé stretnutie s niečím takým.

A?

Bola som z toho na začiatku „vykulená". Niečo úplne iné, čo potrebuje čas, aby to človek vedel stráviť, spracovať. Prechod, preštelovanie sa sa vo väčšej miere prebieha v hlave než v tele.

Zaujímavé, že to pripomínaš, meno Ján Ďurovčík sa teraz so súčasným tancom akosi nestotožňuje, svoju dôležitú úlohu v ňom však zohral.

Určite, už len Balet Torzo... V profesionálnom BDT sme mali každý deň aj klasický tréning, učili výborní pedagógovia, Nora Gallovičová, Rafael Avnikjan. Ten súbor začal veľmi dobre.

Na čom to padlo?

Začalo sa to postupne rozsypávať, bolestné obdobie. Vytvoriť BDT bolo ideou Jána Ďurovčíka, bol motorom súboru a po jeho odchode sa súbor do roka rozpadol. Škoda, veľa sme hrali, boli pravidelné tréningy, v Iuvente sme mali vytvorené podmienky, k dispozícii sály aj javisko. V tomto smere nikde inde u nás nič také nefungovalo, ani v Čechách.

To bolo tvoje posledné pôsobenie na Slovensku?

Robila som s Jánom Ďurovčíkom ešte projekt ...na Vaše hroby na Novej scéne. Potom som odišla do Belgicka. To bol výrazný zlom, úplné odstrihnutie všetkého starého a začiatok všetkého nového.

Ako si začala?

Martin Kilvády mi vybavil nieže izbu, ale posteť u študentiek z P.A.R.T.S. Bola v obývačke, takže keď bola žúrka, musela som počkať so spaním do rána. Nemala som prácu, nevedela jazyk. Proste skok do neznáma. Pre mňa však najlepšie rozhodnutie, vrátiť sa späť by bolo veľmi frustrujúce.

Čo nasledovalo?

Tri mesiace, keď som všetky svoje úspory a čas venovala tomu, že som chodila na hodiny a rozširovala si pohybový slovník. Na predstavenia, kde som veľakrát vôbec nevedela, koľká bije. Tam človek vidí všeličo, výborné veci aj naopak. Bola som na dvoch konkurzoch, ktoré nevyšli, už som si hovorila, že sa budem musieť vrátiť domov a skloniť hlavu. Rozmýšľala som aj ísť niekde inde, no medzitým sa mi minuli úspory.

Ale ostala si.

Zachránil ma konkurz do skupiny Michèle Anne De Mey. Bola jednou zo spoluzakladateliek ROSAS, jej štýl bol v niečom podobný Anne Therese De Keersmaeker. Technicky som už v tom čase bola celkom vyzbrojená, ale čo sa týka tvorivých skúseností, tie boli minimálne. Mali sme urobiť hereckú etudu na tému „za alebo proti feminizmu“, v angličtine. Ostala som úplne zmeravená, povedala som jej, že nehovorím natoľko plynule.

Zobrala to?

Do etudy ma dotlačila. Presne v ten moment, keď chceš zmiznúť, preniesť sa na druhú stranu sveta. Na otázku, čo si o téme myslím, som odpovedala: „Ja neviem.“ Potom som sa zdvihla, išla do šatne, obliekla a odchádzala preč, nejako som si to už uzavrela. Zrazu som ju stretla a ona sa ma pýta: „Kam ideš?“ Vysvitlo, že to bolo len cvičenie. Postúpila som ďalej, ale nespala som celú noc, bola som rozhodená z tej potupy, hanba až po zem. Tam si to však nikto tak neberie.

Konkurz pokračoval?

Prišli pohybové frázy, improvizácie. Posledná etuda bola  na tému: Čo by som raz v živote chcela. Vysúkala som pocity posledných dní a povedala, že by som jedného dňa chcela byť slobodná. Tá úprimnosť mi do veľkej miery pomohla. De Mey mi potom hovorila, že sa jej páčila moja zraniteľnosť a videla, že technicky to fungovalo, aj keď som sa nikdy neprišla postaviť do prvého radu. Mala som šťastie. Určite by ma nikdy nezobral Wim Vandekeybus, tam musíš preraziť stenu.

Podobný prístup sa uplatňoval aj v tvorbe?

Áno, využívali sme herectvo, čo ma nakoniec začalo veľmi baviť.

