Témou choreografie Third Dance je láska, smrteľnosť a potreba uznania. Tanečníci tvoria aj v súkromí pár, objavujú základné dielo izraelského tanca s posunutím do dnešných súvislostí opäť inšpirovaní tvorbou Liat Dror a Nir Ben Gala. Ich tanec spája motívy vysokého umenia, je zasiahnutý popkultúrou, prezentuje tradične definovaný tanec a zároveň dáva priestor súčasným otvoreným formám divadla a pohybu. Tvorcovia si uvedomujú plynutie času, inak chápu priestor aj interakciu s publikom, zmenil sa ich vzájomný vzťah aj telá. Dvaja muži v popredí izraelskej tanečnej scény priniesli pred tromi rokmi do Bratislavy s absolútnou prirodzenosťou nahotu a predstavili intímnu a úprimnú choreografiu, ktorá sa dostala divákom pod kožu opomenúc jej prípadnú kontroverznosť.        

Tanečný jazyk je v princípe jednoduchý s minimalistickým znením, od civilného gesta až po to jemne štylizované v ostentatívne sa opakujúcich synchrónnych formáciách potvrdzujúcich stereotyp opakujúceho sa života, zvykov, správania sa v bezchybnej presnosti evokujúcej obsesívno-kompulzívne správanie. 

Občas narušia hranice medzi umením a realitou, medzi spoločnosťou a jednotlivcom, medzi sebou a divákmi. Nadväzujú s nimi intenzívny nefalšovaný očný kontakt, pozerajú sa priamo do očí (a do duše), neprovokujú, nevyčítajú, nehodnotia, neskúmajú, ale skôr sa dostávajú do ich mysle priamou otvorenosťou. Akoby sme boli na návšteve v ich domácnosti. A vskutku, spočiatku prázdny priestor, ktorý si pohybom definuje každý sám a po svojom ako individualita v osobnej slobode, postupne doplnia symbolmi zariadeného bytu – kyticou kvetov, klasickým gramofónom s platňami produkcie 80. rokov minulého storočia. Dvaja ľudia, ktorí v pohybovom chaose krok za krokom nachádzajú synchronicitu a symbiózu. Tancujú popri sebe, občasne sa minimalistickým gestom navigujú, jeden druhého sleduje a nasleduje pohľadom, jemne, takmer étericky sa dotknú prsty jedného tela druhého. Táto komunikácia v rýchlom tempe a obsiahnuc celý priestor ich napokon k sebe priblíži a spojí v objatí a bozku. Do romantických tónov Gustava Mahlera sa zamieša Elton John, Steve Harley, Alphaville, single púšťané priamo na gramofóne a aj živý spev protagonistov. Ocitneme sa náhle z prázdneho priestoru v ich obývačke kreovanej kvetmi a gramofónom, ale predovšetkým jej náladou. Večer v bežnej domácnosti, keď si dvaja užívajú chvíľu s muzikou, napodobňujú spevákov, tancujú do rytmu skladieb, spievajú, šantia, pohybovo sa vzájomne provokujú, „bijú“ sa váľajúc na zemi, ale je to milostný boj dvoch ľudí, čo sa ľúbia a roky spolu žijú, idú si na nervy, ale sa aj o seba malými gestami starajú. 
 

Hrá sa tu, sympaticky dôverne laškuje v absolútnej intimite dvoch ľudí v jednej izbe. Nič perverzné či oplzlé, ale milé, šantivé a vtipné (nie smiešne). Prestaneme vnímať, že ide o dvoch mužov, môže to byť dvojica ako ktorákoľvek iná. Nejde tu až tak veľmi o pohlavie (hoci v zámerných gestách sa občas pomieša mužský a ženský element), predovšetkým ide o vzťah.        

Občas je tanec prerušený civilnými situáciami, obaja sa poutierajú uterákmi, prezlečú si tričko, napijú sa z fľaše vody, akoby boli na tréningu. Inokedy použijú slovo, text (hebrejsky, anglicky aj francúzsky), ako sa opakujú pohybové sekvencie, opakujú sa aj verbálne formulované repliky (o láske a pre lásku). Každý je tu na chvíľu sám za seba, v osobnom vnútornom aj vonkajšom priestore, a predsa sú tu stále spolu, ako dvaja ľudia, ktorí roky spolu žijú v jednom byte. 

Priestor ich „izby“ nadobudne absolútnu výtvarnosť, keď jeden z tanečníkov obrovskú kyticu kvetov rozoberie a jednotlivé kvety porozkladá po scéne s priamou očnou a jemne sympaticky vtipnou komunikáciou s publikom. Zatiaľ čo jeden kvety rozkladá a rozhádže na zem, druhý ich začína zbierať, aby ich opäť spojené do kytice oplieskal v razantnom geste o podlahu, čím vznikne dekoratívne vyzdobené javisko pozostávajúce len z lupeňov kvetov, ktorých vôňa sa dostane až do nosa a mozgu divákov evokujúc ich vlastné zážitky. Do tohto romantického vizuálu a temperamentnej roztopaše odrazu vnesú pokoj svojou nahotou. Vyzlečú si šaty a natiahnu na tvár masky dvoch starcov, ktorí spolu už čo-to preskákali, prežili, telá im zostarli, ale stále sa dokážu stretnúť v láskyplnom objatí. Skúsení, blízki a s nadhľadom. Mierne humornú rovinu tomuto hĺbavému výjavu priznáva skladba „Forever young“. Organickou súčasťou predstavenia je neustále sa meniace svetlo (Rotem Elroy), ktoré strieda farbu, intenzitu a náladu.        
 

Použijúc vlastné slová potvrdzujem, že obnažené telo tu funguje ako prostriedok na odhalenie duše. Je viac prirodzené než erotické, ale viac erotické než sexuálne, a napokon aj viac sexuálne než prezentačné. Nahota tu má svoje miesto, nielen vo svojej vizuálnej pikantérii (a možno pre niekoho v šokujúcej odvážnosti), ale vo výpovednej rovine. Nie je samoúčelná, ale skôr reprezentantom slobody, úprimnosti, otvorenosti a ľudskej prirodzenosti. Tak to bolo aj v Two Room Apartment. V Third Dance nadobúda ešte ďalší rozmer plynutím času a jeho známok na telách, ale aj ich priznaní a zmierení v naturálnosti aj vyrovnanosti s humorným nadhľadom. Hoci toto spojenie dvoch mužov je veľmi intímne, nevzbudzuje pohoršenie. V ich objatí je silný moment potreby toho druhého, možno skrytý vnútorný boj priznania reality, reality spolužitia i spoločného starnutia. 

Nazdávam sa, že Third Dance bola dokonca intímnejšia choreografia než Two Room Apartment. Možno preto, že sa protagonisti obnažili až na záver a na chvíľu (ale predsa) a ich vnútorná výpoveď aj takto vizuálne vygradovala. Ale predovšetkým znaky intimity javila bezprostredným, intenzívnym (hoci nie atakujúcim a nie interaktívnym) prepojením publika s javiskom cez častý (takmer nepretržitý) očný kontakt.

Sympatická izraelská dvojica si získala divákov už pred tromi rokmi a svojím spôsobom sme na týchto dvoch odvážnych mužov čakali. Do roztrieštenej spoločenskej atmosféry svojou ľudskou choreografiou akoby opäť prišli celkom prirodzene zotrieť hranice, ktoré ešte vždy máme mnohí v hlave. Priniesli do nášho mesta voňavý odkaz z Izraela.