Flamenco disponuje tanečným prejavom, ktorý v sebe spája archaické so súčasným. Silné výrazové prvky a  technická virtuozita jeho interpretov pôsobia na diváka ako magnet. Známa prevaha dramatického prejavu a intenzívnej emócie nám flamenco môže ľahko zunovať. Zdanlivo sa toto umenie posúva na hranici povrchnosti a prepálenej drámy, jeho čistý prejav je však umením vysokým, ktoré spája cante (spev), toque (hra na gitare) a baile (tanec) do úplnej formy.

Dôkazom nadčasovosti je tanečný jazyk flamenca, ktorý kombinuje vizuálnu stránku s perkusiovým prejavom tanečného interpreta. Expresivita tanečného pohybu flamenco tanca má široké spektrum, od civilného a všeobecného pohybu k výrazne charakterovej pohybovej forme. Jeho rytmický prejav dáva dôraz na melodiku zvukového výstupu. Dynamická práca chodidiel podmieňuje šikovnú manipuláciu s ťažiskom. Flamenco tanečník si zakladá na svojom rytmickom prejave, spôsob, akým kladie akcenty s dynamickou prácou v dupaných melodických sekvenciách, sa nazýva soniquete. Tento spôsob vyjadrovania v tanci je sprevádzaný spevom, hrou na gitare a tlieskaním v nápadne dokonalej symbióze. Improvizácia v tradičnom flamenco tanci má totiž jasné pravidlá. Existuje mnoho presných signálov, opakujúcich sa štruktúr a zaužívaných kódov, ktoré sú flamenco umelcom dobre známe. Ak sa viete orientovať v týchto pravidlách, poznáte flamenco metrum, nemôžete sa pomýliť. Výsledkom je súzvuk v jednotnej energii, keď tanečník splýva s kapelou v spoločných hudobných vlnách. Práve tento spôsob spolupráce robí z flamenco umenia niečo špeciálne, stojace osve a vynikajúce medzi ľudovými umeniami v suverénnej interpretácii virtuóznych hudobno-tanečných foriem.

Pohybová forma flamenco tanca zdá sa byť príliš okliešťujúca a charakterovo daná, dnes už však máme možnosť vidieť viacero dôkazov o tom, že flamenco pohybový slovník ponúka najmä slobodu prejavu pre tanečníka. Podmienkou je ovládnutie obsahu tanečnej partitúry, flamenco pohyb potom môže byť inšpiráciou aj bránou k novým impulzom v tanečnej tvorbe.

Vizuálna stránka flamenco tanca nesie niekoľko základných kódov, podľa ktorých ho môžeme identifikovať. Sú nimi eliminácia vertikálneho pohybu, rotácia v trupe (twist), gestické pohyby horných končatín, charakteristická poloha lakťov smerom nahor, dynamika pohybu – statické dupané časti striedané s promenádami, silová a švihová kvalita pohybu, výrazová expresia v tvári.

Tradičný flamenco tanec obsahuje mnoho štýlov (palos), ktoré sú prepojené so štýlmi spevu a hry na gitare. Tak ako je pre spev charakteristický compás (rytmus, flamenco metrum), tempo, text a nálada, tak sa v tanci jednotlivé štýly odlišujú typickými choreografickými prvkami. Hovoríme o charakterovom prejave meniacom celkovú atmosféru flamenco štýlu. Výrazný rozdiel je v štýloch pa´lante a pa´tras, čiže v štýloch, ktoré sa predvádzajú v tempe utekajúcom dopredu, alebo v tempe ťahanom smerom vzad. Melancholické a pochmúrne tance sa tancujú na spev rovnakého štýlu (soleá, seguiriya). Pomalé tempo je podporené ostrými a ťažkými zastaveniami. Veselšie a tempovo rýchlejšie tance (bulerías, alegrías) sa tancujú s ľahkosťou a rozsiahlejšími dupanými sekvenciami. Silným tanečným prejavom sa flamenco stáva pri interpretovi, ktorý popri technickej vyspelosti a hlbokom emočnom precítení nachádza vlastné tanečné formy.

