Kristián Kohút

Tanečník Peter Dedinský je sólistom Baletu SND, vyniká výraznými hereckými schopnosťami, mimoriadne plastickým pohybom a úprimným, až bezprostredným javiskovým prejavom. Popri interpretačnej kariére sa venuje tvorbe choreografií a vlastnej baletnej škole. Pri príležitosti uvedenia jeho poslednej choreografie Hračky sme sa rozprávali o jeho začiatkoch, ceste na vrchol, choreografickej tvorbe a o aktuálnej situácii v profesii.

Keď sme sa prvýkrát stretli, bol si ešte študentom na TKEJ a hovoril si, že nemáš talent, že sa v balete neuplatníš, že budeš robiť niečo iné. Dnes si sólistom našej prvej scény. Čo sa zmenilo?

Áno, počas štúdia som mal pocit, že nemám talent. Videl som sa v zrkadle a nikdy som nebol so sebou spokojný. A dodnes nie som. Pre baletného umelca je naozaj veľmi dôležité, aby mal isté dispozície, parametre vhodné pre toto povolanie. Fyzické dispozície môžu predĺžiť profesionálnu kariéru, pôsobiť ako prevencia pred úrazmi. Nemám dokonalé telo a ani som si nepripadal ničím výnimočný. Myslel som si, že sa neuplatním. To, že som sólistom, je sčasti obrovské šťastie, a zároveň je za tým obrovská drina. Zužitkoval som všetko, čo mi bolo ponúknuté. Vždy hovorím, že ak chce človek niečo mať, zažiť a niečo dokázať, hlavne musí pre to niečo urobiť. Začiatky boli naozaj náročné. Hneď v prvý deň som zaspal na celý tréning, druhý deň som prišiel až niekde v strede tréningu. No a tretí alebo štvrtý deň som sa zranil tak, že som bol doma ďalšie dva mesiace. Potom sa to už stabilizovalo. (Smiech.) Postupne som sa cez malé sóla vypracoval až k tým väčším. Princa v Labuťom jazere určite tancovať nikdy nebudem, ale mám v repertoári množstvo krásnych charakterových postáv a sólových výstupov v rôznych iných baletoch.

Čo ti pozícia sólistu priniesla?

Zaujímavé je, že ma jeden nemenovaný baletný majster chcel zo SND vyhodiť. Krk mi vtedy zachránil vtedajší šéf Mário Radačovský. Jeho zásluhou som začal viac tancovať a šiel som hore aj papierovo. Pamätám si, že som nechcel ani podpísať ponúknutú demi-sólistickú zmluvu, nezáležalo mi na tom. Urobil som to vlastne kvôli platu, pretože platy sú v balete veľmi slabé. A neskôr som dokázal presvedčiť sám seba a aj ostatných, že dokážem kvalitne stvárniť javiskové postavy. S tým je, samozrejme, spojená aj závisť mnohých neprajníkov z radov tanečníkov a baletných majstrov. Človek asi nemôže byť vždy každému pochuti.
Je to zvláštne, pretože na škole som bol lajdák a nikto mi nedával veľké šance, ale nakoniec som všetkým dokázal, že na to mám. Využil som všetko, čo mi bolo ponúknuté. Zábavné je, že po niekoľkých rokoch som sa stretol s tým baletným majstrom, ktorý ma chcel vyhodiť, a vieš, čo mi povedal? „Ja som vždy vedel, že ty môžeš tancovať.“ Takýto je ten náš svet. Falošný!
Neskôr som vyštudoval Vysokú školu múzických umení a zrazu ma začali všetci tí hejteri viac rešpektovať.