Autor sa v ďalších publikáciách koncentruje na základné štyri orchestre zlatého veku alebo veľkej štvorky (v rokoch 1935 – 1955) pod vedením týchto hudobníkov: Juan d’Arienzo, Carlos di Sarli, Osvaldo Pugliese a Aníbal Troilo. Kolekciu autor v tejto edícii dopĺňa Franciscom Canarom. Bolo to obdobie, keď ľudia začali tango argentino tancovať, respektíve keď hudobníci hrali hudbu, na ktorú sa dalo tancovať. Hoci sa na začiatku treba primárne orientovať na spomínané štyri orchestre (ich identifikácia bude spočiatku a možno aj neskôr pomerne zložitá), muzika týchto orchestrov najviac zaznieva na milongách. Sú to piliere, na ktoré sa dá tancovať a tancuje sa, ale autorov hudby argentínskeho tanga je v závislosti od jeho vzniku a jednotlivých období vývoja nepomerne viac aj s jeho spevákmi (Miguel Caló & Raúl Berón, Ángel D’Agostino & Ángel Vargas, Ricardo Tanturi, Rodolfo Biagi, Enrique Rodriguez, Edgardo Donato, Elvino Vardaro, Pedro Laurenz, Roberto Firpo, Francisco Lomuto, Osvaldo Fresedo, Alfredo de Angelis, Lucio Demare, Julio De Caro, Juan Maglio, Orquesta Típica Victor), pričom do Starej gardy (La Guardia Vieja, 1927) patrili najväčšie mená ako Francisco Canaro, Osvaldo Fresedo a Roberto Firpo. Ostatný spomínaný (a trochu kuriózne opomínaný) je autorom azda najznámejšej skladby La Cumparsita (1916), ktorá sa stala prvou populárnou skladbou v Európe v roku 1937, keď ju uviedol Juan d’Arienzo, a spravidla sa hráva na konci milongy. V priebehu rokov ju aranžoval, modifikoval a uvádzal (1943, 1951, 1963, 1971). V kabarete Chantecler v Buenos Aires (bol to najpopulárnejší kabaret dvadsiatych rokov, ktorý v roku 1958 zatvorili a zbúrali), kde d’Arienzo vystupoval, vždy odznela La Cumparsita na konci noci. Bola a je akýmsi sofistikovaným signálom pre tanguerov, že sa večer končí. (Na odľahčenie to trochu zvulgarizujem, keď poviem, že čašníci v podnikoch za socializmu s týmto cieľom pri záverečnej blikali svetlami, prípadne hodili tácku o zem.) Takže ak započujete na milonge La Cumparsitu, vedzte, že je čas ísť do postele alebo na ranný croissant do pekárne na rohu. Po likvidácii kabaretu vznikla skladba Adiós, Chantecler (Juan d’Arienzo) ako pocta, akási symbolická rozlúčka s tangom, ale aj signál, že časy tanga v danom období sa skončili. 

Cieľom tohto textu nie je duplikovať históriu, ktorá už bola dôsledne zanalyzovaná. (V komornej knižnici štúdia TangoVida sa spomínané publikácie nachádzajú a je možné si ich zapožičať, respektíve štúdio venuje v rámci výučby aj stručný ponor do histórie tanga.) Iste, v dnešnej dobe nie je bežné čítať klasické knihy, možno len reprezentanti oldschool ako ja sa nimi iniciatívne prehrýzajú, a hoci som vychýrený „rýchločit“, nie je to jednoduché čítanie. Autor knihy (v anglickom jazyku) viac-menej všetky svoje tvrdenia dokumentuje odkazmi na jednotlivé skladby. To v praxi znamená, že čo slovne načrtne, to si treba aj vypočuť. To generuje vskutku hodiny počúvania. Čitateľa počúvaním skladieb brzdí v čítaní, no zároveň ho motivuje sluchom identifikovať drobné nuansy skryté v muzike. Áno, prelúskala som tie publikácie všetky (ako aj iné) a vždy som ako prvá striehla na nový prírastok, aby som si ho uchmatla. Pre tých, ktorí pre túto čitateľskú „zvrátenosť“ nemajú pochopenie a bunky, bude ľahšie kliknúť na www.tangomusicsecrets.com. Michael Lavocah totiž viac ako čítať učí počúvať. A o to ide. Osobne si nesmierne vážim dokonalý prehľad autora a jeho schopnosť až anatomicky naučiť počúvať muziku argentínskeho tanga. Hoci je Michael Lavocah boh poznania hudby argentínskeho tanga, je to aj príjemný chlapík, ktorého stretnete dídžejovať alebo tancovať v ronde. Osobne som sa s ním stretla na výstave fotografky Marty Kossakowskej, ktorú som otvárala v Galérii Umelka, tancujúc len zopár mesiacov. V dave sa skrýval introvertný sympatický chlapík, ktorý priletel špeciálne kvôli autorke výstavy do Bratislavy (priznávam, tento fakt ma fascinoval) a ktorého som sa po vernisáži, ešte neznalá pomerov, trápne spýtala, či aj on tancuje. S anglickou sofistikovanou nonšalanciou a s mäkkým úsmevom pritakal a zdvorilo sa spýtal, či aj ja. Až o rok neskôr, keď sa mi dostala do rúk jeho publikácia, ma oblial pot, lebo som si uvedomila, že som si vtedy v Umelke ako sebavedomá kurátorka struhla hanbu na tri zimy. Celoživotné skúsenosti s umelcami mi však potvrdili, že tí najväčší géniovia sú tí najskromnejší. 

