Tango je svojím spôsobom obsesia, prenasleduje vás všade, mení váš život a vy mu to dobrovoľne (aj s nadšením) dovolíte. Nie je to len o tom, kúpiť si atraktívne topánky a (keď už čo-to viete) dvakrát do mesiaca si odkráčať na milongu do cudzieho objatia. Aj keď v mnohých prípadoch aj toto k šťastiu stačí a je to v poriadku. Ale keď pri všetkej dôslednosti a analytickom myslení, náruživosti a perfekcionizme túžite byť akceptovateľnou a plnohodnotnou súčasťou tejto provokatívnej medzinárodnej komunity, vtedy nie je tango len hobby. Je to misia. Misia, na ceste ktorej vás stretnú aj neúspechy a neprajníci, nepochopenie i vlastné sklamania, rôzne nečakané situácie a zážitky, ale niekde medzitým na vás čaká séria „tangazmov“ (ergo „orgazmov“ z tanga), váš mozog začne generovať tzv. tangotonín (akýsi serotonín z dobre zatancovanej tandy) a prepadne vás „tangománia“, ktorú si podvedome implantujete do života, či raňajkujete, stojíte v rade pri pokladni, alebo sedíte v boxe "openspejsu" nejakej korporátnej firmy.

Na ceste za tangom riešite paralelne komplex záležitostí – od osi a kráčania cez sekvencie až po parády, od kategorizácie orchestrov cez históriu až po muzikalitu, od socializácie cez psychológiu až po spoluprežívanie, od vzdelávania cez vlastné úvahy až po malé radosti a veľké pochybnosti, od prvotného entuziazmu z pohľadu do zrkadla až po tesné objatie s cudzincom na parkete. Aby ste sa do toho objatia však dostali, predpokladá to systém, ktorý si buď obľúbite, alebo ho budete „hejtovať“. Tak či onak, je zrejmé, že bez neho si nezatancujete.

„Mirada“ (očný kontakt s partnerom) a „cabeceo“ (jeho akceptáciu pohybom hlavy, alebo iným kulantným mimickým prejavom, ako je úsmev, pozdvihnutie obočia etc.) osobne považujem v tangu za spoločensky najťažší kaliber. Predpokladá totiž celý arzenál detailov psychologického vybavenia jednotlivca a dokáže o nás veľa prezradiť. Podobne ako objatie (pozri predchádzajúci text „Objatie ako skener duše“), ktoré nás mimovoľne a intuitívne prezradí v procese jeho aktu, ale „mirada/cabeceo“ je akási nadstavba, ktorá si vyžaduje aj istú mieru taktiky, s ktorou sa hrdí, menej asertívni a introvertnejšie založení jedinci spočiatku len ťažko identifikujú. Lenže bez pozvania do tanca sa logicky na parket nedostanete. A keď sa učíte tango, tak sa prirodzene na parket dostať chcete. Nehovorím teraz o hodine tanca, workshope alebo praktike, to sú samozrejme situácie, keď na parkete jednoducho ste, lebo ste si zaplatili kurz. Ale ten kurz potrebujete uplatniťv praxi , čo znamená zúčastniť sa na „milonge“ (tanečný večer), kde sa nachádzajú nielen kamaráti a kolegovia z kurzu, ale aj cudzí ľudia z iných tanečných škôl (iste, aj tých po čase spoznáte), prípadne náhodní tangueri zo zahraničia, ktorí si prišli skrátka spestriť večer tancovaním (nehovoriac o medzinárodných festivaloch a maratónoch o stovkách až tisícoch účastníkov rôznych levelov tanečnej skúsenosti a profesionality alebo príležitostných, či dokonca pravidelných zahraničných cestách za tangom po celom svete, nebodaj do Argentíny). Ostaňme však skromne pri lokálnej milonge, ktorejkoľvek v našom meste (je ich niekoľko organizovaných rôznymi školami argentínskeho tanga). 