V tradičnej forme flamenca bol rozdiel v mužskom a ženskom tanci v rozsahu a dynamike dupov (zapateado). Do ženského tanca, ako ho dnes poznáme, vniesla technicky náročné dupané prvky jedna z najvýznamnejších osobností flamenco tanca Carmen Amaya (1913 – 1968), ktorá sa ako tanečnica rómskeho pôvodu pretancovala z barcelonskej rómskej štvrte až do parížskych divadiel, neskôr sa presťahovala do Ameriky, kde napríklad tancovala aj v Bielom dome pre amerických prezidentov Franklina Roosevelta a Harry S. Trumana.

Kvalita interpretácie tradičného flamencov tanca u žien aj u mužov je hodnotená podľa duende, gracia, a compás. Duende je ťažko preložiteľný termín, ktorý vo flamencu označuje hĺbku, čistotu prejavu a schopnosť vzbudiť u diváka silný emočný zážitok. Gracia je elegancia a ladnosť pohybu, vzťahuje sa na estetickú stránku tanca, ale zahrňuje i dôstojnosť a vznešenosť tanečného pohybu. Tretie kritérium – compás – hodnotí muzikálnosť tanečného interpreta, schopnosť udržať rytmus daného tanečného štýlu pri nepravidelných akcentovaných zastaveniach v pohybe a contratiempa (proti-doby v podupávaní).

Máloktorá literatúra sa venuje prapôvodu flamenca alebo jeho historickej trajektórii mimo andalúzskych intencií. K tejto zaujímavej téme, medzi historikmi v mnohých ohľadoch polemizovanej a v dnešných časoch už takmer nepovšimnutej, je nutné uviesť jeden zásadný fakt. Logicky môžeme hľadať pôvod prvých pouličných tanečníkov, spevákov a gitaristov v etymológii slova flamenco. Najpriamejšou spojitosťou je označenie flamencos pre prišelcov zo severu, teda z Flámska. Domáci Andalúzania tak volali kočujúcich Rómov, ktorí zase Andalúzanov nazývali Gachos (podobne ako na Slovensku používame pojem gádžo). Všeobecne boli ako flamencos označovaní ľudia zo zarastenými tvárami a tmavou pleťou, kočovní a chudobní pútnici.

Všeobecne rozšírený názor nájdeme v knihe „Orígenes de lo flamenco“ španielskeho historika Blasa Infanteho. Podľa neho „slovo flamenco pochádza z arabského ´felah-Mengus´, čo znamená ´putujúci roľník´.“

Je silne pravdepodobné, že slovom flamenco boli pôvodne označovaní pouliční umelci, prichádzajúci cudzinci a Rómovia. Práve tieto skupiny boli často výraznejšie v umeleckých prejavoch ako domáci usadlý ľud, a preto sa ich prezývka preniesla aj na ich umenie. Pretože toto umenie bolo výrazné a často videné, adaptovalo sa, udomácnilo, zrazu bolo interpretované na každom rohu a v každom bare, stalo sa umením ľudovým, umením Andalúzie.

Ilustrovaný encyklopedický slovník flamenca to definuje nasledovne: „Flamenco umenie je tvorené spoločne spevom, tancom a hrou na gitare. Flamenco štýly vytvorené na folklórnych základoch, piesňach a andalúzskych romances prekračujú ľudové hodnoty a majú vynikajúci hudobný rozmer, ktorého interpretácia vyžaduje špeciálne a všestranné umelecké nadanie. Aj keď si flamenco udržuje esteticko-populárny význam vlastný andalúzskej dedine, jeho prejavy sa pretavili do autentických umeleckých manifestácií v mnohom vzdialených od pôvodných ľudových tancov a piesní. Anonymné aj autorské kompozície sa štrukturálne a štylisticky vyvinuli do zložitých podôb. Flamenco je naďalej ľudovou tradičnou hudbou a lyrikou, ale môžeme povedať, že je folklórom povýšeným na umenie, a to pre jeho interpretačnú náročnosť a zložité hudobné formy.“

Choreografické postupy tradičného flamenco tanca sa viažu na jednoduchú tanečnú štruktúru pozostávajúcu zo siedmych častí – entrada, salida, letra, falseta, escobilla, silencio, estribillo. teda: vstup, začiatok, spievaná sloha, gitarová téma, dupaná časť, lyrická časť a záver.

