Uvedenie akéhokoľvek zabudnutého alebo málo uvádzaného klasického baletu je pre baletný svet malým sviatkom, ale aj očakávaním a pre tvorcov zodpovednosťou, s ktorou pristúpia k samotnému inscenovaniu. Doslovné kopírovanie romantických originálov, prípadne úplné autentické rekonštrukcie popierajúce evolúciu v klasickom balete sa v súčasnosti ukazujú ako plytké, občas až smiešne. Svedčia o tom Ratmanského pokusy o rekonštrukcie baletov Labutie jazero a Bajadéra, ktorých návšteva možno ukojí zvedavosť po historických reáliách, ale určite nie umelecký hlad a o emocionálnom naplnení nemôže byť ani reči.
Uvedenie Sylvie, baletu z roku 1876 v klasickom spracovaní, si v 21. storočí vyžaduje veľmi citlivý prístup inscenátorov, ktorý neznehodnotí kvality samotného diela, ale s dodržaním istých pravidiel ho ponúkne v prijateľnej podobe súčasnému divákovi. Nerešpektovanie faktu, že publikum sa za 150 rokov výrazne zmenilo, môže z inscenácie urobiť banálnu a povrchnú záležitosť. Príkladom úspešného a mimoriadne estetického spracovania je inscenácia Johna Neumeiera, ktorá prostredníctvom vyjadrovacích prostriedkov súčasného baletu a optikou moderného človeka predostiera mnohovrstevný a emocionálne silný príbeh antických hrdinov.   
V novej viedenskej inscenácii sa Manuel Legris snažil nadviazať na tradíciu inscenovania Sylvie vo svojom domovskom divadle − v parížskej Opere, kde mal tento balet pod originálnym názvom Sylvia, ou La Nymphe de Diane premiéru 14. júna 1876 v choreografii Louisa Mérantea. Zaradil sa tak k mnohým inscenátorom (L. Staats, S. Lifar, A. Aveline, L. Darsonval), ktorí balet uviedli vo francúzskej metropole. Hodnotenia úspešnosti jednotlivých spracovaní tohto titulu sa v relevantnej literatúre rôznia, no takmer všetky zdroje sa zhodujú na dvoch faktoch: za úspechom baletu stojí jeho hudobná partitúra a za jeho neúspechom jeho libreto. 