Argentíske tango je fenomén, ktorý mal v rôznych etapách minulého storočia v Argentíne, ale aj v európskych krajinách, Amerike či Japonsku svoje vzostupy a pády, svoju popularitu aj krízové obdobia. Súčasnosť priniesla novodobú tangomániu do celého sveta ako obrodu minulosti i provokatívnu módnosť. Tancovať v dnešnej internetovej dobe na niečo výsostne tradičné a svojím spôsobom lokálne je kuriozitou samo osebe a tancovať niečo lokálne po celom svete má pozoruhodný odkaz pre nás všetkých. Tanečný štýl z Buenos Aires sa stal zázračným esperantom pre tanguerov na celej zemeguli. 

Paradoxne sme sa však ocitli v realite, že keď spomenieme tango, bežnému konzumentovi evokuje Astora Piazzollu. Ten je považovaný za najvýznamnejšieho skladateľa tanga v druhej polovici 20. storočia, ergo tvorcu nového štýlu nazvaného tango nuevo, ktorý v sebe zahŕňa aj prvky klasickej hudby a džezu. Hovorí sa o ňom, že svoje tangá hrával v argentínskych krčmách, kde ho miestni neraz aj zbili, lebo tvrdili, že im kazí ich ozajstné argentínske tango. História argentínskeho tanga vskutku siaha hlbšie k tradičnému tangu a k orchestrom, ktoré ho preslávili v silnom období rokov 1935 až 1955, keď sa na tento štýl hudby aj najviac tancovalo. Astor Piazzolla prišiel v kontexte dejín tanga na scénu so svojimi vtedy kontroverznými improvizáciami neskôr, a preto sa aj radí do kategórie tango nuevo. Pravdou je, že ak verejnosť, respektíve nezainteresovaný pozorovateľ vníma argentínske tango, tak práve cez popularitu Piazzollu, teda cez tango nuevo. Tangá Astora Piazzollu z obdobia tango nuevo sa pritom považujú za menej tancovateľné. V súčasnosti sa naozaj tancuje tango argentino takmer na každý druh muziky a aplikuje sa na celé spektrum žánrov. V rámci performancie na festivaloch a maratónoch môžeme vidieť páry maestrov, ktorí si pokojne strihnú tango na Imagine Dragons alebo Eminema.

Vráťme sa však do tradičnej rondy k tangu, na ktoré v štyridsiatych rokoch minulého storočia v Carltone tancovali naše omamy a na ktoré v súčasnosti tancuje celý svet. Apropo, za jednu privátnu zmienku stojí skutočnosť, že v takzvanej slúžkovskej izbe nášho bytu na Laurinskej 19 bol svojho času v prenájme operetný spevák, herec a režisér František Krištof Veselý, ktorý mal vo svojom repertoári slovenské tangá. Vedomie, že omama variac koťogo stretávala v kuchyni speváka šlágrov Skôr než odídeš a Nečakaj ma už nikdy a ja som v genéze rodiny neskôr kráčala po tých istých parketách, považujem za jemne vzrušujúce. História vie byť občas aj vtipná a vesmír filigránsky prešibaný. 

