V tomto bulletine sa uvádza: „Lajos Rajter je dirigentom Maďarského rozhlasu. Narodil sa v roku 1906 v Pezinku v prešporskej župe. Strednú školu absolvoval v Bratislave, hudbu študoval vo Viedni a v Budapešti. Po ukončení štúdia ho vymenovali za profesora hudobnej teórie na bratislavskej Mestskej hudobnej škole. V rokoch 1931 – 1934 bol profesorom v Salzburgu na Medzinárodnom dirigentskom kurze. Od roku 1934 je dirigentom Maďarského rozhlasu. Jeho kompozície: orchestrálne diela, komorné diela, piesne atď. Prešporský majáles je Rajterova prvá scénická práca. Ako dirigent absolvoval veľa zahraničných koncertných zájazdov. Naposledy dirigoval v Berlíne, Paríži a v Helsinkách, začiatkom decembra v Königsbergu (dnes Kaliningrad – pozn. autora) a vo Varšave zožal veľký úspech na dvoch abonentných koncertoch tamojších filharmonikov.“2 Treba ešte dodať, že Rajter v rokoch 1919 – 1921 skomponoval balet Der Blumen Rache (Pomsta kvetov) podľa libreta svojho otca Ľudovíta Rajtera st.3 na základe rovnomennej básne Ferdinanda Freiligratha (1810 – 1876). Balet bol chystaný pre Brodbeckov bratislavský detský balet, ale k uvedeniu nedošlo.4 Podľa informácie pani Rajterovej sa rukopis stratil.

Spolutvorcovia tanečnej hry

Bulletin nepíše o ďalších členoch tvorivého tímu tanečnej hry. Libretistom bol spisovateľ, básnik a publicista János Fóthy (1899 – 1979), rodák z Kaposváru. Viac jeho románov vyšlo v talianskom preklade.5 Preložil libreto Modesta Čajkovského k opere jeho brata Pjotra Iolanta.

Gusztáv Oláh (1901 – 1956) bol operný režisér a scénický výtvarník, od roku 1921 v službách budapeštianskej opery, od roku 1936 vo funkcii hlavného režiséra. Aktívne sa zúčastnil prvého usporiadania segedínskeho letného festivalu pod šírym nebom. Hosťoval v Miláne, Štokholme a Mníchove. Najväčší úspech zožal s inscenáciou opery Ottorina Respighiho (1879 – 1936) La Fiamma (Plameň) na Maggio Musicale Fiorentino. Na budapeštianskej opernej scéne spolupracoval popri Harangozóovi s choreografmi ako J. Cieplinsky, J. Charrat, A. Milloss, E. Vashegyi, V. Vajnonen, A. Messerer. Scénu baletu Majáles vytvoril podľa akvarelu rakúskeho maliara Thomasa Endera (1793 – 1875), ktorý zachytáva pohľad na mesto z južnej strany a hrad je už v ruinách po požiari v roku 1811.

Tivadar Márk (1908 – 2003) bol absolventom Vysokej školy úžitkového umenia v Budapešti a v roku 1933 sa stal návrhárom budapeštianskej opery.

Choreograf Gyula Harangozó (1908 – 1974) pochádzal z Budapešti, ako tanečník bol samoukom. V budapeštianskej opere začínal ako komparzista. Prvýkrát na seba upozornil Trepakom v Luskáčikovi. Po bravúrnom záskoku do úlohy Corregidora v De Fallovom balete Trojrohý klobúk bol angažovaný v roku 1928 ako sólista. Jeho prvá choreografická práca, s ktorou zožal hneď obrovský úspech, bol Csárdajelenet (Výjav z čárdy) v roku 1936 na hudbu Jenő Hubayho (1858 – 1937). Bol vynikajúcim charakterovým tanečníkom, aj ako choreograf mal zmysel pre karikovanie a humornú charakteristiku postáv.