Jednotlivé časti sa v priebehu rokov rozvíjali a prispôsobovali interpretačným schopnostiam alebo požiadavkám publika. Profesionalizácia flamenca spočiatku nezasiahla tradíciu v jeho prejave a štylizácia bola dlhé roky iba v plienkach. Flamenco tanec, spev a hra na gitare boli vytrhnuté z prirodzeného prostredia a presunuté do kaviarní a reštaurácií. Postupom času vnímali interpreti tlak publika, ktoré vyžadovalo stále ohromujúcejšie výkony. To spôsobilo zásadné zmeny v tradičnej štruktúre, markantné rozšírenie vydupávaných častí a častí, ktoré predvádzajú estetiku typických póz.

K úplnému rozbitiu tradičného choreografického postupu došlo však s nástupom tanečnej moderny v Španielsku v období sedemdesiatych rokov minulého storočia. Priekopníkom modernizácie flamenca bol Mario Maya Fajardo (1937 –2008), ktorý v novátorských choreografiách zúročil svoju tanečnú cestu od rómskych rodinných fiestas v jaskynných príbytkoch Granady, cez flamenco tablaos v Madride, kde vystupoval pre turistov, po divadelné dosky celého sveta. Ako mladý tanečník dosiahol veľké úspechy s formáciou Trio Flamenco de Madrid. Madridské ovácie v ňom vyvolali nutnosť hľadať novú cestu, preto odišiel na niekoľko rokov do New Yorku. Toto obdobie bolo pre neho impulzom k intelektuálnej transformácii. Po návrate do j domácej Granady začal spolupracovať s tanečníkom a choreografom Eduardom Serranom Iglesiasom El Güitom (1942), s ktorým zaznamenali veľké úspechy po celom Španielsku. Spolupráca dvoch tanečných géniov vyústila do mnohých tanečných predstavení (¡Ay... Jondo!, El Amargo, Amor Brujo). Veľkou inšpiráciou boli pre Maria Maya básne Federica García Lorcu.

Moderným flamencom sa preslávila Belén Maya, dcéra Maria Maya. Keď začala pôsobiť v deväťdesiatych rokoch, svet flamenca už bol na revolúciu pripravený. Belén Maya išla o niečo hlbšie a ovplyvnila pohybový slovník flamenca, keď sa v roku 1996 objavila v tanečnom filme Carlosa Sauru Flamenco. Jej tanec je fúziou flamenca a moderného tanca. Švihové rýchle pohyby horných končatín prevzala z bojového umenia, ktorým sa dlho zaoberala. Vo filme Flamenco ju naschvál režisér Saura postavil vedľa tanečníka Joaquína Griloa, ktorý svojím tradičným minimalizmom podčiarkuje modernu, s akou sa objavil v duete. Vo svojej tvorbe sa Belén naďalej venuje tanečnému potenciálu flamenco fúzie. Výraznými predstaveniami sú Dibujos, Bailes Alegres para Personas Tristes, Trasmin, Tr3s, Habitaciones a Los Invitados.

Zmeny tradičnej štruktúry flamenca viedli prirodzene k novým možnostiam celého konceptu tanečných a divadelných predstavení pracujúcich s flamencom. Obohacovanie a prispôsobovanie pohybového materiálu začalo lákať aj mnohých tanečníkov, ktorí sa dovtedy držali tradičnej línie. Príkladom je Eva Yerbabuena, ktorá vyhrávala súťaže v tradične štruktúrovanom tanci a stala sa úspešnou flamenco tanečnicou práve pre schopnosť interpretovať „staré“ tance sprevádzané hlbokým spevom cante jondo, ktorých autentický prežitok vychádza z tradičného ponímania flamenco umenia. S novým storočím akoby sa strhli múry pokroku a strachu pred novým. V predstaveniach Lluvia a Cuando yo era... používa Eva Yerbabuena výraznú scénografiu (dážď alebo obrovský hrnčiarsky kruh s hlinou), ktorá jej tanec priamo ovplyvňuje.

Súrodenci Pastora a Israel Galván vyšli z flamenco školy svojho otca Josého Galvána a s tradíciou sa rozlúčili pomerne rýchlo. Pastora Galván je však dodnes najvýznamnejšou interpretkou tradičného tanca v napodobňovaní veľkých tanečníc histórie flamenca. Jej dokonalý zmysel pre kopírovanie autentického pohybu sa prejavil v tanečnom sóle Mariana a v celovečernom predstavení &dentidades.

