Pri vstupe do SND, v štúdiu ktorého sa predstavenie uskutočnilo, vám odmerajú teplotu, vypýtajú si údaje a hostia sa od seba vzdialia. Poloprázdna sála evokuje dve protichodné emócie – radosť, že ste sa dostali na umenie dnu, a smútok, že sála môže byť zaplnená len päťdesiatimi divákmi vrátane účinkujúcich. Človek v hraničných situáciách je však vďačný za každú kultúrnu možnosť a aj organizátori neskrývali dojatie nad skutočnosťou, že sa festival vôbec môže konať. Napätie, stiesnenosť z paradoxne prázdneho priestoru i pocitové rozpaky rozbilo komorné dielko z dielne talianskych umelcov pod názvom Graces. 

 

Graces je projekt inšpirovaný mytologickou plastikou Tri grácie, ktorú vytvoril Antonio Canova v rokoch 1812 až 1817. Tri dcéry boha Dia – Euphrosyne, Aglaea a Thalia – vyžarovali nádheru, radosť a prosperitu. Dielo odráža krásu tiel i ducha, noblesné ladné gestá a subtílne figúry, priam intímnu komunikáciu troch bohýň. Choreografka Silvia Gribaudi si z tohto elegantného súsošia „kradne“ iba myšlienku krásy – úvahu o nej, čo krása je, v čom spočíva, čím je definovaná. Na scénu situuje miesto subtílnych diev tri mužské postavy – reprezentantov Grácií v zámerne nedokonalých telách, ktoré však stierajú identitu mužského a ženského princípu. Silvia Gribaudi sa definuje ako „autorka tela“, jeho poetiku stavia na nedokonalosti, oslobodzuje ho od zaužívaného klišé, hodnotiacich konvencií, priznáva jeho naturalizmus (vekový aj telesný), empaticky nazerá na skutočnosť a s neuveriteľne prirodzeným nadhľadom posúva hranice seba i diváka prostredníctvom mimoriadne sympatického humoru za hranice posudzovania. Kombinuje tanec, divadlo, performatívne umenie, odhaľuje krutosť pravdy nedokonalého tela a zároveň ju odľahčuje slobodou a vnútornou vyrovnanosťou. 

 

Ako informuje bulletin: "Počas posledných desiatich rokov Silvia Gribaudi spochybňuje rodové stereotypy, mužskú a ženskú identitu a koncept virtuozity v tanci aj v každodennom živote a rozširuje ich za hranice klišé a predstierania.“ Graces vzniklo vďaka kritickej, vizuálnej a režisérskej podpore Mattea Maffesantiho, ktorý sprevádzal celý umelecký projekt pozostávajúci z niekoľkých pracovných fáz a jeho súčasťou boli workshopy s miestnou komunitou inšpirované choreografickým materiálom vyvinutým v projekte.

 Silvia Gribaudi ľudským prístupom cez komunikáciu tela, ale aj drobnými verbálnymi prejavmi smerom k divákom či vzájomne medzi protagonistami búra konvencie a predsudky. Tanec je spočiatku abstraktný, aj monotónny, založený na behu, skokoch, gestách, je tu potlesk, aj lúskanie prstov, ale predovšetkým neustála adresnosť k divákom, ktorým sa (ako aj sebe navzájom) po každej, hoci len fragmentálnej pohybovej sekvencii poďakujú (v angličtine, taliančine, občas v slovenčine). Opakované ďakovanie sebe, telu, kolegom, divákom navodzuje dojem vďačnosti za každé ešte realizované gesto či skok, je to ocenenie telesnej námahy, ale aj empatické povzbudenie na ceste k úspechu, sú to malé ľudské (priateľsky empatické) prejavy vďaky už len za to, že sme, že sa hýbeme, že sa nám spoločne niečo podarí. V kontexte pandémie a mnohých limitov, ktoré nás deprimujú, nadobúda táto vďačnosť akýsi nadrozmer vďaky, že vôbec umelci môžu tvoriť a diváci ich tvorbu vnímať. Autorka so svojimi tanečnými kolegami hľadá nové formy grácie, gesta, krásy, verbálne mámi od divákov definíciu prosperity, v mimickom minimalizme neustále s divákom komunikuje so všetkou vážnosťou, ktorá však profiluje komické polohy.

To, že Grácie predstavujú muži, si takmer ani nevšimneme, pretože to nie je vlastne podstatné. Ide tu o krásu pohybu a jeho sprofanovanie i cibrenie zároveň. Silvia je akousi „učiteľkou gesta“ i vďačnou interpretkou za každé jeho vykonanie. Tanečníci používajú rekvizity (umelé kvety naaplikované na rôznych – aj intímnych miestach), postupne sa vyzlečú z ponožiek, aj trikotov a v svetelnom tieni predvedú estetickú pohybovú sekvenciu, ktorá všetko odhalí a skryje zároveň. Tanečné gesto (občasne na klasickom základe, inokedy na improvizačnej abstrakcii pohybu) má byť odkazom krásy, poetiky aj keď bez dôrazu na jeho dôležitosť (resp. karikovanú dôležitosť), je vždy odľahčené civilným prejavom. Protagonisti v druhej časti choreografie zmenia sporý odev z čiernych trikotov na slipy v zlatom vyhotovení, aby posunuli obraz vizuálne do „luxusne“ okázalejšej roviny evokujúcej antiku alebo možno iba gýč. Baletizol oblievajú vodou z fliaš, aby sa po ňom v dynamike a tempe mohli kĺzať, rotovať na javisku v rýchlych formáciách, ktoré sú podfarbené muzikálovými rytmami – zrazu tu má byť lesk, rozšafná nálada a tempo a všetko to pohybové a výrazové sa deje v atmosfére odľahčeného ľudského humoru, ktorý vyvrcholí v sošnej póze karikovanej živej fontány nakreovaných tiel s tečúcim zvyškom vody z fliaš. Celá choreografia je založená na zámernej nemotornosti, nedokonalosti a humore, na komunikácii s partnermi na javisku, s kolegami z réžie, osvetľovačom a zvukárom a predovšetkým s divákmi. Nie je to však lacná šaráda na spôsob charakterovej a situačnej komiky, nie je to cirkusantská klauniáda, ani commedia dell arte. Graces (Grácie) sú ľudsky a empaticky obsiahnutou pohybovou miniatúrou disponujúcou mimoriadnym nadhľadom, skúsenostnou rovinou a schopnosťou sebareflexie na úrovni sympatického humoru. Je to veľká pravda o tele, o veku, o nás s príjemným odkazom, že krása sa dá nájsť vo všetkom a všade a že naša dokonalosť je v niečom inom než v estetických krivkách. Túto partiu si hneď na začiatku obľúbite a všetko ostatné (to pohybové, tanečné, estetické, tzv. dokonalé) prestane mať význam. Za tento optimistický odkaz sa mi žiada len dodať: milé Grácie, grazie mille.    
 

GRACES

Choreografia: Silvia Gribaudi

Dramaturgia: Silvia Gribaudi a Matteo Maffesanti

Svetlá: Antonio Rinaldi

Kostýmy: Elena Rossi

Účinkujú: Silvia Gribaudi, Siro Guglielmi, Matteo Marchesi a Andrea Rampazzo

Asistent techniky: Theo Longuemare

Technický riaditeľ: Leonardo Benetollo

Produkcia: Zebra

Koprodukcia: Santarcangelo dei Teatri

S podporou: MIBACT