Eva Jaczová ako žiačka budapeštianskej Trojanovovej baletnej akadémie bola svedkom Harangozóových tvorivých začiatkov. Najviac ju zaujalo jeho úsilie o vytvorenie maďarského národného baletného repertoáru, v tom čase prezentovaného dielami Csárdajelenet, Csizmás Jankó (Janko v čižmách) a Prešporský majáles. Preto keď sa v roku 1950 stala dramaturgičkou Baletu SND, dala návrh na pozvanie maďarského majstra pre naštudovanie jeho Keszkenő (Šatôčka), ktorá bola vlastne rozšírenou a hudobne prepracovanou verziou Výjavu z čárdy. Jaczovej išlo o inšpirovanie slovenských tvorcov, aby vytvorili slovenský národný balet.

Choreografické stvárnenie

Bulletin ako druhové označenie nepoužíva balet, ale táncjáték – tanečná hra – podobne ako v opere, kde sa používa výraz Singspiel – spevohra. Tento výraz poukazuje nepomer vokálno-hudobnej a hovorenej časti diela. V prípade baletu ide o pomer tanečného a pantomimického stvárnenia deja. Majáles sám osebe núka scénicko-tanečné stvárnenie. Táto zvyklosť v dedinskom prostredí sa spája so stavaním májov symbolizujúce víťazstvo jari nad zimou, života nad smrťou. Jej korene siahajú do pohanských čias. V mestskom prostredí ide o veselé tanečné zábavy mládeže a študentstva vo voľnej prírode. Podľa zachovaného fotomateriálu o choreografii možno konštatovať, že je to charakterový balet, v ktorom sa nepoužíva technika sur les pointes. Pre Harangozóa bol príkladom Michael Fokin (1880 – 1942) a najmä Leonid Mjassin (1896 – 1979), pri

om jeho kreácie mali nikým nezameniteľný originálny rukopis. Majáles mal pre diváka ľahko čitateľnú, logickú dramaturgickú výstavbu. Pohybový slovník vychádzal zo svojsky štylizovaných dobových spoločenských tancov, ktoré v spojení s roztancovanou pantomímou trefne charakterizovali jednotlivé postavy. Harangozóa, ktorý sa venoval aj maľbe, inšpirovalo tiež výtvarné umenie. Konkrétne ide o scénu pikniku, kde veselá spoločnosť konzumuje občerstvenie na deke prestretej na trávniku, ako vidno na slávnom plátne maďarského impresionistického maliara Pála Szinyei Merseho (1845 – 1920).

Prešporský majáles – obsadenie a obsah

Bulletin uvádza obsadenie a obsah baletu.

„Tanečná hra v jednom obraze. S použitím motívov maďarských skladateľov minulého storočia hudbu zložil Lajos Rajter. Text napísal János Fóthy. Réžia a choreografia: Gyula Harangozó. Dirigent: Jenő Kenessey.

Osoby a obsadenie:
Otec: Rezső Brada
Matka: Irén Mátrai
Ich dcéra: Bella Bordy
Jurát: Gyula Harangozó
Kapitán, jurátov starší brat: Ferenc Kőszegi
Bohatý nápadník: Károly Zsedényi
Sluhovia: K. Klier, M. Horváth
Lokaji: A. Gál, I. Nádas
Dievčatá, juráti a mešťania.

Dej sa odohráva okolo roku 1830.
Scéna: Gusztáv Oláh ml.
Kostýmy: Tivadar Márk
Svetová premiéra: 6. 12. 1938, Maďarská kráľovská opera v Budapešti

Tanečná hra Prešporský majáles odráža náladu vzbĺknutého národného oduševnenia z prvého obdobia maďarských reforiem, v ktorej vystupujú charakteristické postavy doby. Rajter pri komponovaní verbunkov a palotásov použil niekoľko motívov maďarských skladateľov žijúcich na začiatku minulého storočia: Bengráfa, Lavottu, Bihariho a Csermáka, ale veľa tancov (veľký palotás, menuet, valčík) sú jeho vlastnými skladbami.