Takže na to, ako sa vôbec ocitnúť na parkete v náručí je tu všeobecne nazývané „cabeceo“.Ten záhadný, improvizačný a zložito simplexný systém, ktorý má svoje (ľahko narušiteľné) pravidlá. Neskutočne závisí od povahy a miery sebavedomia (ľudského aj tanečného), od schopnosti vyrovnať sa s prípadným odmietnutím alebo od schopnosti malého tanečného flirtu. Predovšetkým treba zabudnúť na tradičné „smiem prosiť“ a nečakať, že vás niekto verbálne pozve do tanca. Hoci (dočítajúc sa z rôznej literatúry o tangu) existujú aj v Argentíne miesta, kde sa môže stať, že dostanene otázku: „Bailá?“ („Tancuješ ?“ v zmysle „Chceš si zatancovať?“). To sa však nestane na výhradne tradičných milongách v Buenos Aires, kde ešte aj sedenie dám a pánov je selektívne a v rade (každé pohlavie na inej strane) a používa sa výhradne len očný kontakt. Všetko ostatné sa považuje sa porušenie etikety. Nuž (vráťme sa ale domov), celý fígeľ je v očnom kontakte, v jeho rozšifrovaní, zadefinovaní a odhodlaní pohnúť sa tým správnym smerom k niekomu konkrétnemu. Aj „o predaji“ svojej osoby a svojho tanca. Kým „giro“ je pre mnohých spočiatku nočnou morou, „cabeceo“ je jej kráľovnou. Rozlíšiť totiž cielený pohľad partnera (ktorý má byť výzvou) od toho náhodného je lavírovanie na hranici bezpečnosti sebavedomia. Vskutku sa môže stať, že pohľad zle pochopíte (nemusí patriť vám, ale dáme stojacej za vami), môže patriť vám a vy ho vyhodnotíte ako náhodný a nechtiac partnera „odmietnete“ (ergo možno aj urazíte), môžete ho aplikovať vyzývavo a ľahko koketne s rizikom, že sa nestretne s odozvou, alebo kĺzať ním ledabolo po sále v nádeji, že ho niekto zachytí. Isteže máte väčšiu odvahu, keď viete tancovať. Keď si v tanci ešte neveríte, radšej sa vyhnete riziku, že partner bude v ronde sklamaný. Miera očného kontaktu rastie a klesá aj s tým, ako si vás partneri odpozorujú v tandách. Cabeceo môže byť príjemne lichotivé alebo čistý debakel. Rozkošná hra aj poriadny trapas. Na ten druhý prípad je dobré byť psychicky pripravený a neprežívať osobne uhnutie pohľadom. Cabeceo má nevýhodu aj výhodu v jednom. Keď ho neovládate, tak si nezatancujete a keď si náhodou nezatancujete, aspoň si to tzv. odmietnutie nikto nevšimne. A propos – aplikovať cabeceo s krátkozrakosťou (najmä keď je sála priestranná) je pomerne nepraktické.

