Marek Godovič

  Tohtoročný festival súčasného tanca Impulstanz vo Viedni predstavil vo svojom hlavnom programe zavedené hviezdy: Jana Fabreho, Annu Teresu De Keersmaeker, Louise Lecavalier či kanadskú choreografku Marie Chouinard. V programe bolo cítiť čoraz silnejšie zastúpenie performatívneho spôsobu nazerania na súčasný tanec. Tanečníci sa vyrovnali s rôznymi tanečnými i netanečnými priestormi Viedne, ale pritom festival nestratil na diváckom záujme.

  Jeden z najinšpiratívnejších večerov patril na Impulstanz zoskupeniu Liquid Loft. Skupina vznikla v roku 2005 spojením hudobníka Andreasa Bergera, tanečnice Stephanie Cumming, dramaturga Thomasa Jelineka a choreografa Chrisa Haringa. Vo svojich projektoch spája videoinštaláciu s pohybom a s hereckou akciou. Dueto Talking head, ktorým sa predstavili na Bratislave v pohybe v roku 2012, je predovšetkým dobrá multimediálna šou, ktorá tanec zahŕňa len čiastočne. Koncept je založený na deformácii komunikácie vedenej cez internet. Na javisku sa strieda internetový chat so živou montážou hlasu, zvuku a obrazu. Akcia deformuje nielen viditeľné črty oboch performerov, ale hlavne ich charaktery, ktoré by za iných okolností úspešne jeden pred druhým tajili. Použitie živého videostreamu v rámci predstavenia pôsobí veľmi kompaktne, nedokresľuje situáciu, ale priamo ju vytvára. Predstavenie má rovnako dobré časovanie. V Talking Headsa dvojica (muž a žena) háda cez internet. Dostávajú sa do situácií, ktoré divák bežne pozná zo života: hádky pre niečo, drobné prekárania, ktoré vyústia do mlčania, výbuchy zlosti a radosti. Typický online vzťah. Keď odznie naživo hraný internetový rozhovor, kompaktne nasleduje živá akcia. Liquid Loft pracuje s grafickými videoefektmi, ktoré online modulujú obraz. Zdá sa, akoby sa performeri počas predstavenia stávali viacerými postavami, „strácajú“ pôvodný tvar svojej tváre a jej čŕt, aby ho vzápätí modulovali na hyperbolu seba a zase sa vracali k svojej pôvodnej. Duo pracuje veľmi účinne s objektom zvukovej podlahy, ktorú potom modifikuje do rôznych priestorových obrazcov. Performer sa stáva za pár okamihov objektom. Táto rôznorodosť robí z predstavenia multižánrovú šou, ktorá ukazuje možnosti a hranice internetového a fyzického priestoru. Toto dueto stojí za zmienku práve preto, že formálne nemá na Impulstanzi v prezentovanej performacii veľa spoločného, ale vidieť na jednotlivostiach prácu súboru a Chrisa Haringa s médiom a telom tanečníka.

  Foreign tongues, projekt prezentovaný na Impulstanz, je voľne inšpirovaný mýtom o Babylonskej veži, ktorý spracoval Jorge Louis Borgues do eseje Babylonská knižnica, ktorá vyšla v jednom z jeho Spisov. Akcia sa začínala v exteriéri, v ktorom z malých reproduktorov, ktoré drží každý tanečník, vychádzajú slová a vety v jazykoch z rôznych regiónov Európy a postupne definujú jednotlivých protagonistov. Tanečníci, každý so svojím reproduktorom, sa začínali postupne prechádzať davom divákov. Intervenoval, nebola to nejaká násilná interakcia, pôsobila dosť plasticky. Performeri nadväzovali očný aj dotykový kontakt s divákmi. Svoje party, ktoré mali nahrané v reproduktoroch, „hovorili“ priam divákovi, ale nejako ho násilne neatakovali. Akcia sa postupne presunula do jednej z hál MuzemsQuartier.

Na ploche jednej sály, kde sa diváci mohli voľne pohybovať, si postupne tanečníci vytvárali priestor, v niektorých chvíľach vytvárali spoločné časti či duetá. Priamo na Babylonskú vežu sa odvolávala jedna časť, kde skupina tanečníkov zo svojich tiel vytvorila vysoký útvar. Zvuky a pohyby sa navzájom prekrývajú, o chvíľu divák prechádza babylonským prostredím, nastáva chaos, ale tanečníci sa vedia predrať cez divákov a vyhradiť si priestor cez zvuk, slovo, pohybovú intervenciu. Z jednotlivých hlasov sa postupným pridávaním stáva polyfónia multikulturalizmu, zmes hlasov a jazykov vytvára zvláštnu koláž okolností. Liquid Loft hral performanciu aj na klasickom javisku či v uliciach miest, tu ju prispôsobil na viedenské interiérové pomery.