Na prešporskom dunajskom nábreží, pod jasnou májovou oblohou, v chládku starých stromov Hája (Au-Liget – pozn. autora) sa schádza mládež na zábavu. V pozadí vidieť starobylé korunovačné mesto. Pri tónoch veselého pochodu prichádzajú hostia. Hostiteľom je prešporský patricijský manželský pár. Ich pôvabná mladá dcérka a švárny mladý jurát sú zaľúbení. Rodičia si však už pre ňu vybrali staršieho bohatého nápadníka, ktorý je tiež pozvaný na majáles. Podľa vtedajšej módy vyfintený, afektovaný, bohatý nápadník a mladý maďarský jurát sa pretekajú o získanie priazne dievčiny. Energická matka oddelí dcéru od juráta a privedie ju k bohatému nápadníkovi, ktorý ju zahŕňa darmi. Darmi si dievčinu nedokáže získať a iba horko-ťažko, na príkaz rodičov, tancuje s bohatým nápadníkom (menuet). Mladý jurát sa vyžaluje svojmu staršiemu bratovi, kapitánovi insurgentov, ktorý je tiež prítomný na zábave. Kapitán súcití s milencami. Zorganizuje loptovú hru, do ktorej sa zapojí celá spoločnosť (valčík), iba mladý pár zostáva sám. Bohatý nápadník ich vyšpehuje, vyvolá škandál a vyhráža sa súbojom. Mladý jurát sa tvári, akoby súboj bral vážne. Nápadník sa snaží vykrútiť zo šlamastiky, ale kapitán a jurátovi priatelia neustúpia a prinútia ho na súboj. Nápadník už pred prvou potýčkou zbabelo utečie, zanechávajúc majáles. Teraz už aj rodičia s radosťou oddávajú svoju dcéru za švárneho maďarského juráta. Jeho priatelia zdvihnú mladý pár na plecia a pri veselých tónoch pochodu sa vracajú domov z majálesu.“

Historické pozadie

Následkom osmanskej expanzie sa v roku 1536 Prešporok stal hlavným mestom habsburskej časti Uhorska. V roku 1784 Jozef II. (1780 – 1790) dal ústredné krajinské orgány presťahovať do Budína, pričom sa v Prešporku naďalej konali korunovácie až do roku 1830 a do roku 1848 aj zasadania uhorského snemu. Na sneme sa osvietenská liberálna šľachta usilovala presadiť pokrokové spoločenské a hospodárske zmeny pomocou reforiem v medziach zákonnosti. Preto maďarská historiografia obdobie rokov 1825 – 1848 nazýva reformkor – obdobie reforiem. Paralelne s maďarskými snahami v Prešporku prebiehalo aj slovenské národné obrodenecké hnutie reprezentované štúrovcami. Chorvátski poslanci na sneme boli zástancami ilyrizmu. Nemci toto obdobie nazývajú Vormärz – predmarcové, naznačujúc, že vyústilo do meruôsmych revolučných udalostí.

Prešporskí juráti

Náš hlavný hrdina je jurát. Boli to advokátski osnovníci, súdni praktikanti. Právnická akadémia bola v Prešporku založená v roku 1784. Juráti boli pridelení k poslancom uhorského snemu. Jednou z podmienok zloženia advokátskej skúšky bola účasť na zasadaniach snemu. Počas vystúpení jednotlivých poslancov juráti prejavovali v sále svoj súhlas či nesúhlas. Sympatizovali s proreformnými poslancami, ktorých odprevádzali na ubytovanie s fakľovým sprievodom, kým reakčným poslancom dávali pod ich oknami serenádu mačacej hudby, pričom neraz rinčalo aj sklo. Juráti tvorili tzv. snemovú mládež a boli vážnym faktorom pri vytváraní verejnej mienky. Preto mali neustále v pätách špicľov všemocného ríšskeho kancelára Metternicha (1773 – 1859). Na ich zastrašenie slúžil aj politický proces, v ktorom v roku 1836 odsúdili mladého juráta Lászlóa Lovassyho (1811 – 1885) na pevnostný žalár, kde sa pomiatol.

Slovenská lýcejná mládež bola oproti maďarským jurátom vo svojom vystupovaní na verejnosti oveľa umiernenejšia. Puritánsky Ľudovít Štúr (1815 – 1856) držal svojich študentov na krátkej uzde. Aj za dievčatami mohli chodiť iba potajomky a na tancovačky už vôbec nie.

Ako z Prešova pochádzajúci Ferenc Pulszky (1814 – 1897), starý otec Nižinského manželky Romoly Pulszkej (1891 – 1978), píše vo svojich spomienkach Életem és korom (Môj život a doba), život prešporských jurátov bol veľmi podobný životnému štýlu študentov nemeckých univerzít. Pulszky v kapitole Jurátusi korom 1834 – 18358 (Moje jurátske obdobie) spomína obľúbené miesta zábav jurátov, ako napríklad kaviareň Hollinger, Zelený strom, Červený vôl, Promenádu (dnešné Hviezdoslavovo námestie), Devín a Liget (dnešná Petržalka). Dej sa odohráva práve v petržalskom parku.

