Večer velikánov
FORSYTHE, VAN MANEN, KYLIÁN
Kristián Kohút
Baletný súbor Štátnej opery vo Viedni v poslednej dekáde prináša na scénu okrem veľkých dramatických titulov v hojnom počte aj takzvané skladačky – večery zostavené z viacerých krátkych baletov, prostredníctvom ktorých predstavuje publiku tvorbu uznávaných tvorcov. Jedným z nich je tiež program obsahujúci diela Williama Forsythea, Hansa van Manena a Jiřího Kyliána.
Zjednocujúcim prvkom štyroch majstrovských choreografií z druhej polovice 20. storočia sa stal osobitý rukopis choreografických osobností, ktorý je oslavou ľudského tela. Nadväzujúc na neoklasický štýl vytvorený Georgeom Balanchinom do popredia vystupujú estetické línie tanečníkov a v javiskových obrazoch vizualizovaná hudba.
Forsytheova óda na balet
Program otvoril balet Artifact Suite amerického choreografa Williama Forsythea. Skrátená verzia pôvodného štvordejstvového baletu je siedmym Forsytheovým dielom v repertoári Štátnej opery vo Viedni. Balet je formálne rozdelený do dvoch častí. Prvá časť v žltých kostýmoch je sprevádzaná Bachovou sláčikovou hudbou a druhá zelená časť prevažne klavírnou hudbou Evy Crossman-Hecht. Óda na balet – tak nazval Forsythe svoj pôvodný balet, no skrátená verzia expresívnemu vyjadreniu neostáva nič dlžná.
Prázdnu scénu zapĺňa 23 žien a 16 mužov baletného zboru, ktorý bohatou škálou rytmického členenia premení základnú abecedu techniky klasického tanca na dynamický sled obrazov s kulminujúcou tendenciou. Vytvoriť pohybovo monotónne predstavenie bez náznaku akéhokoľvek deja a popri tom udržať publikum v napätí vyžaduje nemalú dávku fantázie a veľký talent. Ten Forsythe nepochybne má. Nadväzujúc na balanchinovskú estetiku s charakteristickou javiskovou kresbou choreograf umne využíva rytmus, s ktorým sa hrá. Jeho varírovaním vytvára z jednoduchých pohybových väzieb nepreberné množstvo malých etúd, ktoré predstavujú živé hypnotizujúce obrazy. Charakteristickými znakmi choreografie sú rýchlosť, preexponovaný rozsah končatín, striedanie tempa. Synchrónny tanec je maratónom technicky náročných prvkov s akcentovanými pohybmi rozloženými medzi meniace sa skupiny interpretov.
Geometrickú monotónnosť baletného zboru narúša pohyb dvoch sólových párov, ktoré síce spoločne, ale každý po svojom predvádzajú technické majstrovstvo. Nečakané dvíhačky, promenády, pády v neustále akcelerujúcom prúdení nových a nových pohybových nápadov udržujú pozornosť publika. Forsythe síce „neobjavil Ameriku“, ale súčasným nazeraním na Balanchineov odkaz predstavuje evolučný posun Balanchineovho videnia baletu. Cez pohybovú muzikalitu, schopnosť varírovať základné pohyby do množstva malých celkov a množstvo nápaditých zmien v javiskovej kresbe pokračuje v jeho stopách.
Baletný zbor podal mimoriadne sústredený a obdivuhodne synchronizovaný výkon. Dva sólistické páry Nikisha Fogo a Jakob Feyferlik, Nina Poláková a Roman Lazík sa predviedli vo vrcholnej forme, ktorá je na interpretáciu Artifact Suite nevyhnutnosťou. Kostým nekompromisne odhaľujúci línie celého tela zvýraznil svalnaté postavy pánskych sólistov a štíhle línie ich ženských kolegýň. Všetci štyria sólisti boli výborní, zdá sa však, že Slovenka Nina Poláková je vo svojej životnej forme. Forsythe jej mimoriadne pristane – svojimi vypracovanými priehlavkami doslova kreslila pohyb vo vzduchu.
Van Manenova poetika i humor
Druhú časť tvorili dve baletné miniatúry holandského choreografa Hansa van Manena. Trois Gnossiennes s hudbou Erika Satieho je duetom v neoklasickom štýle, v ktorom sa predstavili Maria Yakovleva a Jakob Feyferlik. Choreografii dominujú sošné pózy baleríny, ktorú partner v pomalom tempe nosí po scéne, pričom sa „vyhýba cestujúcemu“ klavíru. Hudobný nástroj na pohyblivej plošine s klaviristkou Laurene Lisovich vypĺňa svojím zvukom jednotlivé časti javiska a paralelne je zviditeľnený do minimalistickej choreografie. Yakovleva odetá do svetlučkomodrého dresu ukázala rafinovanú ženskosť a pohybovú presnosť. Hra svalov do pol pása vyzlečeného Jakoba Feyferlika odhalila jeho fyzickú zrelosť. Tanečný pár sa predviedol v mimoriadne symbiotickom vzťahu zaručujúcom plynulosť a ladnosť choreografie.