Argentínske tango sa, prirodzene, tancuje na tradičnú muziku, ktorej reprezentantmi sú viaceré známe orchestre. Tie majú svoje typické črty, dajú sa od seba pri pozornom počúvaní odlíšiť, prezentujú jednotlivé časové obdobia, hudobné nástroje aj umelcov: muzikantov a spevákov. V rámci týchto typických orchestrov sa hudobne preklápame od rytmického nasadenia (Juan d’Arienzo) cez striedanie rytmiky a valsových romantických polôh (Carlos di Sarli), dramatické nálady, dravé, expresívne zmeny tempa po extrémne pomalé (môj favorit Osvaldo Pugliese) či k mixu takmer nepravdepodobnej a nepredvídateľnej muzikality (náročná voľba – Aníbal Troilo). To je, samozrejme, veľmi stručné a povrchné zhrnutie, ktoré len rámcovo naznačuje rozdiely orchestrov zlatého veku.
 

Na tanečných festivaloch, maratóne aj na každej inej milonge sa vyskytujú tí, ktorí hudbu mixujú – dídžeji. Ak chcete, v prípade tanga tídžeji. Aj v argentínskom tangu sa vyprofilovali osobnosti dídžejov domáceho aj medzinárodného typu, ktorí sú populárni aj žiadaní a tangueri ich vedia nielen identifikovať, ale majú medzi nimi aj svojich favoritov. Dídžejstvo pre tancovanie argentínskeho tanga na milongách má svoje zákonitosti: jedna tanda (úsek 3 až 4 skladieb idúcich za sebou a predelených cortinou – pauzou) je orientovaná na reprezentáciu jedného orchestra a jedno obdobie. Keby sme chceli ísť do detailov, aj na jedného interpreta či speváka. To, ako možno skombinovať všetky tandy zahŕňajúce tradičné tango, valse aj milongu, je už na každom dídžejovi. Od nich závisí kvalita večera, ako nastavia hudobnú atmosféru a náladu. Občas sa však možno stretnúť aj s dídžejmi, ktorí nepísané pravidlá radenia tánd či skladieb a období nerešpektujú a radšej kombinujú rôzne štýly tradičného tanga s nuevom. Obľuba tohto systému závisí aj od publika, ale tangueri a tanguerky vyznávajúci tradičné argentínske tango sa skôr stotožnia s dodržiavaním tradičných princípov. Niektorí sa však ani nezaoberajú nejakými princípmi, možno ani netušia, že nejaké existujú, alebo im jednoducho nevenujú pozornosť a skrátka si zatancujú na to, čo sa práve hrá. Sú aj takí tanečníci, ktorí preferujú tango nuevo a na základe tejto skutočnosti si vyberajú klub, prípadne dídžeja. Dídžeji majú svoje preferencie. Niektorí hrajú hudbu tridsiatych až päťdesiatych rokov minulého storočia, daktorí obľubujú aj tie dvadsiate, iní sa koncentrujú len na obdobie štyridsiatych rokov, ďalší ich kombinujú a sú aj takí, ktorí sa snažia vybočiť zo svojho vopred pripraveného listu a podľa nálady v sále prispôsobia skladby. Po čase, keď tangueri spoznajú dídžejov a vedia postupne rozpoznať a odhadnúť, čo sa asi bude hrať, môžu selektívne pristúpiť k voľbe milong (Organizátori dídžeja vopred avizujú). 

Tradičné radenie tánd v zmysle druhu tanca (tanga) je povestné TTVTTM: tango/tango/valse/tango/tango/milonga. Na základe toho tanečníci vedia, čo bude nasledovať a môžu sa rozhodnúť, či vykročia na parket. Samozrejme, za predpokladu, že zafunguje mirada a cabeceo (bližšie o tom v mojom článku Smiem prosiť je out). Niekto preferuje tango, ďalší valse, iný milongu (niežeby sa nedalo tancovať na všetko), ale každý má zrejme svoje preferencie rovnako, ako obľubuje trebárs konkrétny orchester, autora, obdobie, skladbu. To, že sú nám nejaké skladby bližšie, ešte neznamená, že sa nám podarí si na ne aj zatancovať. Považujem to niekedy za pomerne bolestnú skúsenosť: nemať si s kým zatancovať na srdcovú tandu skrátka naštve. 

