Do bratislavského mestského divadla priniesol tento tvorca choreografiu Dark Union, ktorá vznikla ako revidovaná verzia jeho prvej legendárnej choreografie Canard pékinois (Pekinská kačka, 1987) na podnet umeleckého riaditeľa EnKnap Group Iztoka Kovača v roku 2017. Nadj sa sústredil na jeden motív z pôvodného diela, aby vyprofiloval variácie tragického a temného spojenia. Dark Union je tragický príbeh novomanželov, ktorí zažili len krátke okamihy šťastia, kým ich rozdelila nepredvídateľnosť života. Autor bol ako dieťa svedkom tejto udalosti a snažil sa v choreografii evokovať pochmúrnu emóciu sprevádzajúcu smutný vzťah. 

 Hoci divákom naznačuje bulletin tento lajtmotív „smutného vzťahu“ a dá sa za ním tušiť stopa fatálnosti vychádzajúca zo zadefinovania „tragického“ spojenia, choreografia kreuje aj iné metafory a viacvrstvové vzťahové elementy než stratu partnera smrťou alebo smrť oboch manželov. Vizualita predstavenia je ponorená do tmy a ostáva v monochróme čiernej aj v kostýmových variáciách. Dámske šaty sa líšia iba aplikáciou čipky, ktorá je u každej tanečnice strihovo inak riešená. Šiesti tanečníci (tri ženy, traja muži) môžu byť chápaní ako tri páry, ale aj ako tri podoby temnej emócie, ktorú reprezentujú. Ba dokonca (idúc možno do krajnosti) môžu to byť i tiene minulosti, akýsi tenzní, rozpačití, nahnevaní, trpiaci, stratení „duchovia“ vlastných tiel zmietajúci sa v prenesenej realite svojho podivného fungovania. 

V temnote javiska sa vynára postava muža, ktorý v kuželi svetla vypije na dúšok fľašu vody reprezentujúcu zrejme alkohol, ako náznak toho, čoho príčinou je nastávajúca tragédia alebo, naopak dôsledok tragédie utápaný v alkohole. Táto dvojvýznamovosť napadá divákovi bez exaktnej znalosti príbehu pertaktovaného choreografom. Razantosť pochmúrnej atmosfére pridáva hudba – v prvom pláne skôr akési industriálne monotónne zvuky, šumy, klepanie, búchanie, ktoré vystrieda poetická muzika spočiatku pôsobiaca ako akustické odľahčenie, ale motív melódie sa neustále opakuje a vnára do podobného stereotypu ako pôvodné zvuky. Tanečníci tancujú v skupine, vo dvojiciach, trojiciach i individuálne a hoci sú stále na javisku všetci spolu, akoby existoval a fungoval každý zvlášť so svojou vlastnou náladou, vlastným smútkom a vnútorným prežívaním. Aj pri fyzických spojeniach vzniká psychická izolácia, separátne prázdno, ktoré je v tichu prerušované občas zvukmi napodobňujúcimi vtáčí škrekot, hlasný dych alebo útržkovité verbálne prejavy.  Tancovanie má svoju presnú geometriu, hraničiacu niekedy s rámcovou akrobaciou. Okrem stola, ktorý slúži na rôzne presuny tanečníkov alebo na ich chvíľkový oddych, sú tu stoličky zasunuté na chrbte do sák tanečníkov, ktorí na nich nesú svoje partnerky (ako bremeno na pleciach), tie z nich kreatívnymi pohybovými spôsobmi skĺzavajú, lezú na ne, líhajú si aj padajú, čo vytvára zaujímavý efekt na manipuláciu s telom. Niektoré sekvencie nadobúdajú aj pohybovú monotónnosť s rovnakými gestami všetkých tanečníkov zoskupených v jednom rade a tancujúcich v nervnom tempe, inokedy sa výjav spomalí až do svetelnej výtvarnosti, keď si v dlaniach na striedačku nesú vzájomne svoje hlavy v hlbokom predklone. Tieto poetické až snové pasáže sú občasné, hoci naťahujú reálny čas v akomsi až filmovom „slow motion“. Koncentrácia je však v rámci celej choreografie na psychické dianie jednotlivca, ktorý sa každý extra zmieta vo vlastnom utrpení, niekto extrovertne so zvukmi hnevu, zúfalstva i kŕča, iný v malom duševnom ústraní nervných grimás. Je to akési kolektívne a zároveň individuálne napätie smútku, osobný „kar“ vlastného prežívania straty partnera (či už fatálnej, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu odcudzenia vzťahu). Sú to dotyky so zemou, aj s vlastnou dušou, dotyky stratené v tme aj v živote, aj v smrti. 

Dark Union je osobná choreografia Josefa Nadja založená na konkrétnej spomienke z detstva vystavaná  na fragmentoch silných dojmov, ktoré sa zakotvili v jeho duši s tendenciou posunúť ju svojou náladou do univerzálneho chápania smútku zo straty blízkeho človeka a so škálou emočného rozvrstvenia v zmysle vyrovnania sa s týmto temným zážitkom. Dark Union je významovo i opticky temná, tmavá, čierna choreografia akoby vypadnutá z čiernej listiny autorovej potlačenej emócie.