Jeho špecifikum spočíva v skutočnosti, že autor nepoužíva akademický tanec, ale súčasnú pohybovú reč, ktorá zapája iné svalové skupiny a tanečné kombinácie v snahe uzemniť pohyb a plazivými variáciami pohybu v ňom profilovať animálnosť ľudského tela.

Vzhľadom na časovú krátkosť Bolera X je dramaturgia večera postavená na kombinácii dvoch ďalších abstraktných choreografií, ktoré mali svoju premiéru už v roku 2022, ale zaznamenali mimoriadny divácky úspech i úspech odbornej kritiky. Murmuration v choreografii Edwaarda Lianga a Entropy Craiga Davidsona kompletizujú večer abstraktných diel, ktoré nenesú konkrétny príbeh. Sú postavené na oslave čistého tanca, na schopnosti telom vyjadriť jeho pohybové možnosti, vizuálne kompozície, figurálne premeny, jeho dynamiku a temperament, plynulosť aj ladnosť v súlade s hudobnou predlohou. Dalo by sa definovať, že je to akési umenie pre umenie (tanec pre tanec), kde respondent vníma krásu formy a využitia svalových tenzií interpretov, telesnú estetiku, ktorou kreslia pohybové obrazy.

Lenže za každou zo spomenutých choreografií, za každou pohybovou kompozíciou je istý emočný zámer a odkaz tvorcov, životná skúsenosť a jej symbolické vyjadrenie, pocitová rovina s tendenciou preniesť jej esenciu na diváka cez atraktívnu, až výtvarne pôsobiacu pohybovú skratku. Raz je to snová poetika v nostalgických polohách, inokedy razantná dramatická výpoveď v tempe alebo postupné odkrývanie emocionálnych aj živočíšnych podobenstiev každodenných životných zážitkov a situácií. Abstraktný balet založený na kráse pohybu a tela zdanlivo fabulačne nevypovedá nič a zároveň môže povedať všetko. Dáva priestor fantázii vnímateľa a jeho vnútornému prežívaniu na základe vlastných skúseností.
 

V impresívnej choreografii Murmuration (Edwaard Liang) sa autor opiera o motív migrujúcich vtákov, ktoré vytvárajú na oblohe organizované obrazce, je inšpirovaný prírodou, meniacim sa počasím a dynamikou vzdušných vírov. Túto impresiu v krehkých modrosivých tónoch trikotov a v ľahkých transparentných látkach kostýmov tanečníc spolu s pierkami ticho a nepretržite padajúcimi z oblohy a s pôsobivými pohybovými kompozíciami, dvíhanými figúrami navodzujúcimi dojem efemérnej pominuteľnosti a posunu v čase prenáša na javisko bolestne nostalgickú emóciu odchodov a návratov, kolobehu prírodných síl a plynúceho času. V lúčoch svetla derúcich sa z tmy (svetelný dizajn: Lisa J. Pinkham) choreograf sype na scénu v neoklasickom pohybe poetiku vzdušných impresií v súlade s fascinujúcou hudbou (Ezio Bosso).

Choreografia Entropy (Craig Davidson) je ukážkou čistého tanca, ktorý pertraktuje neobmedzené pohybové možnosti tela tanečníkov, vychádzajúc z techniky klasického tanca, ale jeho modifikáciami, sólovými aj skupinovými kompozíciami a výrazom ho posúva do roviny súčasnosti. Hoci sú tanečnice na špičkách, choreograf svojím kreovaním pohybu, jeho zámernou deformáciou, exaltovanými rotáciami častí tela a polohami vo figúrach poskytuje vizuálny dojem modernosti. Jeho pohyb je definovaný akoby v grafickej linke tela.

Všetky tri choreografie večera majú svoju výtvarnú čistotu a farebnú striedmosť. Scéna je ponorená do tmy, kreuje ju svetlo a tiene, raz padajúce pierka, inokedy súvislé biele plochy na horizonte a po bokoch javiska; kostýmy sa hýbu od telových, béžových tónov trikotov cez jemne modrú, sivú a sýtozelenú až po čiernu farbu. Kopírujú telá tanečníkov a nechávajú vyznieť eleganciu pohybu a naturálnu hru svalov. S výnimkou choreografie Entropy, ktorej hudbu počujeme zo záznamu (Nicholas Thayer), orchester Opery SND diriguje Jaroslav Kyzlink. V Murmuration príťažlivo (skvelé husle: Adam Novák), žiaľ, nie vždy dôsledne (v Ravelovom Bolere).