Druhá časť vytvorená na hudbu Johanna Sebastiana Bacha s názvom Solo bola vlastne triom, respektíve sólovými výstupmi a spoločným tancom troch tanečníkov. V choreografii čerpajúcej aj z folklóru predviedol van Manen nenásilný zmysel pre humor, ktorý našil na troch mužských interpretov. Spletité variácie v maximálnom rýchlom tempe boli tanečným maratónom, ktorý držal pozornosť publika. Interpreti Denys Cherevychko, Richard Szabó a Géraud Wielick zvládli „krokovú naháňačku“ na jeden dych. Obdivuhodná presnosť a kontrola pohybov v takom rýchlom tempe sú prejavom zvládnutého tanečného remesla.
Kyliánova estetika na záver
Program uzatvárala choreografia Jiřího Kyliána Žalmová symfónia, ktorú choreograf na Stravinského hudbu vytvoril v roku 1978. Žalmová symfónia patrí k ikonickým dielam hudobného velikána Igora Stravinského. Vokálno-inštrumentálna skladba s úryvkami žalmov 38., 39. a 40. sa stala inšpiráciou k javiskovému stvárneniu hudby. Choreografovi sa podarilo hudobnú partitúru naplniť zmysluplným pohybom v latentných mikropríbehoch ôsmich párov, ktoré obsahovo môžu a nemusia kopírovať sakrálny obsah hudby. Kylián je majster s veľkým M, ktorý dokáže neuveriteľne zaujímavým a najmenej očakávaným spôsobom rozvinúť pohybové väzby do estetických obrazov. Pozornému divákovi neunikne jeho dôvtip pri práci s javiskovou kresbou, ktorá ako kaleidoskop mení telami tanečníkov hudobné takty vo vizuálne ornamenty. Hudobnú a tanečnú krásu dokreslil svetelný a javiskový dizajn s horizontom pokrytým červenými perzskými kobercami rôznej veľkosti a odlišnými vzormi.
Napriek fantastickému javiskovému stvárneniu hudby vyznela Žalmová symfónia v kontexte predchádzajúcich diel trochu mdlo. Dramaturgicky obhájiteľný mostík postavený na neoklasickom princípe oživenia hudby tancom zjavne v praxi nie príliš dobre zafungoval a energia programu mala skôr klesajúcu tendenciu.
Resumé
Štyri krásne choreografie, traja choreografickí velikáni a interpretačne profesionálne pripravený súbor – taký je celkový dojem z predstavenia, ktorého malou chybičkou krásy je reprodukovaná hudba (s výnimkou Trois Gnossiennes).
ARTIFACT SUITE
Choreografia, scéna, kostýmy a svetlá: William Forsythe
Hudba: Johann Sebastian Bach, Eva Crossman-Hecht
Naštudovanie: Kathryn Bennetts, Maurice Causey, Noah Gelber
Účinkovali: Nikisha Fogo, Jakob Feyferlik, Nina Poláková, Roman Lazík, Oxana Kiyanenko; demisólisti a baletný zbor
TROIS GNOSSIENNES
Choreografia, scéna a kostýmy: Hans van Manen
Hudba: Erik Satie
Svetlá: Jan Hofstra
Naštudovanie: Igone de Jongh
Klavír: Laurene Lisovich
Účinkovali: Maria Yakovleva, Jakob Feyferlik
SOLO
Choreografia: Hans van Manen
Hudba: Johann Sebastian Bach (Partita pre husle hmol BWV 1002, Corrente – Double)
Scéna a kostýmy: Keso Dekker
Svetlá: Joop Caboort
Účinkovali: Denys Cherevychko, Richard Szabó, Géraud Wielick
ŽALMOVÁ SYMFÓNIA
Choreografia a svetelný koncept: Jiří Kylián
Hudba: Igor Stravinskij
Scéna: William Katz
Kostýmy: Joop Stokvis
Realizácia svetelného dizajnu: Joop Caboort
Adaptácia svetelného dizajnu (2004): Kees Tjebbes
Naštudovanie: Patrick C. Delcroix
Účinkovali: Ketevan Papava, Roman Lazík, Nikisha Fogo, Denys Cherevychko, Kiyoka Hashimoto, Davide Dato, Nina Poláková, James Stephens, Nina Tonoli, Navrin Turnbull, Rikako Shibamoto, Leonardo Basilio, Anita Manolova, Marian Furnica, Gala Jovanovic, Tristan Ridel
Písané z predstavenia 17. apríla 2019; Štátna opera vo Viedni