Obľúbené miesto zábavy a oddychu

Dnešná Petržalka (od roku 1919) sa prvýkrát spomína v roku 1225 ako Mogorscigel – Maďarský ostrov –, ktorý prešporskí Nemci nazývali Ungerau a ku koncu 17. storočia Engerau. V roku 1776 tu bol založený jeden z najstarších verejných mestských parkov v strednej Európe vo francúzskom slohu, neskôr upravený ako prírodno-krajinársky park. Celý areál veľa trpel za napoleonskej vojny, keď Francúzi odtiaľ ostreľovali Prešporok. V roku 1825 bol pri príležitosti korunovácie kráľovnej Karolíny postavený pontónový most. Táto komunikácia umožnila, aby sa park stal obľúbeným oddychovo-rekreačným miestom všetkých vrstiev obyvateľstva a návštevníkov mesta. V roku 1827 bola na nábreží postavená impozantná klasicistická budova kaviarne (AuCafé – Ligeti kávéház). V roku 1825 tu zriadili prvé letné divadlo. Na pálffyovskom pozemku bola v roku 1842 postavená Magyar Nemzeti Aréna. Tu sa snažil Sándor Petrovics, neskorší Petőfi, bez úspechu presadiť ako herec. Na týchto scénach striedavo účinkovali maďarské a nemecké súbory. Tu začal svoju kariéru neskorší svetoznámy režisér Max Reinhardt (1873 – 1943).9 Tu vznikli prvé športové areály, medzi nimi Rudolfom Labanom spomínaný veslársky klub Hajósegylet – Ruderclub. V súvislosti s Labanom toto miesto má aj tanečno-historickú súvislosť. Podľa Labanovej babičky v petržalských lúkach sa preháňajú strigy a škriatkovia a na veľkej skale kvitne zázračný modrý kvet. Táto babičkina rozprávka z detstva inšpirovala vznik Labanovej tanečnej hry Zrkadlo bláznov (Der Narrenspiegel), ktorá bola uvedená v Berlíne v roku 1926.

Posledný mierový rok

Rok premiéry našej tanečnej hry bol posledným mierovým rokom, keď sa nad Európou už začali zhromažďovať ťažké čierne búrkové mračná. Rok 1938 bol v Maďarsku „dvojitým svätým rokom“. Popri budapeštianskom 43. svetovom eucharistickom kongrese to bol rok venovaný aj 900. výročiu úmrtia svätého Štefana, prvého uhorského kráľa. Tisícky veriacich mobilizujúce slávnostné podujatia vyjadrovali odpor proti ateizmu dvoch totalitárnych ideológií, nacizmu a boľševizmu. Ľudia žili v ilúzii, akoby Maďarsko bolo ostrovom mieru v strednej Európe.11 Hrozivá predtucha vojny však našla odozvu aj v tanečnom umení, stačí si spomenúť na Zelený stôl (Der grüne Tisch, 1932) Labanovho žiaka Kurta Joossa (1901 – 1979). Rok pred Prešporským majálesom Harangozó vytvoril jednodejstvový balet Talán holnap! (Asi zajtra!, 1937), dej ktorého sa odohráva na kurze o plynovom útoku.12 Toto dielo propagujúce dôležitosť a vážnosť civilnej obrany nikdy nebolo uvedené na scéne Maďarskej kráľovskej opery.

