Inscenovať akúkoľvek hru Williama Shakespeara ako balet vyžaduje od inscenátorov um, odvahu a veľké profesijné zručnosti. Farebný literárny slovník je potrebné pretransformovať do pohybovej reči, ktorá je pri opise konkrétností limitovaná, a komplikovanú zápletku s množstvom vedľajších postáv a príbehov je potrebné upraviť tak, aby libreto zodpovedalo kritériám vhodným pre baletnú inscenáciu. Rozprávačom alebo vedľajšími postavami komentované dianie je potrebné skonkrétniť a javiskovo vizualizovať. Inými slovami, pretaviť Shakespeara do baletu nie je jednoduché a úspech takéhoto úsilia nie je samozrejmosťou.

Anglickému choreografovi Christopherovi Wheeldonovi sa to v spolupráci s hudobným skladateľom Jobym Talbotom podarilo v roku 2014, keď bola Zimná rozprávka uvedená v Londýne pri príležitosti 450. výročia narodenia Williama Shakespeara. Inscenátori pristúpili k redukcii vedľajších postáv a dejov a sústredili sa na prepletené vzťahy šiestich hlavných postáv. Nový balet rozložili do troch dejstiev a piatich obrazov s prológom. 

 
 

Rozprávková dráma alebo dramatická rozprávka?

V prológu sa divák zoznamuje s dvomi kráľmi, Leontom a Polixenom, ktorí sa po rokoch odlúčenia stretávajú ako dospelí muži. Leontes sa medzitým oženil s Hermionou, ktorej daroval náhrdelník s krásnym smaragdom. Zdá sa, že šťastie kráľa a kráľovnej s malým synom nedokáže nič narušiť. Deväťmesačná návšteva Polixena však v Leontovi zaseje semienko podozrenia, ktorého klíčenie umocní narodenie ich druhého potomka, malej dcéry.

Obsah prvého dejstva sa odohráva na sicílskom kráľovskom dvore v deň, keď má český kráľ Polixenes odísť domov, lenže na naliehanie Hermiony svoj pobyt o týždeň predĺži. To prebudí v Leontovi chorobnú žiarlivosť. Svojho priateľa napadne a manželku verejne obviní z cudzoložstva a dá ju zavrieť do žalára. Svedkom Leontovho šialenstva je jeho syn, ktorý z toho ťažko ochorie. Hermiona vo väzení porodí dcérku, ktorú dvorná dáma Paulina v nádeji, že obmäkčí Leontovo srdce, ukáže kráľovi. Ten prikáže malú princeznú odniesť na odľahlé miesto. 

Leontes, už celkom šialený, stavia svoju manželku pred súd. Neverí jej tvrdeniam o nevine. Spor rodičov sleduje aj ich syn, ktorý sa zrúti a zomiera. Hermiona, vidiac umierať svoje dieťa, odpadne a je vyhlásená za mŕtvu. Leontes si začína uvedomovať katastrofálne následky svojho konania.

Druhý obraz prvého dejstva sa odohráva na pobreží fiktívneho českého kráľovstva, kde stroskotá Antigonova loď, ktorá nesie malú princeznú a pokladničku so smaragdom pôvodne patriacim jej matke. Keď dieťa opustili v lese, napadol a zožral ho medveď. Dieťatko s pokladom nájde pastier so svojím synom.

Scéna druhého dejstva prenáša divákov do prostredia zidealizovaného a až takmer mýtického vidieka českého kráľovstva o šestnásť rokov neskôr. Tam vyrastá princezná, ktorej dal pastier meno Perdita. Tá je zamilovaná do chlapca, o ktorom si myslí, že je tiež pastier. V skutočnosti je to princ Florizel, syn českého kráľa Polixena. Vidiečania organizujú veľkú jarnú slávnosť, na ktorú sa v prezlečení dostane aj samotný Polixenes. Na slávnosti je Perdita korunovaná za májovú kráľovnú a od svojho náhradného otca dostane smaragd, ktorý pri nej pred rokmi našiel. Florizel sa plánuje s Perditou zasnúbiť, v čom mu zabráni jeho otec, ktorý odhalí svoju totožnosť. Polixenes odsúdi Perditu i jej rodinu na smrť, ale Florizel so svojou milou nasadnú na loď a odplavia sa na Sicíliu. Polixenes ich prenasleduje.