Ako si sa dostala do Akram Khan Company?

Bola som v Bruseli stále v kontakte s chalanmi z Les SlovaKs, oni Akrama poznali. Na jeho konkurze v P.A.R.T.S. som stratila číslo, nové som si napísala červenou fixkou, asi som sa zviditeľnila. (Smiech.) Boli sme rozdelení do skupín, pozerala som sa cez tie presklené steny a vedela, že toto chcem robiť. Potom bolo ešte jedno sito priamo u Akrama Khana v Londýne.

U Akrama si prvýkrát začala popri tancovaní aj asistovať pri choreografii. Ako k tomu prišlo?

Asi po dvoch rokoch v skupine, keď robil duet Sacred Monsters so Silvie Guillem, jednou z najväčších balerín storočia. Myslím, že rozhodujúce bolo, že som prešla podobnou transformáciou.

Na čo konkrétne ťa potrebovali?

S Akramom Khanom som ten duet v podstate stavala. Klasickí tanečníci nie sú zvyknutí vytvárať pohybový materiál, on tie veci musel so mnou predpripraviť a ja som ju to potom učila. Ona, samozrejme, mala aj iné aktivity, a keď tam nebola, jej postavu som s Akramom skúšala, aby mohol pripravovať veci ďalej. Tiež som bola okom zvonku, keď robili spolu.

Ako si sa cítila?

V prvom rade, ona bola idolom našej mladosti, pozerali sme na ňu ako na bohyňu. Mala som absolútny rešpekt. Pri pohybových záležitostiach som sa snažila byť empatická a viesť to tak, aby sa ona necítila zle.

Napríklad, keď niečo nevedela?

Pre klasickú tanečnicu je zem v podstate nepriateľ, balet je celý hore. Vedieť ísť na zem – to sú veci, ktorými som si sama prešla, takže som jej to vedela z tejto pozície vysvetliť. Ale zo začiatku bola modrá, chvíľu trvá, kým človek zistí, ako na to.

Aj s Juliette Binoche si spolupracovala cez Akrama Khana?

Áno, išlo o duet In-i. Pár týždňov som ju pripravovala kondične aj technicky, keď s ňou nemohol skúšať. Bývala som u nej doma. Mala som najprv strach, s Akramom som sa dohodla len cez telefón, dostala som nejaké inštrukcie, čo by si predstavoval, a musela som si vypracovať plán a systém. Veľa sme sa nasmiali, ona je čarovná žena. Všeumelkyňa – maľuje, píše básne, spieva, všetko do hĺbky.

Ešte predtým sa odohrala tvoja spolupráca s Kylie Minogue.

Keď jej diagnostikovali rakovinu prsníka, prerušila turné a po roku, keď sa vyliečila, chcela turné Showgirl Homecoming v Austrálii dokončiť. Niektoré veci v programe sa menili, tak oslovila Akrama Khana ako choreografa na jednu sekvenciu.

Prečo práve jeho?

Myslím, že získala novú skúsenosť a pohľad, niečo sa v nej otvorilo. Akram je veľmi spirituálny, myslím, že práve to ju oslovilo.

A prečo práve ty?

Do obnovenej show potrebovali tanečnicu, Akram ma odporučil a Kylie si prišla jeho prácu aj mňa pozrieť s celou suitou na skúšku. Veľmi glamour skúsenosť, cítila som sa ako slon v porceláne.

Ale neľutuješ.

Nie, vôbec. Ale keďže sme akurát predtým robili Sacred Monsters, nastavenie u mňa bolo úplne iné. Po štyroch dňoch som išla za Akramom, že to nemôžem robiť.

V tej show ty ešte s jedným tanečníkom s Kylie z odstupu manipuluješ ako s bábkou. To nebolo až také vzdialené súčasnej choreografii...

No áno, to bola Akramova sekvencia, ale robila som celý program. Keď som uvidela svoj kožený sado-maso kostým plus „štekle“, nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Z bosonožky do tohto? Celé sa to vo mne vzpieralo. Ale Akram tiež nebol nadšený, že by mal celému tímu vysvetľovať, že nejakej jeho tanečnici sa to nepáči, hoci iní ľudia sa idú pozabíjať, aby to mohli robiť. Skúšobné obdobie som pretrpela. Ale keď sa začalo turné v Austrálii a prišli prví ľudia, bola to totálna sila.