Tango argentino je spoločenský tanec. Keď sa teda vyberiete na milongu, je fajn, keď sa aj socializujete. Pri bare si dáte pohár vína, prehodíte zopár viet so známymi, spontánne nadviažete kontakt aj s neznámymi a svojím spôsobom môžete stráviť príjemný večer s príjemnými ľuďmi pri dobrej muzike ako v akomkoľvek inom podniku (aj počúvať tango hudbu je v pohode). Keď si aj za celý večer nezatancujete, nie je to tragédia (dokonca sa to zo začiatku s vysokou pravdepodobnosťou aj stane, lebo si ešte neveríte v tanci, neovládate cabeceo, alebo ste len skrátka prišli začiatočnícky „skúmať terén“). V konečnom dôsledku ste sem však prišli predovšetkým preto, aby ste si AJ zatancovali (a mnohí sem prišli preto, aby si IBA zatancovali). Kým k tomuto príťažlivému aktu ale dôjde, predchádza mu nielen spoločensky formálna taktika, ako sa ocitnúť na parkete v objatí, ale aj séria emočných pochodov. Z psychologického hľadiska považujem cabeceo za úplne najťažšiu výzvu v rámci tanga. Techniku sa vlastným úsilím a praktikovaním sólo alebo s partnerom ako-tak naučíte (a po rokoch možno aj celkom slušne), na cudzie objatia si tiež časom zvyknete (ba začnete ich vyhľadávať), analytickým štúdiom dosiahnete snáď aj istú mieru muzikality a schopnosti rozlišovať orchestre (áno, chce to čas, veľmi veľa času), ale svojím spôsobom je to všetko vo vašich rukách (aj nohách, chcení, pravidelnosti a entuziazme). Všade musíte byť prítomní – tu a teraz – ako pri meditácii. Svojím spôsobom tango meditáciou je. Ale na cabeceo potrebujete celú sériu spoločensky ovládaných detailov – povahu, odvahu, asertivitu, mimickú nonverbálnu komunikáciu, istú formu malej koketérie či flirtu alebo hypnotických schopností, trochu drzosti, extrémny stupeň risku, schopnosti vnútorne sa vysporiadať s tým, keď to nevyjde, dávku humoru i nadhľadu, možno aj sexepílu (alebo skôr energie a vyžarovania, lebo vysoký rozparok a pôsobivé štekleešte tandu nezaručia, hoci iste – sú aj takí leadri, ktorí uprednostnia štíhle stehná a bohatý dekolt), skrátka hovorovo povedané na cabeceo treba mať „žalúdok“. 

V prvom rade je zradné už pravidlo, že si nezatancujete, kým vás partneri nevidia tancovať (aby zistili úroveň vášho tancovania, lebo aj to je kritérium – ak nie najdôležitejšie – či si s vami zatancovať vôbec chcú). Ako vás však môže niekto vidieť tancovať, keď ste ešte netancovali práve preto, že vás ešte tancovať nikto nevidel?! Už len táto veta znie deprimujúco, nieto ešte uvedomenie si tohto situačného paradoxu. Rovnako ste na tom však aj vy, respektíve prípadní leadri (tiež potrebujete vidieť, do čoho idete). Po počiatočnom spoločenskom implantovaní sa do komunity (už ste si objednali drink, prehodili zopár slov s tanguermi, pochválili kamoške novú sukňu) začnete skúmať terén (kto prišiel, či je medzi leadrami/followerkami niekto, s kým sa vám komfortne tancuje, alebo vám ľudsky sedí, kto je nový, a preto "čeknete" jeho kvalitu tancovania, aby ste uvážili, či si trúfate na začiatočníka alebo skôr skúseného tanečníka). To, že si trúfate, ešte však neznamená, že si trúfa aj on, alebo či vôbec má záujem o tanec s vami. To, či záujem má, závisí od mnohých faktorov, ako aj tie vaše „interné faktory“ ovplyvňujú zasa váš výber. 

Kvalita tancovania, sympatie, príťažlivosť, outfit, vek, postava, ľudský rozmer – spektrum možností, ktoré môžu a aj nemusia zafungovať. To, že je niekto mladý a sexy, nezaručí ešte radosť z tandy, keď s ním/s ňou nenájdete v tanci kompatibilitu. To, že je niekto vo vyššom veku, ešte neznamená, že dobre tancuje, ale nevylučuje to možnosť zatancovať si s niekým mladým (alebo opačne). Na parkete nájdete rôzne extrémne kombinácie, od vekovej a vizuálnej, výškovej a sexuálnej, národnostnej a genderovej, až po začiatočnícku a pokročilú nekompatibilitu. Jediné, čo je (alebo by malo byť) smerodajné – je užiť si tandu (séria 3 či  skladieb v trvaní 12 minút spravidla na hudbu jedného orchestra a jedného obdobia) . Niektorí leadri si vyberajú začiatočníčky, lebo sú pravdepodobne viac manipulovateľné, iní zasa so začiatočníčkami ani netancujú, lebo si tanec dokonale neužijú. Tancovať so začiatočníkom pre pokročilejšiu followerku možno nie je až taká tanečná pasia, ale zase sa nemusí hanbiť za svoju tanečnú nedokonalosť s niekým pokročilým, pri ktorom má trému a stres, že mu kazí pôžitok. Napokon každý začiatočník/ka je rád/a keď si s ním/ňou zatancuje trebárs tzv. asistujúci lektor alebo kolega z vyššieho kurzu, ktorý má rozmer empatie a tak to rovnako pociťujete aj vy ako nepísanú „návratnosť“ novému začiatočníkovi. Nie je to pravidlo, ani nutnosť či potreba, ale v každom prípade korektná „kolegiálnosť“. 