Israel Galván je revolucionárom v pravom slova zmysle. V tanečnom aj hudobnom svete flamenca porušil všetko, čo sa dalo. Jeho tanečný prejav by sa dal nazvať flamenco contemporaneo, teda flamenco súčasné. Israel často tancuje bez hudobného sprievodu, bez špeciálnych topánok, prípadne má na dolných končatinách priviazané prázdne plechovky od nápojov a na krku mu visí obrovský basový bubon. Do svojich predstavení pozýva muzikantov, ktorí sa flamencu nevenujú, a rád zapája nástrojové zloženie atypické pre flamenco. Výrazný a interpretačne silný prejav tohto sevillského tanečníka zaujal svetového choreografa Akrama Khana, v spolupráci s ktorým vzniklo predstavenie Torobaka. Ďalšie celovečerné diela Israela Galvána sú La edad de Oro, La Curva, Lo real a Fla.Co.Men.

Súčasnosť flamenco tanca ovládla mladá tanečnica z Malagy Rocio Molina, ktorá kombinuje tradičné postupy a štruktúry s veľmi moderným pohybovým materiálom. V jej predstaveniach má stále pevné miesto spev v štýle flamenca, ktorého sa ako tanečná interpretka drží a ktorý choreograficky podporuje podľa zvyku tradície. Tanec, ktorým sa vyjadruje, obsahuje nové prvky veľmi atraktívne nielen pre španielskeho diváka nasýteného flamencom. V roku 2015 získala cenu za najlepšiu choreografiu v poslednom predstavení Bousque ardora.

Cesta k zmenám bola pre formy flamenca až dodnes bohatá na vlny popularizačné a módne, vlny hľadaní nových spôsobov komunikácie aj obsahov v tvorbe, ale aj vlny stagnácie. Flamenco začalo prvýkrát meniť tvár pomerne skorým procesom profesionalizácie. Už v polovici devätnásteho storočia sa začalo objavovať na menších pódiách andalúzskych reštaurácií. Vznikli takzvané cafés de cante alebo cafés Cantantes, neskôr tablaos, teda pohostinstvá ponúkajúce kratšie flamenco koncerty. Tablaos fungujú v hojnom počte dodnes. Turisticky atraktívne španielske mestá majú svoje známe tablaos otvorené sedem dní v týždni, s troma predstaveniami každú noc. V Madride je to Casa Patas, Corral de la Moreira, Cardamomo a Tablao Villa Rosa. V Barcelone sú slávne Tablao Cordobés a Tarantos. V Seville je to Tablao Arenal, Casa de la Memoria, Tablao los Gallos a Carbonería. Posledné spomínané tablao Carbonería nespadá presne pod definíciu tablao, je to starý bar s malým priestorom z drevených dosiek pre tanec a s veľkou terasou. Každý večer je preplnený turistami, pretože ponúka flamenco šesť dní v týždni zadarmo. Tri výstupy mladých umelcov si môžete pozrieť v domácej atmosfére pohostinstva bez klimatizácie a chrúmať pri tom grilované krevety. Za silného „šššššššššššššš“ zo strany speváka alebo gitaristu, ktorí tak utišujú hlučné publikum, máte autentický zážitok miestneho folklóru zaručený. Dnešné tablaos sú naopak elegantné divadelné priestory alebo patiá s oddeleným reštauračným priestorom, kde lístok s večerou stojí aj 75 eur. V niektorých dokonca majú deti do šesť rokov vstup zakázaný.

Flamenco je ako ľudové umenie historickým fenoménom. Prvé zmienky o pouličnom umení chudobných ľudí Andalúzie datujeme do prvej polovice osemnásteho storočia. Tradičnú podobu získalo vďaka vplyvom moslimskej, židovskej a kresťanskej kultúry, neskôr štylizáciou formy a profesionalizáciou a niekoľkým vlnám popularizácie v dvadsiatom storočí. Prvá vlna popularizácie prebehla na začiatku dvadsiateho storočia a týkala sa návratu k tradičným hodnotám vo flamencu. V tom čase bol flamenco tanec spoločne s hudobným a speváckym prejavom umením všeobecne známym po celom území Španielska. Jeho atraktívna pódiová forma okresaná na komerčne úspešné hudobné a tanečné štýly veľmi úspešne plnila divákmi tablaos a divadelné sály. To spôsobilo odklon od pôvodnej ľudovej formy a flamenco verejnosť si prvýkrát mohla všimnúť, ako sa s vidinou komerčného úspechu vytráca autentický prejav interpretov. Popularizácia ublížila prirodzenej forme a s prispôsobením sa vkusu a požiadavkám masového záujmu bolo tradičné flamenco zatlačené do úzadia jeho štylizovanou, teatrálnou formou.