Nakoniec si bola smutná, keď turné skončilo?

Nie je to moja parketa, ale bolo fantastické byť pri tom, vidieť zblízka veľký šoubiznis. Kylie bola skvelá, o tanečníkov sa starala. Neviem, či to bolo tou prekonanou chorobou, ale mala v sebe takú radosť, také svetlo, že si sa na ňu chcela stále pozerať.

Potom si bola na voľnej nohe, najprv v CieLaroque/Helene Weinzierl, nachvíľu si sa vrátila do Belgicka na projekt s Krisom Verdonckom – to bolo skôr vizuálne umenie?

Áno, a tiež to bolo o prekonávaní sa, veľa času sme strávili zavesené dolu hlavou, ale bola to výborná partia. Pracovala som tiež s Antonom Lachkým v Helsinki Dance Company.

Po príchode do Bratislavy si učila na tanečnom konzervatóriu, v baletnom štúdiu, tancovala v nezávislých projektoch. V čom sú slovenské produkcie iné?

Asi v podmienkach. U Akrama a Michèle Anne sme si mohli dovoliť skúšať tri mesiace a robiť len to. Nemuseli sme behať na tri ďalšie miesta, učiť a niečo iné tancovať. Aj tu sa robia dobré veci, keď má človek čas a priestor, dá sa ísť aj ďalej.

S Akramom ste sa znovu stretli až v rámci londýnskej olympiády, o tom si už pre náš časopis hovorila. Bolo to symbolické uzavretie toho obdobia?

V nejakom kontakte sme ešte boli v čase, keď ma pán riaditeľ Jozef Dolinský ml. oslovil na spoluprácu do Baletu SND, lebo chcel mať človeka na modernejšie tanečné záležitosti. Akram mi volal, či nechcem ísť inscenovať jeho predstavenie Ma na školu pri opere La Scala. Ja to beriem, človek nikdy nevie, kde ho zase zaveje. Veľakrát som si myslela, že niečo bude nastálo, a šmyklo ma to inde.

Kde sa ti v zahraničí najviac páčilo?

Keď som bola v Londýne, bol to komfort, takpovediac som zbierala ovocie svojej práce. V Belgicku to bolo ťažké, stresujúce, ale ľudsky intenzívne. Dážď a zimu nie, ale spôsob komunikácie, otvorenosť, to som tam mala rada.

V Londýne ti nebolo zima?

Nie, my sme boli v Londýne dva mesiace, potom na turné v Austrálii, Južnej Afrike. To beriem ako veľký dar, čo som dostala – prejsť svet. Každému by som to dopriala.

Poďme k súčasnosti. V Balete SND si baletnou majsterkou, repetítorkou, pri niekoľkých dielach asistentkou choreografie. Vďaka tvôjmu širokému záberu dokážeš tanečníkom baletu preložiť, čo na nich súčasní choreografi „vychrstnú“?

Väčšina z nich už tancovala veľa rôznych vecí, majú skúsenosti, nie ako keď som bola v divadle ja. Rozumejú tomu. Napríklad teraz pri skúšaní Romea a Júlie vidím, ktorí už s choreografkou Natáliou Horečnou pracovali a pre ktorých je to nová skúsenosť.

Ako sa pozeráš na vzťah choreograf-asistent?

Iné to bolo pri každej produkcii, mala som šťastie, že prvýkrát som tu asistovala práve Natálii Horečnej. Bola som trochu v kŕči, keď som sa mala postaviť pred súbor, ale Natália ma podporila, vie vytvoriť nenútenú atmosféru.

Prečo si bola v kŕči?

Nie je to vôbec jednoduché. Musím povedať, že to tak mám s každou prácou, ktorú začínam. Rešpekt, očakávanie, čo ako dopadne, nové situácie. Ale dosť rýchlo to odišlo, dobre sa nám spolupracuje.

Veľakrát staviaš pohyb namiesto choreografa?

Pri Natálii nie, chodí pripravená s materiálom a má jasnú víziu, čo chce. Iná situácia bola s Akramom, on prišiel s konceptom a materiál sme väčšinou vytvárali my, čo ma bavilo. Dnešná situácia je celkovo taká, že choreografi čerpajú, využívajú danosti a schopnosti tanečníkov. Ide o to, ako vec napokon poskladajú.