Pravda však je taká, že keď followerka stres z pokročilého leadra odbúra, rozhodne si s pokročilejším partnerom zatancuje kreatívnejšie a často nadobudne pocit, že vie, aj čo doposiaľ nevedela. Všetko toto závisí však od empatie partnera, ako sa k tomu postaví. Atraktívny macho v super outfite možno opticky vyzerá na parkete úžasne, ale čo z toho, keď si narcisticky leští ego na svojej tanečnej genialite a vás trápne povláči po parkete. A na parkete nájdete vskutku rôzne povahy, na ktorých by sa slušne „nabalil“ nejeden psychológ. Výber partnera je teda prvý krok, ale ten nemusí byť úspešný. Na úspech musí váš pohľad akceptovať a „schváliť ho“ nonverbálnym gestom. Keď sa tak vzájomne stane – heuréka – idete tancovať. Ale ešte ani to neznamená, že si tandu užijete. V prípade, že áno, vyhrali ste obaja na dvanásť minút emočný „jackpot“. Všetky ostatné minúty si takto musíte „organizovať“ po celý večer. 

To, že vašu miradu niekto nepostrehol, alebo ste ju nepostrehli vy (občas môj prípad), môže mať mnoho dôvodov – neveríte, že by niekto chcel ísť s vami tancovať s vaším stupňom tanečných schopností, nedovidíte, lebo ste krátkozrakí, myslíte si, že pohľad smeroval za vás, alebo vedľa vás k inej dáme. Ak ste pohľad aj postrehli, nemusí vám byť človek sympatický, máte s ním nejaký komunikačný problém, prípadne zlú skúsenosť, energeticky vám nesedí, alebo len máte strach, že mu v tanci nebudete stačiť, môžete byť unavená, bolí vás noha, či naopak – opozitný partner si netrúfa vás pozvať, prípadne vie, že si so začiatočníčkou nezatancuje tak ako s pokročilou partnerkou, alebo mu nevyhovuje práve orchester, ktorý hrá, prípadne nemá rád vals alebo milongu, ktorá práve znie etc. Dôvodov na „neúspech“ v očnom kontakte môže byť veľmi veľa a neznamená to, že keď to nevyšlo teraz, nevyjde to neskôr večer, na budúcej milonge alebo o pol roka. Dôležité je na dôvod sa po a) nepýtať a po b) vnútorne ho neprežívať. Každé cabeceo môže mať sto dôvodov alebo ani jeden, môže mať svoju individuálnu logiku alebo žiadnu. Niekedy skrátka len nie je nálada, ako v živote. Akurát v cabeceu ide o sekundové rozhodnutia. Sú to mikrookamihy, ktoré vás z veľkej vzdialenosti (priestorovej, ľudskej i geografickej) delegujú s často úplne cudzím človekom do najintímnejšej blízkosti – do objatia. Niekoľkých objatí za jeden večer. Je to akýsi tanečný „speed dating“, pri ktorom „ignorujete“ rozhovor a idete rovno „na vec“ – do náručia. 