Symfonická hudba a plytké libreto 

Hudobná partitúra Léa Delibesa predstavuje jednu z najhomogénnejších a najkompletnejších baletných partitúr klasickej baletnej literatúry. Piotr Iľjič Čajkovskij povedal, že keby bol hudbu k Sylvii počul skôr, nikdy by nebol skomponoval Labutie jazero. Balet obsahuje množstvo nádherných a melodických skladieb, z ktorých medzi najznámejšie patria Valse lente; Scéna v jaskyni, kde violončelá a fagoty evokujú vášeň pre lov; pompézne bakchanále zo začiatku tretieho dejstva; slávne pizzicato, v ktorom zahalená Sylvia odhalí svoju identitu; Pas des esclaves, v ktorom bicie prerušujú melódiu drevených hudobných nástrojov; Sylviina valčíková variácia alebo zamatovo temná pasáž vyjadrujúca Dianin hnev. Dôležitou súčasťou Delibesovej partitúry je využívanie leitmotívov, ktoré neboli v baletoch svojej doby vôbec bežné a, samozrejme, bohatý farebný symfonický zvuk. 
Na svoju dobu pokrokovej a ľúbivej hudbe kontrastuje naivné libreto, ktoré na základe pastorálnej hry AmintaTorquatoa Tassoa vytvorili Jules Barbier a Baron Jacques de Reinach. 
Pôvodné libreto sa začína obrazom, v ktorom mytologické lesné stvorenia uctievajú v posvätnom lese boha Erosa. Manuel Legris pridal pred túto scénu prológ, ktorý je spomienkou bohyne lovu Diany na svoju smrteľnú lásku Endymiona. K soche Erosa prichádza aj pastier Aminta, ktorý sa bohovi lásky vyznáva zo svojich citov k nymfe Sylvii. Vzápätí prichádza Sylvia s družinou lovkýň k prameňu ukojiť svoj smäd, netušiac, že je sledovaná smrteľníkom. Po chvíli bohyňa lovu Diana, ktorá drží nad Sylviou ochrannú ruku, odhalí Amintovu prítomnosť a Sylvia pohŕdajúc jeho citmi vystrelí šíp na Erosovu sochu. Aminta v snahe ochrániť boha lásky skočí do dráhy šípu a na zranenia umiera. Eros na oplátku vystrelí šíp, ktorý zasiahne Sylviu, no ona si šíp bez problémov z hrude vyberie. Sylviu však nesledoval len Aminta, ale aj čierny lovec Orion. Ten vyčká na moment, keď Sylvia ostane osamote a unesie ju do svojej jaskyne. Na scénu prichádzajú sedliaci, ktorí smútia nad nájdeným telom Amintu. Príchodzieho čarodejníka prosia, aby skúsil pomôcť, a tak pomocou mágie a zázračných bylín Amintu oživí. Ten sa spolu s dedinčanmi chce neznámemu tulákovi poďakovať. Spod plášťa záhadného cudzinca vyjde Eros, ktorý Amintovi rozpovie o Orionovom čine.
Druhé dejstvo sa odohráva v Orionovej jaskyni, kam tmavý lovec prináša Sylviu. Nymfa držaná proti svojej vôli v jaskyni pri Erosovom šípe nostalgicky spomína na Amintu. Keď jej ho Orion vezme, rozhodne sa Oriona opiť a v momente, keď Orion s družinou pod vplyvom alkoholu zaspia, v modlitbách prosí Erosa o pomoc. Ten priletí a ukáže jej víziu živého Amintu, ktorý na ňu čaká pri Dianinom chráme. Obaja odchádzajú.
Morské pobrežie s Dianiným chrámom je miestom záverečného dejstva, kde vrcholia ľudové bakchanálie. Sylvia sa konečne stretáva s Amintom, no ich spoločné chvíle preruší príchod Oriona. Aminta s Orionom bojujú, zatiaľ čo Sylvia beží po pomoc do Dianinho chrámu. Orion sa snaží Sylviu nasledovať, no bohyňa lovu pobúrená takýmto konaním ho zastrelí šípom. Rozhnevaná Diana odmieta požehnať vzťahu Sylvie a Amintu, no Eros jej víziou pripomenie spomienku na jej lásku Endymiona. Pri tejto spomienke jej srdce zmäkne a požehná mladému páru. 

 
 

Nesúrodá inscenácia

Celovečerný trojdejstvový balet ponúka veľkú hudobnú a časovú plochu na prerozprávanie deja a tiež na predvedenie tanečnej techniky v divertissementových tancoch. Pri dejovom balete by sa dalo očakávať, že pomer dejových a bezdejových scén bude v prospech tých, ktoré dej posúvajú. Pri Legriho Sylvii to tak, žiaľ, nie je. Javiskovému spracovaniu dominujú dekoratívne tance, chýba mu dramaturgia a z baletu cítiť absenciu režisérskej alebo dramaturgickej ruky. Predstavenie stráca dynamiku a stáva sa z neho len exotická farebná prehliadka postáv a postavičiek vo farebných kostýmoch. Samotnej choreografii sa nedá uprieť nápaditosť krokových väzieb, ktorú autor evidentne čerpal zo svojej kariéry s veľkým dôrazom na starý francúzsky štýl. Čisto klasický slovník, citujúci zachované pôvodné pózy z rôznych zdrojov, je kombinovaný s technikou novodobého baletu, čím by síce za ideálnych okolností mohla vzniknúť progresívna tanečná reč, no musela by si udržať štýlovú jednotnosť počas celého predstavenia a napriek celému spektru postáv. To sa nestalo a mnohé vstupy v kontexte celku vyzneli úplne nekompatibilne. Často nerešpektujúc hudobné frázovanie, obsah a charakter hudby jednotlivým tanečným vstupom taktiež dosť ublížilo. Nesúlad hudobnej predlohy a tanečných krokov v niektorých častiach doslova pochovalo dynamiku alebo pri niektorých mise-en-scènes úplne zmenilo, prípadne zdeformovalo charaktery postáv. Legriho snaha predstavenie roztancovať bola premenená na maratón krokov, no zborové scény sa nezbavili dekoratívnej nálepky a sóla by mohli byť menej „uponáhľané“. Všetkého bolo veľa, ale nič zapamätateľné, nebodaj ikonické. Choreografia si plynie vlastným tempom v uzavretom svete javiska a divák vníma len plytké farebné obrazy. 
Nekompaktnosti predstavenia napomáha aj výprava Luisy Spinatelli, ktorej snaha vyústila do explózie výtvarnej rôznorodosti. Na javisku vidieť starogrécke biele chitóny, štylizovaný vidiecky odev, rízy rôznych dĺžok, trikoty s potlačou, satyrské rohy, pestrú paletu materiálov, farieb a strihov. Mnohé kostýmy sú samy osebe krásne, no výhrady mám k rozdielnym dĺžkam sukní dievčat, ku kostýmu Erosa, ktorého minisuknička je v treťom dejstve úplne zbytočná (o odnímateľných krídlach nehovoriac), ako aj ku kostýmu Oriona, ktorý vyzerá ako pirát z Korzára s nelogicky umiestnenou aplikáciou v rozkroku. 
Scénická výprava, podobne ako kostýmy, má ambíciu zaujať svojou veľkoleposťou, no jej mnohé nelogické súčasti, ako napríklad dvere vedúce do otvoreného altánku, ktorý má byť chrámom Diany, či Erosov otvárací zlatý voz, sú nezvládnutou výzvou vkusne spracovať požiadavky inscenácie. Vizuálna výpoveď demonštrujúca množstvo vynaložených finančných prostriedkov nesie aj silný odkaz nekoncepčnosti a nevkusu.  