Ty sa do choreografie nechystáš?

Veľmi obdivujem ľudí, ktorí idú takto s kožou na trh. Mám strašné pochybnosti, vo všetkom a celý život, neviem, či by som na to mala odvahu.

Zvláštne, zdá sa mi, že práve ty by si pochybnosti nemusela mať.

Od mladosti to mám tak, neodišlo to ani s nadobudnutými skúsenosťami. Vždy, keď robím nové predstavenie, mám trému. Nemám pocit, že to už dám ľavou zadnou. Takisto, keď som začala učiť, vnímam učenie ako obrovskú zodpovednosť. V divadle, ak mám na starosti predstavenie, ktoré je vypredané a niečo nezafunguje, beriem to vo veľkej miere ako svoje zlyhanie. Viem, že nemôžem úplne všetko ovplyvniť, ale snažím sa urobiť maximum.

Máš nádhernú, košatú kariéru, je niečo, čo by si chcela a ešte nezažila?

Chcela by som zažiť nakrúcanie tanečného filmu.

Účinkovať v ňom?

Áno, to by sa mi páčilo, takú skúsenosť ešte nemám. Možno aj kvôli tomu, že film predstavuje istú pamiatku na záver.

Tancuješ?

Teraz počas skúšania Romea a Júlie som všetky ostatné projekty vypustila. Mám problém, keď sa robí veľa vecí naraz, potrebujem sa sústrediť. Neviem, ako to bude s mojím tancovaním ďalej. Nemám potrebu byť za každú cenu na javisku. Musela by to byť zase nejaká výzva.

Niečo mimo tanca, čo by si chcela?

Chcela by som ísť do Indie na ajurvédsky pobyt, mám taký sen.

Cez pôsobenie v Balete SND si súčasťou baletného sveta, ale zároveň si súčasťou nezávislej scény cez projekty s jej tvorcami. Čo myslíš, že by si mohli navzájom preniesť, vymeniť?

Ešte počas prvého pôsobenia v divadle som cítila, že niektorí ľudia z divadla považujú tanečníkov, ktorí robia na nezávislej scéne, za amatérov, a ľudia z nezávislej scény považujú ľudí z inštitúcií za obmedzených. Myslím si, že tancu prospelo z obidvoch strán omnoho viac otvorenosti a rešpektu. Klasickí tanečníci fungujú od rána – tréning, skúšky, večer hrajú, a to je chlieb každodenný, nie je to vôbec jednoduché. Ľudia na voľnej nohe robia projekty, bojujú s existenčnými problémami, nemajú podmienky, musia do toho dávať veľa energie a srdca, inak to nefunguje. Z každej veci, čo som skúsila, dokonca aj v tom šoubize, sa človek môže niečo naučiť. Trpezlivosti, napríklad.

Čo ešte?

Keď som sa chcela pretransformovať do súčasného tanca, úplne som v sebe poprela klasiku. Michèle Anne mi však povedala, že klasika je pre mňa jedno veľké plus, skúsenosť, ktorá ma niekam priniesla. Alebo, keď tanečníci v balete robia súčasnú choreografiu, môže im to paradoxne pomôcť aj v klasike. Takže skôr to brať ako niečo, čo posúva, a neposudzovať to pohľadom zvrchu.

Nicholas Beriozoff, Ján Ďurovčík, Ivan Markó, Pavel Šmok, Akram Khan, kto ťa najviac ovplyvnil?

Keď sme pri dôležitých ľudoch, je to moja profesorka zo školy, pani Zlatica Vincentová, ktorá nás na konzervatóriu osem rokov, teda najdlhšie obdobie formovala. Pracovitosť a nepoddávať sa situácii – toto nám vlievala do hláv. Keď sa spätne pozriem, tak každé obdobie, aj to vyčkávacie, bolo krokom dopredu. Vždy to dáva nejaký zmysel.

Možno si to ty vedela premeniť na niečo dobré.

Každé stretnutie ťa nejako posúva. Prvé kroky sú veľmi dôležité, každá z tých osobností formovala moje myslenie a videnie sveta. Potom už záleží len od toho, či sa chceš učiť alebo nie. Myslím, že každý človek má možnosť, že stretávame dôležitých ľudí. Záleží, či chceš byť otvorený a prijať to. Na to treba odvahu.