V treťom dejstve najprv sledujeme obraz zármutku kráľa Leonta a následne príchod Perdity s Florizelom na Sicíliu. Zaľúbenci prosia Leonta, aby ich oddal. Dvorná dáma Paulina spozná smaragd na Perditinom náhrdelníku a všetci sa radujú z návratu princeznej. Po svadbe berie Paulina kráľa k pamätníku Hermiony a jej syna. V momente, keď kráľ položí k nohám svojej manželky kvety, socha ožije. Paulina skrývala Hermionu, o ktorej si všetci mysleli, že zomrela, celých šestnásť rokov. Teraz rodina opäť môže byť spolu. 

 

Eklektická inscenačná podoba

Príbeh o žiarlivosti, ktorý má prvky hororu, drámy i komédie, sa inscenačnému tímu podarilo úspešne uviesť vďaka viacerým faktorom. Bola to predovšetkým úprava hry do libreta použiteľného pre balet. Eliminácia zbytočných postáv a vedľajších dejov, využitie scénických efektov a zrozumiteľný tanečný slovník prispeli k divácky príťažlivému tvaru. Pomerne komplikovaný dramaturgický oblúk spája postava dvornej dámy Pauliny, ktorá je v prvom dejstve svedkom besnenia kráľa Leonta a ktorá v poslednom dejstve rozpoznáva stratenú princeznú. Fantazijné prvky ako útok medveďa, búrka na mori a cesta loďou boli znázornené pomocou projekcií, ktorých autorom bol Daniel Brodie. Tie boli účelné, ale podľa mňa až príliš popisné a pôsobili trochu naivne. 

Scénografia mala dve podoby – sicílske kráľovstvo v prvom a treťom dejstve malo stoickú podobu s priamymi líniami fragmentov architektonických prvkov (schodisko, brána a tak ďalej). V kontraste s chladnou architektúrou bolo druhé dejstvo s obrovským starým stromom v zadnej časti javiska, na ktorom viseli medailóniky. Tento výrazný scénický prvok nielenže dominoval javisku fascinujúcim tvarom, ale bol aj funkčný. Princ Florizel sa v jeho dutine prezliekol za pastiera, neskôr sa na jeho konároch usadil kráľ Polixenes a pri jeho koreňoch vyhrávala hudobná skupina. 

Dve odlišné polohy mala aj kostýmová výprava, ktorú rovnako ako scénu navrhol Bob Crowley. Kým kostýmy v obrazoch sicílskeho kráľovstva vychádzali z európskeho stredoveku, tie v českom kráľovstve boli výrazne farebné, hravé a skôr etno v zmysle inšpirácie Blízkym východom a Indiou. Celkovo bola vizuálna stránka veľmi eklektická a akcentovala skôr rozprávkový charakter diela než jeho dramatickosť.

Dvojpólovosť nachádzame aj v samotnej choreografii. Pohybový slovník v sicílskych dejstvách, v ktorých sa odohrávajú kľúčové konflikty, je zameraný na obsahovú stránku a zrozumiteľnosť. Choreograf sa vyhýba pantomíme, ale netvorí ani prázdne krokové väzby. Snaží sa o plynulý tanečný text, ktorým je schopný pretlmočiť obsah neľahkého libreta. V kontraste s rozprávačským prístupom v prvom dejstve je druhé dejstvo viac-menej veľkým tanečným divertissementom. Tu sa dáva Wheeldon uniesť fantáziou a využíva eklektický slovník, v ktorom spolu s prvkami techniky klasického tanca využíva tanečné motívy, inšpirované rôznymi folklórmi. Jeho jazyk je bohatý – plný rôznych nárečí, vďaka čomu choreografia ustavične stimuluje mozog a udržiava divákov v pozornosti. Mimoriadne vydarené sú dve duetá: Perdity s Florizelom v druhom dejstve a Leonta s Hermionou v závere baletu. 