Zároveň je veľmi dôležité načasovanie mirady a cabecea. Hoci sme si už čekliosadenstvo tanguerov a máme svojich prípadných kandidátov na tandu, neaplikujeme miradu počas cortiny (pauza medzi jednotlivými tandami), ale počkáme si na prvé tóny skladby (Nemôžeme totiž tušiť, aká nasleduje a či nám vôbec bude vyhovovať – napríklad z milongy, ktorá je rýchla a temperamentná, hoci mimoriadne hravá a príťažlivá, majú niektorí tangueri obavu, že ju korektne nezvládnu.). Po prvých tónoch skladby sa treba expresne rozhodnúť a ešte expresnejšie konať. Nuž áno, je to trochu stres, ako keď sa valí dav zo zástavky do prázdneho autobusu, na milonge sa valí dav od baru na prázdny parket. Je prípustné (najmä, ak ste začiatočník), že vstúpite do rondy v strede tandy (po jednej alebo dvoch odohratých skladbách). Získate tým čas na uplatnenie mirady/cabecea a skrátite si čas na parkete, pokiaľ sa ešte necítite na celú tandu. Výber partnerov je síce menší (lebo mnohí už tancujú), ale nikdy neviete, možno "vyfasujete" práve lepšieho, ktorý len nestihol na začiatok tandy dobehnúť z toalety.

Teda systém – preskúmam – vyhľadám – naviažem očný kontakt – druhá strana ho akceptuje – leader si príde po mňa/followerku – ponúkne mi rameno a odvedie ma na parket (a po tande ma opäť odvedie na miesto) je etiketa a ideálny stav. Keď funguje, je to skvelé, spoločenské, slušné a elegantné a popri tom to môže byť ešte aj spontánne flirtovné, zábavné a sexy. Realita je však často nekompromisne iná. Predovšetkým ako začiatočník (alebo mierne pokročilý jedinec) máte v tom riadny zmätok. Občas nadobudnete pocit, že je to na vás/followerke, aby ste si leadra vybrali, ale viac-menej prevažuje dojem, že leader si vyberá vás. Na followerke ako žene je, či výzvu akceptuje, alebo nie (pozor – followerka alebo leader nemusia byť vždy rôzneho pohlavia). Zároveň však  môžete svojou iniciatívou „zhypnotizovať“ objekt záujmu, ktorý má v tom momente rovnaký zámer. Je to akási vzájomna hra, ktorá v normálnom živote je pre mňa v rámci flirtu atraktívna a zábavná, ale v tangu sa vyprofilovala ako megaproblém. V bežnom živote držíte svoje zbrane pevne v rukách, lebo viete, na čo máte. V tangu väčšinou viete, na čo nemáte. Pretože jedna z najdôležitejších zbraní je kvalita vášho tanca. A aj tu skórujú tí odvážnejší, tí s väčšou dávkou sebavedomia (občas aj drzosti), tí, ktorí sa menej zamýšľajú a viac konajú, tí, ktorým možno nezáleží na vlastnej kvalite tancovania, a rozhodne tí, ktorí vedia dobre tancovať (ba dokonca aj v tangu nájdete istú formu snobizmu). „Black Jack“ tanga, ktorý má svoje riziká, prehry aj bonusy. V tangu sa všetko ráta a zároveň nič neplatí. Followerka môže byť elegantne "nastajlovaná", môže mať príjemnú povahu aj vôňu, byť vtipná a mať aké-také tanečné sebavedomie, ale na parkete sa miesto nej môže ocitnúť slečna v štrikovanom svetri, bez mejkapu, v teniskách, s absenciou muzikality a nepoznaním ozdôb. Tango disponuje extrémne veľkým „pekidžom“ emócií, ale netreba v ňom hľadať logiku. Je o duši a v nej logika predsa evidentne absentuje. 