Choreografie Murmuration a Entropy boli v čase svojich premiér (2022) recenzované, z toho dôvodu sa zámerne vzdávam ich detailnejšej analýzy, vnímam ich skôr ako súčasť komplexného večera. Prioritne sa teda koncentrujem na nosnú choreografiu najnovšej premiéry, ktorá hrdo nesie názov Bolero X (Shahar Binyamini), ktorým akoby priznávala skutočnosť opakovane videných mnohých tanečných verzií Ravelovho diela a zároveň mu imaginárne vtláča punc originality a niečoho možno (pre slovenské publikum) ešte neznámeho a neprebádaného.

Dominantná abstraktná choreografia využíva súčasné tanečné techniky a zapájanie iných svalových skupín, než na ktoré sú tanečníci so školou klasickej baletnej techniky zvyknutí. To prirodzene generuje aj náročnosť naštudovania choreografie a skoordinovanie vyše päťdesiatich tanečníkov do skupinových a masových formácií evokujúcich atletické spartakiádne výkony v pulze davu a pri rešpektovaní každej individuality. Opäť je tu zámerná glorifikácia tela, jeho schopnosti fungovania vo veľkej skupine s ohľadom na priestor jednotlivca. Pohyb je plazivý aj razantný, drsný aj lineárny, presný, rytmický, v tempe a dynamike s hudbou, občas extatický, živočíšny. Hýbe sa niekde medzi animálnym, zemitým výrazom cez občasnú erotickú zmyselnosť (aj vrchný telový trikot má navodiť dojem polonahoty, možno bez neho by sa efekt telesnosti dokonca znásobil) až po mužskú aj ženskú sexuálnu energiu vyprovokovanú gradujúcou monumentálnosťou Ravelovej hudby. Efekt neprítomného (zľahka deformovaného) výrazu v tvári znásobujú chrániče na chrup vložené v ústach, ktoré zároveň umožňujú tanečníkom pri náročnosti pohybu dýchať ústami. Choreografia však významovo nerieši len živočíšne reakcie a animálne pudy tela, ktoré hromadne kulminujú v závere v hudobnom rozsahu. Podprahovo načrtáva odkaz humanizmu, tému individualita kontra spoločnosť, vzťahové relácie, schopnosť jednoty, spolupatričnosti, vzájomnej akceptácie a rešpektu.

Choreografia smeruje od celku k jednotlivcovi a naopak, pohyb rytmicky kopíruje hudbu a vizualizuje jej takt. Tanečníci sa takmer po celý čas pohybujú tesne nad podlahou, na začiatku sú zoradení vedľa seba v oblúku javiska v prikrčenom pokľaku ako šelmy, ktoré striehnu na svoju korisť, vlnia sa v monotónnom rytme, občas sa z radu vylúpne jednotlivec a zatancuje svoje sólo, ale iba na chvíľku, kým ho nevystrieda plynulo ďalší, a ten pôvodný sa opäť nezaradí do radu. V hojdavom skupinovom pohybe zas iní vyvrhnú ako vlna na breh do priestoru ďalších, ktorí sa spoja v zmyselnej póze. V náhlom hudobnom aj pohybovom geste sa zhluknú všetci v plazivom znení (ako rýchlo rozlezené pavúky) do centra javiska, aby ho rovnako rýchlo opustili, vyčistili ho, pričom lineárne už prúdi ďalšia skupina jednotlivcov v diagonále cez javisko a znova ho zahltí. Kde-tu sa náhle fragmentárne zaskvie sólo, dueto.