Odpoveďou na tento stav sa stali súťaže, v kategóriách pre spev, hru na gitare a tanec ako súťažné disciplíny boli definované celkom jasne. S úmyslom pozdvihnúť a zachovať pôvodné umenie v čo najčistejšej podobe bola jedinou akceptovateľnou formou forma tradičná.

Verejné súťaže otvorené pre všetkých umelcov zožali úspech a tešia sa popularite dodnes. Funkciu platformy pre zachovanie tradičného umenia spĺňajú dokonale. Najmä vďaka týmto súťažiam je možné ešte dnes zažiť flamenco tanec, spev a hru na gitare v pôvodnej forme. V nasledujúcich desaťročiach bolo flamenco zamerané na autenticitu prejavu, umelci prestali experimentovať s formou a obsahom a donekonečna cibrili tradičné postupy. V období od konca občianskej vojny (1939) sa s nástupom fašistického režimu na čele s Franciscom Francom stalo flamenco umením propagandy. Prirodzene tak prišlo o funkciu ľudového umenia, teda funkciu nositeľa odkazu o živote obyčajných ľudí, s ktorým by sa mohol stotožniť španielsky ľud. Flamenco tak na niekoľko desaťročí zaspalo. Uprednostňované bolo štylizované flamenco na divadelných doskách a pódiách tablaos. Autentických umelcov bolo síce stále vidno na námestiach a v parkoch, opakovanie starej formy sa však pre mnohých stalo únavnou rutinou. Milovníci flamenca akoby čakali na reformu.

O tú sa postaral Francisco Sánchez Goméz známy pod umeleckým menom Paco de Lucía. Stalo sa tak v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Po dlhej etape všeobecného nezáujmu o flamenco prišiel geniálny gitarista s novou formou hudobných aranžmánov. Paco de Lucía našiel pre flamenco novú cestu fúziami s džezom, klasickou hudbou a bossa novou, napriek tomu neopustil tradíciu v kompozícii aj interpretácii. Spôsobil tak obrovské nadšenie nielen v Španielsku, ale zaslúžil sa o popularizáciu flamenca v celom svete.

Flamenco je umením stále živým, inšpirovaní Pacom sa mnohí umelci odvážili vykročiť smerom k modernému a súčasnému spracovaniu ľudového umenia. To, že sa teší stále veľkej popularite doma aj vo svete, dokazuje mnoho festivalov, ktoré každoročne napĺňajú hosťujúce mestá tisícmi nadšencov a fanúšikov, stovkami vynikajúcich umelcov každej vekovej kategórie. Spomeniem domáce festivaly ako Bienal de flamenco Sevilla, Bienal de flamenco Málaga, Festival de Jerez a Flamenco Madrid. Vo svete má festival flamenca takmer každé väčšie mesto – lo New York, Londýn, Miami, Toronto, Londýn, Paríž, Mont de Marsan, známy je medzinárodný festival Alburquerque v Novom Mexicu (tento rok sa uskutoční jeho tridsiaty ročník). V poslednom čase sú úspešné festivaly flamenca contemporaneo, teda súčasného flamenca, zaujímavý je fakt, že sa takéto podujatia nekonajú v Španielsku, ale známe sú najmä festivaly Dutch Flamenco Bienal (Holandsko) a Coetáni Experimental Flamenco Festival (Grécko).

Flamenco je na Slovensku prítomné od osemdesiatych rokov minulého storočia. Jednými z prvých protagonistov boli gitaristi Vlado Bureš, Jaroslav Baran a Peter Granec. Prvými tanečnicami boli Katarína Daučíková a Viera Masaryková. Táto skupinka interpretov vytvorila formáciu Flamenco aj so speváčkou Beátou Farkašovou neskôr vystupujúcou pod menom La Rubia. Do skupiny pribudla Renáta Ševčíková (Minová), ktorá dodnes vedie kurzy flamenco tanca v Bratislave a pôsobí ako speváčka v skupine El Moro.

