Kanadská choreografka Crystal Pite je predstaviteľkou modernej baletnej línie, ktorá v súčasnosti viac než ktokoľvek z jej kolegov dokáže uchopiť abstrakciu emocionálnym spôsobom a v špecifickom pohybovom slovníku ju zrozumiteľne a veľmi ľudsky odovzdať publiku. Inak to nebolo ani v choreografiách Emergence a Angels’ Atlas. Jedna z najžiadanejších autoriek sveta na poli tanca priniesla v pohybovo rovnakej estetike dva energeticky diametrálne odlišné koncepty. Emergence – prvá z choreografií mala premiéru v roku 2018. Autorka sa pri jej vytváraní dala inšpirovať komunitným správaním a inteligenciou včelstva. Včelí roj v jej chápaní je fascinujúcou skladačkou krátkych variácií interpretovaných väčšinou skupinami tanečníkov. Je to dynamický súboj pohlaví, v ktorom včely robotnice predvádzajú štylizovanú hmyziu choreografiu na špičkách a muži označení rovnakým „tetovaním“ na chrbtoch a rukách interpretujú veľmi maskulínne pohybové väzby. Charakteristické sú hlboké demi-plié v širokých štvrtých pozíciách, hrudné kontrakcie a veľmi expresívne staccatové pohyby horných končatín. Pite využíva všetky úrovne, kombinuje individuálne tancovanie v skupinách s duetami a so sólami. Súčasťou prázdneho javiska je dekorácia maľovaného horizontu, ktorý má valec – tunel – bránu deliacu svet v úli od toho vonkajšieho. Cez tento priezor divák pozoruje doslova iný vesmír. Sledovať tanečníkov v Pitovej choreografii je ako objavovať prerastený mimozemský hmyz, ktorý je fascinujúci a v interpretácii zürišského baletu navyše aj veľmi sexi. Autentická pohybová imitácia je doslova vtiahnutím do virtuálnej reality so scénami sci-fi filmu. Zážitok zo sledovania javiskovej akcie je pulzujúco vzrušujúci.

Druhou uvádzanou choreografiou kanadskej choreografky bol Angels’ Atlas, ktorý bol síce v rovnakom nude/black vizuáli, no mal úplne inú atmosféru. Tanečná kompozícia pripomína spirituálnu báseň, v ktorej je odchádzanie na večnosť prirodzenou súčasťou kolobehu života, v ktorej vnútorná životná energia mení intenzitu svetla podľa aktuálneho stavu duše. Jednodejstvový balet je organický nielen v pohybe, ale i v súzvuku všetkých jeho divadelných zložiek. Výber hudby (prioritne Čajkovského Liturgie svätého Jána Zlatoústeho) a najmä originálny dizajn spočívajúci v manipulácii svetelného odrazu na horizont javiska. Choreografii dávajú estetický rozmer, ktorý podčiarkuje duchovnosť zvolenej témy. Symbióza je taká dokonalá, že sa vynára otázka, ktorá súčasť inscenácie vznikla ako prvá. Všetko do seba zapadá presne, ako má, ničoho niet príliš, nič nechýba. Ak mal divák pri Emergence pocit, že z nebies zostúpili mimozemské entity, tak pri Angels’ Atlas cítite dotyk anjelov, vnímate energiu svojich predkov, prežívate pocit planetárnej spolupatričnosti. Je to skutočne transcendentný zážitok. Hádam jedinou nedokonalosťou tohto baletu je, že sa končí.

Dve Pitovej choreografie od seba oddeľovala veľmi osobná spoveď Almost Blue Marca Goeckeho. Choreografov slovník kombinujúci techniku klasického tanca a forsírovanú expresivitu horných končatín sa stal charakteristickým znakom Goeckeho tvorby. Niežeby nebol zaujímavý, ale zďaleka nepôsobí tak organicky ako pohyby Crystal Pite, miestami je hysterický a neurotický. Všetky pohyby, ktoré sa dejú najmä v hornej časti tiel tanečníkov, sú ostré a superrýchle, staccato víťazí nad viazanosťou. Goecke používa veľa explicitných gest: ak bude chcieť ukázať fuckera, očakávajte vztýčený prostredník, ak vášeň, čakajte ruku v rozkroku. Niekdajší interný choreograf Stuttgartského baletu predstavil Almost Blue ako svoje posledné dielo v Stuttgarte a po jeho pozretí je možné domnievať sa, že to nebol jednoduchý odchod. Choreografia vytvorená na emocionálne skladby gospelovej speváčky Etty James a na skladby americkej skupiny Antony and the Johnsons je osobnou spoveďou autora. Je akýmsi prostriedkom psychohygieny, ktorý je potrebný na vyrovnanie sa s realitou. Mikropríbehy obsiahnuté v nej obsahujú hnev i lásku, smútok i vášeň, naratív i abstrakciu, metaforu i opisnú konkrétnosť, v pohybe je veľa staccata. To, čo však Goeckemu trhavému pohybu dáva poéziu, sú interpreti a v tomto prípade to bolo podobné, akoby niekto z tínedžerskej básničky urobil Sládkoviča. Život má v skutočnosti oveľa viac odtieňov než depresívnu temnotu, ktorú nemecký choreograf často prináša na javiská, našťastie ju dokáže rozžiariť výberom hudby naplnenej emóciami.

Nezanedbateľným elementom, ktorý z návštevy predstavenia robí skutočný zážitok, je súbor zürišského baletu. Vraví sa, že kvalita každého súboru je taká ako jeho najslabší článok. Pri pozorovaní veľkých zborových scén a pri zameraní sa na individuálne kvality tanečníkov je nutné poznamenať, že súbor nemá najslabší článok. Tanečníci sú veľmi vyrovnaní, vizuálne i technicky. Sú krásni, sú sexi, sú hypnotizujúci. S akcentom na individuálne pohybové kvality sa hýbu ako jeden dobre fungujúci organizmus. Na javisku vidno profesionalitu a skutočný zápal, radosť z vykonávania tejto profesie. Individuálny vklad umelcov posúva energiu predstavenia na vyššiu úroveň. Súčasťou celku sú aj bývalí tanečníci Baletu Slovenského národného divadla: Dominik Slavkovský a Francesca dell Aria. Za takto profesionálne pripraveným súborom možno tušiť výbornú prípravu (tréning i skúšobný proces), pracovné a finančné podmienky i silnú umeleckú motiváciu (dramaturgiu, možnosť rastu).

Na stupnici od jeden do desať, pričom desať je najlepšia známka, dávam jedenásť hviezdičiek.

 Emergence

Choreografia: Crystal Pite

Hudba: Owen Belton

Scéna: Jay Gower Taylor

Kostýmy: Linda Chow

Svetlá: Alan Brodie

 

Almost Blue

Choreografia: Marco Goecke

Hudba: Antony and the Johnsons, Etta James

Hudobná koláž: Herbert Schnarr

Scéna a kostýmy: Thomas Mika

Svetlá: Udo Haberland

 

Angels’ Atlas

Choreografia: Crystal Pite

Hudba: Owen Belton, Piotr Iľjič Čajkovskij, Morten Lauridsen

Koncept odrážajúceho sa svetla na horizonte: Jay Gower Taylor

Dizajn odrážajúceho sa svetla na horizonte: Jay Gower Taylor a Tom Visser