Blúdenie knižnicou, slovami, ktoré vytvárajú medzi sebou zvláštne vzťahy, pretlak pohybu, dusna a vzájomných pohľadov divákov na tanečníkov či seba samých vytvárali v rámci performancie zvláštne osobné vzťahy. Premiestňovanie ľudí v dave, ktorí sa chceli pozerať na odlišné časti diania, ktoré ich obklopovali, vytváralo zvláštny chaos, v ktorom sa postupne vytvárala medzi divákmi a performermi zvláštna babylonská atmosféra.

Z Borgesa si performeri z Liquid loft ponechali koncept nekonečnej nevyčerpateľnej knižnice, v ktorej sa ľudia musia prehrabať, ktorú treba spoznať a hlavne nájsť knihu, ktorá bude obsahovať všetky vedomosti kníh obsiahnutých v knižnici, nejaký spoločný prvok. Ten sa podaril tvorcom spracovať v osobnej intímnej atmosfére, letmé pohľady, výbušné, dynamické pohyby a fyzické inštalácie, ktoré evokovali ruch veľkomesta.

Záver vyústil znovu vonku pred priestorom, kde sa pätica performerov zoskupí do jedného radu a začínajú sa postupne smiať, ich vrstevnatý kakofonický smiech postupne ustáva do kratších a kratších sekvencií, ktoré na seba vzájomne nadväzujú, až nastane ticho. Po pretlaku vnemov, zvukov, slov a pohybu nastane ticho. Liquid Loft predstavil silnú performanciu založenú nielen na silných jednotlivých výstupoch, ale predovšetkým skupinovú energiu súboru, ktorá sa objavovala priamo medzi divákmi a menila ich vnímanie či pohľad na pohyb i celkový koncept predstavenia. Vo Foreign tonguesvytvorili pútavú performanciu založenú na čitateľnom posolstve a skvelej synchronizácii a načasovanosti jednotlivých akcií. Nechali na diváka, ktorý jav z ponúkaných si vyberie pohľadom alebo čo bude chcieť len počuť, %ci, naopak, nebude chcieť postrehnúť vôbec.

  Belgický režisér a choreograf Jan Fabre je pravidelným hosťom festivalu. Minulý rokprišiel so spektakulárnym štvorhodinovýmpredstavením Belgium Rules, ktoré patrilo medzi vrcholné udalosti festivalu. V štrnástich kapitolách diváci prechádzali od vzniku Belgicka cez jeho politické a kultúrne dejiny až po súčasnosť. Svoju najnovšiu performanciu Trubleynpredstavil ako work in progressuž minulý rok. Tak ako minulý rok aj tento si vyslúžil ovácie a uznanie za svoju svetovú premiéru sóla interpretovaného talianskym tanečníkomMatteom Salgadom v úlohe Dorcas, učeníčky Ježiša Krista, ktorá bola známa svojou empatiou k chudobným, ktorým šila odev. Sólo doslova harmonizovalo s hudobnou zložkou, diváci mohli sledovať, ako Fabre dokáže pracovať s individualitou tanečníka, ako dokáže vykresať z jeho prejavu to esenciálne a podstatné, ktoré potrebuje povedať. Nešlo o epickosť, v tomto prípade šlo o zhustenosť emócie, ktorá sa zmestila do niekoľkých desiatok minút, aby divákov strhla a ohúrila.

Silno nasvietené kovové brvná, pripomínajúce ihlice alebo tkáčske tyče, sú umiestnené nad hlavou tanečníka. Niektoré z nich postupne zvesuje a pripevňuje si ich ku kostýmu. Tie postupne začínajú obmedzovať jeho pohyb. Fyzické poňatie pohybu, silné gestá, práca s gestom a mimikou, profánnosť sa strieda so sakrálnosťou, komika s tragikou. V rámci takmer hodinového sóla dostáva tanečník zo seba energický prejav, presné pohybové gestá na pokraji fyzického divadla dopĺňa až gestikuláciou vzdialene evokujúcou komédiu dell´arte. Tanečník postupne prechádza premenou človeka, ktorý je zachvátený svojou voľnosťou, a svoje hranice posúva čoraz viac do extrémnejším polôh.