Už sme si viac ráz povedali, že tancovať tango argentino predpokladá celý súbor požiadaviek (podrobnejšie v článku Objatie ako skener duše).Hoci je tango celá veda, kde musí zaklapnúť veľa zložiek naraz (os, držanie tela, kroky, sekvencie, ozdoby, muzikalita, tempo, zmena smeru a rýchlosti, kompatibilita s partnerom, schopnosť vedenia, alebo nasledovania, energia, improvizácia, pohotovosť reakcie, flexibilita, ale aj trpezlivosť, zdvorilosť a empatia, znalosť aspoň rámcovej histórie tanga i orchestrov, praktizovanie, odvaha pri mirade a cabeceu na milongách, socializácia či psychológia) –, napokon takmer všetko závisí od objatia. Ako v ňom dokážeme jestvovať, etablovať sa v ňom, variovať ho podľa potreby a predovšetkým ho cítiť. Dá sa v ňom totiž aj stratiť, aj nájsť. Zbytočne budeme krásne existovať v objatí, keď ho nenapasujeme do muziky. Hodiny muzikality patria výsostne medzi tie najkomplikovanejšie. 

Aj keď nás sprevádza hudba od začiatku, až neskôr zistíme, že pri enormnej koncentrácii na všetko ostatné (os, držanie tela, korektné kráčanie či objatie) sme na ňu možno trochu pozabudli a že trafiť sa do taktu môže byť problém. Nie každý máme rovnaké ucho a nie každý cíti hudbu rovnako. A tak sa môže ľahko stať, že líder vníma muziku inak ako follower, a to v konečnom dôsledku môže vyprofilovať poriadnu kolíziu alebo aspoň nekompatibilitu. Debakel je, ak muziku nepočuje ani jeden. Ak aj obaja hudbu korektne počujú, každého môže zaujať iná pasáž, fráza, ale predovšetkým jej štyri elementy: tempo, rytmus, melódia a slová piesne (zároveň je tu aj takt, harmónia, dynamika, zvuk, forma). Ideálny stav je, keď obaja v páre cítia muziku rovnako a vedia na jej jednotlivé zmeny a nuansy reagovať. V situácii, keď ju každý počuje inak, nastáva dilema followerov, či majú zostať verní svojmu sluchu a riadiť sa hudbou, alebo sa majú pohybovo prispôsobiť lídrovi – proti muzike, ale v kompatibilite s jeho vnímaním. To je v zmysle koordinácie pomerne masaker na mozog. Konvertovať na náboženstvo pohybu partnera (ak teraz neberiem do úvahy klasické nasledovanie) nebude tak celkom ono. Preto je nesmierne dôležité naučiť sa počúvať hudbu. Ak má však niekto od prírody totálnu absenciu hudobného sluchu, nepomôže ani to. Tíško dúfajme, že takýto stav nenastane alebo si s takým partnerom tandu nabudúce odpustíme.

Nejde však iba o to, aby sme sa trafili do taktu a doby. To by bolo žalostne málo, hoci pre niekoho celkom dosť, stačí totiž minúť zlomok sekundy a systém sa zrúti. Tancom vyjadrujeme svoje pocity, demonštrujeme svoju osobnosť, prezentujeme svoj štýl. Vyššia úroveň počutia a tancovania muziky je separácia nielen fráz, rytmu, melodiky, ale aj jednotlivých hudobných nástrojov, ktoré v skladbe znejú. Koncentráciou a tréningom sa dá naučiť počuť jednotlivé nástroje. Jeden partner môže preferovať klavír, druhý bandoneón a reagovať na ne, pričom si vzájomne na tieto separované pasáže poskytnú priestor. Potom sa opäť spoja v komplexe nástrojov alebo opakovanom refréne, prípadne môžu spoločne sledovať rytmus a melódiu a to celé kombinovať v hravej variabilnej súhre. Áno, trvá to. Chce to kontinuálny tréning, čas, dôsledné počúvanie, trochu talentu, schopnosť spolupracovať v páre a dokázať sa vzájomne nacítiť. Samé nepopulárne kalibre, ale keď konečne zafungujú, zaručia želaný tangazmus. 