Viera Masaryková sa odčlenila od skupiny Flamenco a spolu s gitaristom Ivanom Masarykom založili vlastný súbor Andalúcia, ktorého repertoár stojí na imitácii skupinových fériových tancov, tento amatérsky súbor dodnes pôsobí v Bratislave. Renáta Ševčíková pôsobila s gitaristami Petrom Grancom a Jozefom Gregorom v skupine La Brisa.

V deväťdesiatych rokoch ďalej vznikli skupiny Los Caminos, Lagrima, Los Remedios a Flamenco Contemporanéo. V nasledujúcom desaťročí to boli Flamenquitos, Martin Bies a Flamenco Clan, Companía Flamenca Furias, Viento de Levante, ToCaLo, Golpe de Suerte, Ponte Pardo a El Fuego. Interpretačne sa v mnohých z týchto skupín miešali rovnakí taneční interpreti: Jana Haluková, Ivana Konská, Matúš a Stanislav Kohútkovci, Lucia Čellárová Mansfeldová, Zuzana Čorejová Fedorová, Libuša Bachratá, Hana Hradská, Daniel Godány a Miroslava Hardošová.

Bratislavský flamenco festival trval v rokov 1997 – 2009 a uskutočnených bolo 11 ročníkov (okrem roku 1998). Organizovali ho Branislav Krajčo a Dionýz Majdák, neskôr Jana Haluková, Stanislav Kohútek a Cyril Kubiš. Tento festival si postupne budoval medzinárodnú umeleckú účasť, medzi inými hostil Juana Polvilloa, Pilar Ortegu, Rubena Camposa, Izmaela Fernandeza a Belén Mayu.

Momentálne zažívame obdobie ticha, takmer všetci úspešní interpreti zo Slovenska pôsobia aktívne v zahraničí. Branislav Krajčo pôsobí pod umeleckým menom Flaco de Nerja. Potom, ako tento sólový gitarista zožal úspech v Južnej Amerike a Európe, absolvoval viacročné angažmán v parížskom flamenco divalde Planète Andalucia (sprevádzaný bol perkusionistom Dionýzom Majdákom – Dinom de Valeria – a tanečnicou Luciou Čellarovou Mansfeldovou) a umiestnil sa medzi finalistami súťaže Concurso de Guitarra de Concierto de Barcelona. Druhým medzinárodne úspešným flamenco gitaristom so slovenským pôvodom je Stanislav Kohútek, ktorý vystupuje pod pseudonymom Morenito de Triana. Momentálne pôsobí v projekte Flamenco experience Sextet s tanečnicou Virginou Delgado z Madridu. Stanislav Kohútek pôsobí najmä ako úspešný sprievodný gitarista mnohým umelcom flamenca zo Španielska a celej Európy. Tanečník a multiinštrumentalista Matúš Kohútek pôsobí pod umeleckým menom Mateo El Gallito v Poľsku. Tanečnica venujúca sa tradičnému flamenco spevu s láskou k peruánskym valčíkom a balkánskemu spevu Renáta Mínová dnes vedie kurzy flamenco tanca v Bratislave a sporadicky koncertuje so svojou hudobnou formáciou El Moro. Tanečnica Zuzana Čorejová sa venuje interpretácii flamenca v českej zostave Compañía flamenca Virginia Delgado momentálne prezentujúcej tanečný program Mujeres. Taktiež sa objavila v produkcii Carmen s Cigánskymi diablami. Tanečnica a pedagogička Libuša Bachratá pôsobí pod pseudonymom La Libu a momentálne spolupracuje s Flaco de Nerja Ensemble v programe Bailaoras, v Bratislave vedie formáciu nadšencov flamenca pod menom Compañía.

Libuša Bachratá sa zúčastnila na rezidenčnom pobyte na festivale Bienal de Flamenco v Seville v septembri roku 2016. Spoločne s umelcami z Južnej Ameriky, Mexika, Spojených štátov amerických, Japonska, Južnej Kórey, Thajska, Ruska, Talianska a Izraela absolvovala vzdelávací program festivalu v niekoľkých flamenco akadémiách, kde navštevovala workshopy choreografickej tvorby, workshopy flamenco rytmiky a historických kontextov flamencov umenia. Tento rezidenčný pobyt bol podporený FPU.