Marek Godovič Počas posledných mesiacov sa v Bratislave predstavilo niekoľko projektov súčasného tanca, za ktorými stoja alebo v nich priamo tancujú súčasní tanečníci mladej generácie. Vybrali sme si tri projekty, ktoré okrem generačnej blízkosti tvorcov spája aj netradičný netanečný priestor, rovnako aj samotné performancie, ktoré sú založené na prekrývaní rôznych druhov umenia: tanca, hudby, multimédií a výraznej výtvarnej zložky.

Strmhlav až do dna

Do dna, do absolútneho vyčerpania? Do akej miery dokáže vstúpiť človek do seba, aby sa o sebe niečo dozvedel, aby sa zmenil a začal odznova? Ako ďaleko je od dna? Performancia Do dna vznikla v rámci rezidenčného pobytu troch tanečníc, Lívie M. M. Balážovej, Barbory Janákovej a Michaely Hulvejovej v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Všetky tri tanečnice sa vrátili na istý čas do kraja, v ktorom vyrastali. Všetky tri pochádzajú z Levíc.

Vo svojej performancii prichádzajú s často opomínaným a tabuizovaným pocitom ohrozenia, strachu, vylúčenosti. V dobe, v ktorej ľudia medzi sebou riešia konflikty prostredníctvom médií, informačnej vojny založenej na polopravdách a neoverených informáciách, sa s týmto pojmami pracuje veľmi sprofanovane a neobozretne. Tanečnice prichádzajú prekvapivo s dobre dramaturgicky spracovaným konceptom. Ide o rituálnu cestu od iluzórneho pokoja a šťastia cez príval emócií, výpadov a boja až po zmierenie sa so svojimi hranicami a obmedzeniami. Navonok tento dramaturgický oblúk pôsobí všeobecne, ale tanečnice-performerky doň dokážu pretlačiť konkrétne pocity a impulzy. Ideovo vychádzajú z knihy Temné noci duše od Thomasa Moora. Americký psychológ a teológ v nej opisuje jav, v ktorom sa človek dostáva do medzipriestoru v medzičase: stáva sa citlivejší, vnára sa hlbšie do seba, začína o sebe uvažovať, a to mu spôsobuje utrpenie. Ide o obdobie úzkosti, depresie a zdanlivej pasivity. Pod povrchom to však prekypuje energiou, procesmi, ktoré nenechávajú človeka pokojného. Je to stav tichých umlčaných kŕčov, ktoré sa snažíme skrývať.