K silnému účinku inscenácie bezpochyby prispieva hudba Jobyho Talbota, ktorá je rovnako eklektická ako všetky ostatné zložky inscenácie. Je farebná, temná i veselá, emotívna i chladná. 

 

Vyrovnaná interpretácia

Christopher Wheeldon mal pri obsadzovaní postáv naozaj šťastnú ruku. Paradoxne v jeho inscenácii žiarili aj sólisti, s ktorými nová riaditeľka súboru Alessandra Ferri v nasledujúcej sezóne už nepočíta. Medzi nimi sú Brendan Saye a Hyo-Jung Kang. Brendan Saye tancoval postavu kráľa Leonta vznešene, akademicky a s hlbokým vnútorným ponorom. Hyo-Jung Kang bola ako Hermiona ľahučká, éterická, ženská a emocionálna. Bývalá vedúca sólistka Stuttgartského baletu má skutočne nadštandardné interpretačné kvality a jej prepustenie zo súboru sa mi nezdá správne. 

Prví sólisti ako Masayu Kimoto a Ketevan Papava interpretovali skôr herecké než tanečné roly, čo v tomto prípade bolo pre divákov pozitívom, pretože ich stvárnenie malo obsah a potrebnú hĺbku. Herecky mimoriadne presvedčivá bola vďaka expresívnym gestám zmienená Ketevan Papava v postave Pauliny. Jej herecko-pohybový prednes v scéne, keď po rokoch spozná princeznú Perditu, vyvolával zimomriavky. Technickú bravúru predviedol charizmatický Davide Dato, ktorý stvárnil princa Florizela. Ľahučké skoky s mäkkými dopadmi, krásne držanie tela, rýchlosť a výborná koordinácia boli atribútmi jeho tanečného prejavu. Celkový estetický dojem kazil len kostým, ktorý nebol príliš lichotivý k jeho fyzickým proporciám.

Pomerne veľkým prekvapením v pozitívnom zmysle slova bol výkon Ioanny Avraamovej. Jej Perdita bola dievčenská, nežná, šťastná, v tanečnom prejave veľmi presná a koordinovaná. Za posledné obdobia urobila sólistka obrovský kus práce, zlepšilo sa jej port de bras aj presnosť pohybov dolných končatín.

Krásny výkon podali sólisti Sinthia Liz a Duccio Tariello, ktorí ako pastieri dostali k dispozícii pomerne veľkú tanečnú plochu v druhom dejstve. Obaja majú v sebe veľký potenciál.

Celkový zážitok doplnil výkon orchestra, ktorý viedol Christoph Koncz. Pod jeho taktovkou bolo vo veľkom priestore Viedenskej štátnej opery zreteľne počuť každú notu jednotlivých nástrojov. Hudba bola naplnená emóciou a prenikala k srdciam divákov. Pri jej počúvaní mi prišlo ľúto, že naša prvá scéna nemá takú výbornú akustiku. To je však už iná rozprávka.

 
 

Zimná rozprávka (The Winter’s Tale)

(písané z premiéry 19. novembra 2024, Viedenská štátna opera)

 

Hudba: Joby Talbot

Choreografia: Christopher Wheeldon

Scenár: Christopher Wheeldon a Joby Talbot

Scéna a kostýmy: Bob Crowley

Svetlá: Natasha Katz

Projekcie: Daniel Brodie

Účinkovali:

Leontes, sicílsky kráľ: Brendan Saye

Hermiona, sicílska kráľovná: Hyo-Jung Kang

Perdita, sicílska princezná: Ioanna Avraam

Mamillius, sicílsky princ: Julius Urga

Paulina, Hermionina dvorná dáma: Ketevan Papava

Antigonus, manžel Pauliny, Leontov správca: Zsolt Török

Polixenes, český kráľ: Masayu Kimoto

Florizel, český princ: Davide Dato

Steward, Polixenov správca: Calogero Failla

Otec pastier: Eno Peci

Clown, pastierov syn: Duccio Tariello

Mladá pastierka: Sinthia Liz

sólisti a zbor Baletu Viedenskej štátnej opery