 

Plejáda sólistov

Pompéznosť inscenácie sa prirodzene odrazila aj na jej personálnom obsadení. V titulnej postave Sylvie sa predstavila Nikisha Fogo, ktorá disponuje ľahkým allegrom, no práca jej horných končatín je pomerne strnulá a celkovému prejavu chýbala ženskosť a očný kontakt s partnerom.
Denys Cherevychko podal ako Aminta štandardne kvalitný výkon, i keď v závere predstavenia mu už dochádzali sily. Naopak, Orion v podaní Davide Datoa bol energický s jasným gestom, ľahkým allegrom a dominantným prejavom. Postava Erosa ponúkla Michailovi Sosnovschému najmä dekoratívne sošnú rovinu, v ktorej mohol predviesť svoje vyšportované telo, ale i jednu variáciu v treťom dejstve, kde predviedol istú pánsku techniku. Ketevan Papava bola obsadená do postavy Diany, čo viedlo k otvorenej konfrontácii estetiky klasického tanca s jej fyzickými indispozíciami, i keď v prísnom prejave bola presvedčivá. Postavy Endymiona sa zhostil mladý James Stephens, ktorému chýba plastika pohybu a v jeho úvodnom duete s Dianou absentovala tanečnosť a mäkkosť.
Z epizódnych sólových postáv zaujal najmä Dumitru Taran ako faun, Natasha Mair ako najáda a mierne premotivovaný Scott McKenzie ako sedliak. 
Výkon baletného zboru zodpovedal štandardnej úrovni umeleckého telesa. 

 Výsledný javiskový tvar viedenskej Sylvie s okázalou ambíciou ohúriť diváka zrejme naplní svoje poslanie. Investované finančné prostriedky, snaha tvorcov a interpretov o „vyššiu“ umeleckú výpoveď však ostali pochované pod nánosom klišé a samoúčelných tanečných obrazov zúfalo si pýtajúc zásah dramaturga.  

 

SYLVIA
(písané z verejnej generálnej skúšky 9. novembra 2018, Štátna opera vo Viedni)

Choreografia:Manuel Legrispodľa Louisa Mérantea
Dramaturgia a libreto: Manuel Legrisa Jean-François Vazellepodľa Julesa Barbiera a Barona Jacquesa de Reinach
Hudba: Léo Delibes
Scéna a kostýmy: Luisa Spinatelli
Svetlá: Jacques Giovanangeli
Dirigent: Kevin Rhodes

Účinkovali:

Sylvia: Nikisha Fogo
Aminta: Denys Cherevychko
Orion: Davide Dato
Eros: Mihail Sosnovschi
Diana: Ketevan Papava
Endymion: James Stephens
Faun: Dumitru Taran
Najáda: Natasha Mair
Dve lovkyne: Ioanna Avraam, Alice Firenze
Dedinčanka: Sveva Gargiulo
Dedinčan: Géraud Wielick
Pastierik: Scott McKenzie
Dve núbijské otrokyne: Anita Manolova, Fiona McGee