Postúpiť ešte na vyššiu úroveň znamená tancovať pauzu, tú časť, keď nekráčame, nehýbeme sa, nezvŕtame sa, nestrúhame figúry, ale v prítomnom okamihu spočinieme v krásnom momente súznenia s partnerom. Hviezdny milonguero z Buenos Aires Carlos Gavito povýšil pauzu na koncept. Tancoval s pauzami s tvrdením, že „tango je to, čo sa deje medzi krokmi“. Bol nazývaný tanečníkom bez pohybu (The Motionless Dancer), ktorý tancuje pauzu, tancuje emóciu. Tento chlapík si získal moje sympatie hneď. Nie preto, lebo by sa mi nechcelo hýbať, ale jemu sa podarilo rozhýbať pocit. Povedal: „Keď muž tancuje, žena musí byť kráľovnou. Len takýmto spôsobom môže byť aj on kráľom.“ Nuž, možno by niektorí naši tanečníci mohli túto pravdu velikána tanga občas akceptovať.

Keď už sme pri tých velikánoch, mágoch, génioch a profesionáloch, nedá mi nespomenúť meno zľahka extrovertného a vtipného tanguera, rodáka z Turecka s talianskymi a chorvátskymi koreňmi žijúceho vo Švajčiarsku, ktorým je Murat Erdemsel. Priznávam, mne osobne konvenoval od začiatku asi aj preto, lebo je absolventom Akadémie výtvarných umení v Istanbule a Univerzity Georgea Washingtona a svoju profesionálnu kariéru maliara, grafika a dizajnéra implantoval do výučby tanga. Murat, ktorý dlho žil v New Yorku a v hlavnom meste Washingtone, s prvou manželkou z Havaja a s druhou z Zürichu, precestoval s tancovaním a lektorovaním takmer celú zemeguľu a jeho program sa koncentruje na vizualizáciu hudby (teda prekresľuje tóny a ich frekvencie do obrazov) a zábavnou formou prostredníctvom vlastnej animácie založenej na psychologických princípoch učí hudbu vidieť. Tento atraktívny starosvetský a zároveň progresívny elegán kozmopolitného typu sčasti zachránil počas pandémie aj mňa svojou online výučbou. A aby sme jeho a jeho právom glorifikovanú auru preniesli medzi nás na zem, so šibalským mrknutím oka môžem potvrdiť, že si zatancoval aj v štúdiu TangoVida v Bratislave. Ak teda máte radi farbu a čiaru, Murat vás naučí nakresliť hudbu. Jeho muzikalita je absolútna a pri troche zmyslu pre strelený a občas aj zámerne infantilný humor môže byť aj toto jedna z motivačných ciest (www.muraterdemsel.com), nehovoriac o tom, že si u jeho mamy môžu páni objednať tango nohavice, čo takmer nikdy nezabudne pripomenúť.

Muzikalita v tangu je nanajvýš dôležitá a nevyhnutná. Naučiť sa počúvať hudbu však pomáha rozvrstviť vo vlastnom vnímaní aj ďalšie dimenzie absorbovania rôznych iných žánrov. Pre nás, ktorí sme zvyknutí na klasickú hudbu, je táto separácia aj pri počúvaní argentínskeho tanga možno jednoduchšia a logickejšia, no to neznamená, že ju aj dokážeme lepšie zatancovať než tí, ktorí ju vnímajú ako komplexný balík. Stojí však za to investovať do tejto aktivity energiu a čas. Z vlastnej skúsenosti viem, že už len pohnúť sa v jednom momente naraz a spolu a zároveň tú chvíľu v prítomnosti precítiť je skvostný zážitok, rovnako ako sa vzájomne hľadať v pauze. Adekvátne sa hýbať na muziku a rozhýbať emóciu v tichom objatí bez krokov je akýmsi ponorením sa do seba, privátnou sondou do vlastnej duše. Nie vždy a nie s každým sa to dá, ale občas sa zadarí. Ako v láske.

 

Barbara Brathová

Text voľne nadväzuje na predchádzajúce seriálové diely: Mojich dvanásť minút lásky (1), Straty a nálezy argentínskeho tanga (2), Objatie ako skener duše (3), Smiem prosiť je out (4), Tanda – psycho na parkete (5), Všetky cesty vedú do Buenos Aires (6), Tango nie je len tanec – Intimita tanga (7), ktoré boli publikované na tomto webovom sídle. Postrehy majú byť mojou osobnou cestou tanga, opierajúce sa o vlastné skúsenosti a pocity podané populárnou a občas humornou formou, a kombináciou analýz, pozorovaní, komparácií, vzdelávania sa v problematike a konzultovaní s inými tanguermi v komunite. Nemusíte s nimi v plnej miere súhlasiť, ale možno niektorým (aspoň na začiatku) pomôžu lepšie sa zorientovať.