VÍRUS v ponímaní nórskeho choreografa sa odohráva v blízkej budúcnosti, kde sa udialo niečo strašné. Zdroj katastrofy sa nájde v malom opustenom bunkri – prístroj, ktorý infikuje svet hrozným vírusom. Malý tím nájde riešenie problému a dúfa, že dá svetu nový začiatok. Na vykonanie nebezpečnej misie najali androida. No vysvitne, že aj stroje môžu mať vlastnú vôľu, svedomie a dokonca veľmi šarmantnú osobnosť. Vírus je rozmarná etuda o budúcich víziách populárnej kultúry. A hoci hovoríme o budúcnosti, vtipný paradox vnímame hneď na začiatku na základe vizuality rekvizít. Obrovský počítač s veľkými gombíkmi, z ktorého ide svetlo, zvuk aj dym, evokuje „stroje“ asi spred tridsiatich rokov. Mimovoľne si spomenieme na české „sci-fi“ komédie z čias socializmu, ktorým vládli podobné mechanizmy. Zachrániť svet má niečo, čo už v súčasnosti nie je reálne použiteľné, a to je disketa do PC. 

 Malý tím (povedzme skupinka bádavých výskumníkov) sa skladá z pozoruhodnej trojice pánov – dvaja urastení, pevní, dlhovlasí tanečníci s bradou nás chtiac-nechtiac vtesnajú do predstavy nie veľmi inteligentných Vikingov, ktorí sa dorozumievajú zvukmi ako zvieratá a naturálne prejavujú (okrem fyzickej sily) svoje emócie. Počúvajú na povel ako psy fyzicky subtílneho „vedátora“ v okuliaroch a obleku. Do tejto testosterónovej „partie“ sa implantuje skrytý v puzdre (v tvare lopty? zemegule?) spásonosne vylúpnutý ako z kindervajca android v podobe ženy, ktorý má vyriešiť problém. Ženská postava profiluje hneď nové emócie v skupinke mužov, ťažko povedať, čomu sa tešia viac, či záchrane ľudstva, alebo oblejším tvarom. 

 

Tanečný projekt javí viac známky divadelnosti, sú tu sekvencie, kde sa vyslovene iba hrá a rozprúdi sa verbálna komunikácia, respektíve akýsi monológ vedca, ktorý hovorí po nórsky komoliac trochu angličtinu, a nezmyselné výrazy i zvuky, inokedy ovládnu javisko razantné pohyby dvoch vlasáčov ako na rockovom koncerte, aby zas tí istí tvrdí, obrovskí a zdanlivo nemotorní chlapi predviedli v trojici ladné pasáže mäkkých pohybov ako paródiu tanca, a neskôr zas situácia zvážnie a „k slovu“ prichádza seriózne tancovanie spolu s tanečnicou, ktorá ani zďaleka svojou pružnosťou nepripomína robota. A tak sa konfrontuje na jednej strane hovorené slovo a pohyb, inokedy prichádza do kontry pohyb živočíšny, tanečný a karikovane tanečný, tvrdosť sa zamení za mäkkosť, robotické hýbanie za ladnosť, až v tomto chaose pohybových a divadelných tém vzniká akýsi humorný poriadok.      

 A tak sa v tejto divadelnej realite vskutku potvrdí to, čo je spomenuté v materiáloch, že súbor JO STRØMGREN KOMPANI pretvára sám seba vďaka extrémnej šírke žánrov od bábkového divadla po veľkorysé tanečné predstavenia, od Ibsena po novú drámu, od filmových produkcií po provokatívnu dokumentaristiku, od nerdovských slide shows po populistickú zábavu.
 

Hoci záchrana sveta pred vírusom má evokovať budúcnosť, zvláštne a paradoxne sa ocitáme akoby v minulosti, kdesi v zadnom mozgu nám vypláva na povrch R.U.R Karla Čapka v „konkurencii“ s Avatarom v zmysle opakujúcej sa myšlienky – strachu človeka pred ovládnutím robotmi a zároveň hľadaním duše v umelej existencii. 

Nórsky Vírus nepôsobí súčasne ani vizionársky a v tom (zrejme zámernom) napätí profiluje ľahké, prijateľné a láskavé komično. Statných „Vikingov“ nám príde občas ľúto, im zas príde ľúto, keď sa android ocitne na hranici „smrti“, a to celé divadelné (s humorným žonglovaním od vizuality cez verbálne až po pohybové) sa nám zdá prirodzené, zábavné a ľudské. Vírus je ako živé „bábkové“ divadlo s veľkým odkazom a zároveň nehrajúc sa (napriek robustnosti dvoch tanečníkov) na nič veľké. Preto mám sever rada, lebo v ňom dokáže byť ľudsky teplo. Aj keď tak trochu ťarbavo a s Vírusom.

THE VIRUS

Réžia, skript, choreografia: Jo Strømgren
Hudba: Mísia, Pergolesi, Sepultura, trad. doudouk music
Scéna: Jo Strømgren
Svetelný dizajn: Eirik Brenne Torsethaugen

Kostýmy: Bregje van Balen
Zvukový dizajn: Lars Årdal, Ola Erik Blæsterdalen
Účinkujúci: Vânia Doutel Vaz/Charlott Utzig, Mikkel Are Olsenlund, Ivar Örn Sverrisson, Dag Rune Sjøli/Erik Rulin
Koprodukcia: The Norwegian Opera & Ballet, Bærum Kulturhus – Regionalt Kompetansesenter for Dans
S podporou: Arts Council Norway
Jazyk: Nonsensical Icelandic
Premiéra: Praha, Česká republika/Czech Republic, 17. 10. 2016