Belgická choreografka Anne Teresa De Keersmaeker priniesla inscenáciu Mitten wir im Leben sind/Bach6Cellosuiten, poprepájanú silným zvukom francúzskeho violončelistu Jean-Guihen Queyras. Hudobník sedel v rôznych polohách na stoličke v centre javiska. Choreografie De Keersmaeker a práca súboru Rosas sú založené na nekonečnom opakovaní a násobení pohybov, až matematicko presnej práce s rytmom, tempom, strihom. Pôsobia ako štylizované obrazy. Modifikácie a pohybové variácie ústia do prekvapivých momentov, ktoré harmóniu narúšajú a menia smer pohybu. Choreografka sa často sústreďuje na jednoduchý pohyb, chôdzu, ktorá je občas pochodom, a snaží sa o presnosť akcie. Celý záber, jeho kompozícia pôsobia ako presne vymyslená mizanscéna.

Hudba, zvuk výrazne ovplyvňuje a vytvára hlbokú atmosféru sól, ktorým by prospelo menej rozsiahle javisko, aké ponúkal Burgtheater, respektíve kratšia vzdialenosť posledných radov hľadiska od javiska, ale aj napriek tejto nevýhode sa dala odčítať precízna technika a sústredenosť tanečníkov a tanečníc. Barokový rytmus dodával pohybom hĺbku, dokázali zdanlivo nekonečný neohraničený biely priestor naplniť dynamikou pohybu. Duetá na seba nadväzovali formálne, tanečníci si ich odovzdávali ako štafetu, rozvíjali to, pri čom skončil ich predchodca, variovali ich pohybovú štruktúru a dodávali im ďalšie významy. Spájanie klasickej hudby a súčasného tanca dnes prechádza akýmsi znovuobjavením. Práve baroková hudba dokáže inšpirovať tanečníkov natoľko, že v nej nepôsobia klasicky, ale hravo a živelne.

  Komorné duetá a sóla sa tak stali základom repertoáru súboru Fou Glorieux, ktorý kanadská choreografka a tanečnica Louise Lecavalier založila roku 2006. V dueteBattleground inscenuje mechanické strojovo presné pohyby tanečníkov, ktoré zapadali do konceptu objavovania druhého ja, druhého ega. Druhý tanečník vstúpi do predstavenia v druhej tretine. Lecavalier je ikonickou postavou predstavenia, kmitá vertikálne i horizontálne končatinami, je v neustálom pohybe, rytme. Performancia, inšpirovaná novelou Itala Calvina Neexistujúci rytier, hovorí o vojnovom ťažení vojsk Karola Veľkého a o peripetiách jedného z jeho vojakov, ktorý vlastne neexistuje. Silné posolstvo textu sa dostáva do pohybových variácií hlavne v napätí Lecavalier aj jej tanečného partnera. Neustále prenasledovanie tanečného partnera, napodobňovanie až do detailov, ktoré niekedy sťažuje pravú identifikáciu tanečníka. Vojnové pole, po ktorom chodia neustále sa pohybujúci tanečníci, stávajú sa jeden druhým. Menia svoje identity.

Lecavalier vo svojom tanečnom prejave s charakteristickou blonďavou šticou vytvára ilúziu pohybu niekam do nekonečna, uprostred diania vstupuje. Je neustále v pohybe a jej partner ju prenasleduje svojou prítomnosťou i interakciou s ňou. Prítomnosť hudobníka na scéne situáciu ešte viac akceleruje, dodáva jej pointy a motivácie. Dve postavy v čiernom. Lecavalier v kožených zvonových nohaviciach a v čiernej bunde do prejavu dáva energiu, razantnosť, rozhodnosť. Ako baletka v čiernom prejde na špičkách šírku javiska otočená chrbtom k divákom, aby vzápätí mohla zase robiť energické bojovné gestá. Spolu s tanečníkom Robertom Abubom vytvárajú ilúziu boja, dosahovanie zdanlivo nedosiahnuteľného cieľa. Vytvárajú ničím nekončiaci beh rozkladu človeka, z ktorého zostáva len pohyb a zhmotnená sila jeho myšlienok.

Ako si nemožno nevšimnúť silnými momentmi na tohtoročnom Impulstanz boli performancie pozostávajúce z dueta či sól. So sólami a duetmi sa predstavila aj kanadská choreografka Marie Chouinard. Festival priniesol už tradične dávku kvalitného súčasného tanca a performancie, upozornil na mnohé závažné problémy doby, v ktorej vznikali. Jednoducho Impulstantz vo svojej inovatívnosti priniesol tradíciu a tou je kvalitný program, v ktorom dokážu vo zvláštnom postavení existovať zavedení taneční tvorcovia a začínajúce talenty.

Autorovu účasť na festivale z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.