Dramaturgia ako protinemecký postoj

Premiéra Prešporského majálesu bola načasovaná na 6. decembra, meniny Miklósa Horthyho (1868 – 1957). Regent mal kladný vzťah k baletnému umeniu, sám bol výborný tanečník.14 Tanečnej hre predchádzala opera Henryho Purcella Dido a Aeneas. Vedeniu opery bolo známe, že oslávenec je veľkým obdivovateľom nielen britskej námornej flotily, ale aj anglickej kultúry. Táto dramaturgia slávnostného predstavenia bola jednoznačným vyjadrením protinemeckého postoja. V samotnom balete išlo o to, že v súperení o ruku prešporskej dievčiny zvíťazil maďarský jurát nad bohatým nemeckým pytačom, pri

om v librete niet zmienky o jeho národnosti. Maďarský baletný historik Tibor Téry (1914 – 2008) v súvislosti s Prešporským majálesom píše takto: „Bolo treba nemalej odvahy uviesť tanečnú hru v roku, keď Hitler anektoval Rakúsko a ohrozoval Maďarsko, že ho zhltne.“

Tanečná hra na čiernej listine

Toto dielo je dodnes tabu tak v Maďarsku, ako aj na Slovensku. Pritom od premiéry uplynulo viac ako 70 rokov a celý tím tvorcov a interpretov je už mŕtvy. Rajterova tanečná hra bola veľmi úspešná, za šesť sezón (1938 – 1944) sa dožila 42 uvedení,16 čo je veľmi úctyhodná reprízovosť. Ako mi sám Rajter povedal, premiéru tohto baletu považoval za najväčší úspech svojho života. Dnes je už úplne nepochopiteľné, že tento idylický biedermeierovský žánrový obraz vyvolal po druhej svetovej vojne toľko rozruchu u vtedajších mocipánov.

Po druhej svetovej vojne peštianska opera – už nie kráľovská, ale štátna – chcela ďalej hrať tento balet, ale Rajter sa podobne ako jeho majster Ernő Dohnányi (1876 – 1960) dostal na čiernu listinu a uvádzanie ich diel bolo zakázané. Dohnányi, ktorý zastával kľúčové pozície v medzivojnovom maďarskom hudobnom živote, bol krivo obvinený z kolaborácie so Szálasiho fašistickým režimom. V skutočnosti sa stal obeťou závistlivých intríg a podobný osud stihol aj jeho obľúbenca Rajtera. Aby sa úspešná inscenácia zachránila, obnovili ju podľa pôvodného libreta a v Harangozóovej choreografii, ale už iba pod titulom Majális, bez „pozsonyi “, aby sa dielo nebodaj nebiľagovalo ako iredentistické. V tých časoch kvôli vysídleniu Maďarov na základe Benešových dekrétov bol vzťah medzi dvoma štátmi na bode mrazu. Zrejme z ekonomických dôvodov zostali kostýmy a kulisy z pôvodnej inscenácie, iba zadný prospekt scény zobrazujúci panorámu starej Bratislavy bol premaľovaný. Aby Oláh okyptenú scénu zatraktívnil, olemoval scénu pozláteným biedermeierovským rámom.17 Rajterovu partitúru nahradili hudbou Jenő Kenesseyho. Tento skladateľ použil motívy z diel dobových majstrov, ktoré našiel vo Festeticsovej knižnici keszthelyského zámku.18 Majáles sa v tejto podobe hral v sezóne 1948/49 a mal deväť repríz.19

Po roku 1950 na popud v peštianskej opere hosťujúcich sovietskych baletných majstrov Vajnonena a Armaševskej sa všetky Harangozóove jednoaktovky zmietli z repertoáru, lebo sovietska baletná estetika v tom čase uznávala iba celovečerné dejové balety.20 Harangozóovi dokonca vytýkali, že za horthyovského režimu bol na študijnej ceste v Londýne.

Ľudovít Rajter sa v roku 1945 vrátil do Bratislavy. Keďže nevidel možnosť uvedenia svojej tanečnej hry, vytvoril z nej orchestrálnu suitu s titulom Majáles. Aj v odbornej literatúre sa alibisticky zamlčuje pôvodný názov baletu.21 Po roku 1989 sa pohli ľady: Ottova encyklopédia píše o Pozsonyi majális.22 Samotný Rajter videl príčinu neuvedenia svojho baletu v odlišnom pohľade a interpretácii našich spoločných uhorských dejín maďarskými a slovenskými historikmi. V skutočnosti však dielo neobsahuje nič, čo by mohlo urážať city slovenských divákov. Priznajme si, neuvedenie Prešporského majálesu má výlučne mimoumelecké, prepolitizované dôvody. Žiaľ, od slovenských skladateľov nemáme až toľko baletných diel, aby sme mohli obísť tento svojho času mimoriadne úspešný titul.