Každý je tu sám za seba so svojou povahou, výpoveďou, charakterom aj cítením v celom spektre individuálnych špecifík, ale fungujúci v homogénnom organizme davu vo finálnej geometrickej formácii monštruóznej pyramídy tiel (tento efekt je lepšie vnímateľný z nadhľadu). Symbolicky geometrický útvar evokuje obrátené tretie oko, čím nabaľuje na seba ďalšie významy. V gradácii monumentálnej hudby kulminuje aj vizuálny zážitok z dokonalej tanečnej presnosti a výtvarnej estetiky. Dav vymedzený (vyrátaný) priestor náhle naruší krátkym šialeným chaosom nekoordinovaných pohybov rúk a nôh, aby v hromadnom výskoku a následnom páde tiel s rachotom na podlahu uťal apokalypsu. V tom istom momente zhasne svetlo a nastane fatálne ticho, kým ho nepreruší spontánny euforický aplauz publika. Priznávam, že tých pár sekúnd ticha na doznenie by sa mne osobne žiadalo, ale je pozitívne, že divák pociťuje potrebu bezprostredne interpretov oceniť. Vyvrcholením večera je totiž orgazmická mágia animálnej rozkoše oprostená od vulgárnosti a esenciálne (aj existenciálne) presiaknutá rituálnou mystikou pulzujúcej spirituality.
 

Charizma všetkých troch choreografií večera by však nebola vyprofilovaná bez profesionálneho a technicky kvalitne pripraveného súboru Baletu SND. V ostatnom čase nie je na Slovensku veľa dôvodov na hrdosť. Práve profesionálne umenie je tá platforma, na ktorú som vždy ja osobne hrdá bola. Túto emóciu poskytujú aj baletné umelkyne a umelci súboru Baletu SND, ktorí opakovane svojím interpretačným umením dokazujú, že vedia fungovať separátne ako jednotlivci, ale aj ako zohratý komplexný súbor. Nedá mi však predsa len nespomenúť tých, ktorí svojimi výkonmi z davu trčia. Ilinca Ducin a Andrea Schifano v hlavnom duete choreografie Murmuration predviedli excelentný tanečný výkon fascinujúcich pružných pohybov a ľahko pôsobiacich dvíhaných figúr s prirodzenou charizmou i výrazovým ponorom do emócie. V choreografii Entropy sa strieda séria kvalitných tanečných predvedení, výraznejšie zaujme krehká Viola Mariner a odhodlaná Olga Chelpanova a už asi tradične sebavedomý výstup Adriána Szelleho, ktorý si svoju pohybovú výnimočnosť uvedomuje. Kultivovaný mladý muž, relatívne čerstvý absolvent tanečného konzervatória a nový člen Baletu SND (od sezóny 2022/2023) Peter Andel sa zhostil svojej úlohy v choreografii Bolero X disciplinovane, s nasadením a eleganciou a zároveň s ťarchou zodpovednosti (choreografiu svojím sólovým partom vynárajúcim sa z ticha a tmy začína a vlastne určí pulz fungovania celého ansámblu v koherencii s hudbou). Špecifikum choreografie Bolero X tkvie aj v skutočnosti, že mixuje skúsených tanečných sólistov s nastupujúcou generáciou tanečníkov a so zborom v jeden kompaktný celok.

Bolero X má telo i ducha, rácio aj emóciu, elegantnú estetiku aj energiu sexu. A za tým všetkým posolstvo pre ľudstvo na tejto Zemi. Zdanlivo abstraktnú, ale jednoznačnú správu pre nás.

Večer Bolero +, vyskladaný z troch fascinujúcich choreografií významných zahraničných tvorcov a v profesionálnom interpretačnom predvedení, poskytuje slovenskému divákovi úroveň svetovej tanečnej kvality a zároveň posúva kredit Baletu SND do medzinárodných súvislostí.

Situácia v kultúre na Slovensku je tristná, profilujú sa v nej absurdnosti, séria nespravodlivých riešení a amatérskych rozhodnutí, preniká do nej nezmyselná agresivita, preferujú sa tí drzí a nekompetentní, ponižujú slušní a profesionálni. Dejú sa v nej (kulantne povedané) škaredé veci. O to viac rezonuje to pekné, ako pomyselný maják nádeje, ktorým je umenie. Ak teda chceme vidieť krásu (a často aj pravdu), zavrime sa aspoň na chvíľu (bez ohľadu na vonkajšie okolnosti a vnútorné súvislosti) do divadla. Bolero + má rozhodne predpoklady dokázať fakt, že umenie za spoločenský marazmus nemôže a je často jedinou hybnou silou reprezentujúcou slobodu. Symbolicky 17. novembra.