Keď ste začiatočník (okrem toho, že taktiku cabecea neovládate) a dosť vás deprimuje, mätie možno aj ponižuje, nie je to tak celkom o vašom vlastnom výbere. Hoci preskenujete pohľadom miestnosť, ale všetky už spomenuté kritériá sú vám úplne na nič, lebo si chcete predovšetkým zatancovať, nakumulovať tanečné kilometre, skúsiť si všetko, čo ste sa naučili v reálnej motivačnej aj nemilosrdnej ronde a ste vôbec vďačné, že sa na vás v tomto smere nejaký leader vôbec pozrie. Iste, neraz sú to kamaráti (prípadne lektori), ktorí vás chcú povzbudiť, vytiahnuť na parket, dodať vám odvahy a hlavne vedia, čo môžu od vás ako do začiatočníka očakávať a neočakávajú veľa. Sú to aj „kolegovia“ z kurzu, ktorí si to rovnako ako vy chcú vyskúšať, alebo tí „cudzí“ leadri, ktorí s vami už niekedy tancovali a neváhajú si to s vami zopakovať, prípadne empatickí muži, ktorí dokážu pochopiť vaše tanečné neistoty. Medzi kamošmi prichádza do úvahy aj verbálne vyzvanie (otázka „Zatancuješ si?“ môže skôr polichotiť, než by sme sa tvárili na porušenie pravidiel, napokon dá sa odmietnuť, hoci asi psychicky ťažšie ako uhnutým pohľadom). Môžu sa vyskytnúť objektívne dôvody (únava, zranenie, veľa vína alebo preferencia hranej skladby), dôvod nemusí byť osobný (aj keď môže byť). Ale to je lokálna milonga, kde sa trochu poznáte a vzájomne viete pochopiť. Každá iná milonga mimo vášho „teritória“ (lebo predsa len je výhoda domáceho prostredia), mimo vašej školy, mesta, krajiny môže byť nekompromisná džungľa bez „charitatívneho“ rozmeru. Nie je však výnimkou ani to, že sa váš kolega z kurzu s vami veľmi pozitívne po celý večer baví, ale zatancovať si ide so slečnou, ktorá práve prišla. Ako ani to, že kolegyňa z pokročilejšieho kurzu sa na drzovku postaví pred vás, aby vám zatienila výhľad na leadrov. Osobne budem zrejme vždy preferovať sofistikovanejší prístup v zmysle zachovania si ženskej dôstojnosti aj na úkor menšieho počtu tánd na milonge. Aj v bežnom živote predsa väčšina túži po tom, aby nás niekto chcel pre naše kvality, a  preto, že sme si niečí záujem ostentatívne vynútili. Tango je „rollercoaster“ – z euforického momentu vás môže zhodiť strmhlav dole, ale viete, že popri tých potupných pádoch stoja všetky tie nečakané výšiny za to. 

Tak ako praktikovanie tanca je na vás aj „praktikovanie“ cabecea. Čím častejšie sa s ním budete konfrontovať, tým menej budete zažívať prípadné sklamania. Čím kvalitnejšie bude vaše tancovanie, tým viac sa zvýši záujem potenciálnych leadrov. Čím viac sa zvýši záujem leadrov, tým viac stúpne vaše sebavedomie a napokon zistíte, že cabeceo môže byť pri troche humoru rozkošná flirtovná hra, v ktorej si vy vyberiete, ale veľkoryso ponecháte leadrovi dojem, že si vybral on vás. Presne ako v živote, s tým rozdielom, že „tangazmus“ zažijete na parkete pred očami všetkých a pritom ho nikto nemusí postrehnúť. Všetko sa praxou môže vyprofilovať, hoci tango nič nezaručuje. Sú začiatočníci, ktorým cabeceo nerobí problém (hoci je ich reálne menej) a sú dlhoroční tangueri, ktorí majú s cabeceom problém stále (a je ich dosť). Je to preto, že v tangu ostávame predovšetkým človekom z bežného života, aj keď nám ho tango razantne zmení. Na každej milonge a s každou tandou začínate znova a znova od začiatku a vždy v úplne inej atmosfére v závislosti od skladby ľudí, nálady a hudby dídžeja.

Všeobecne sa traduje, nech už to znie mnohým mileniálom starosvetsky, že dáme (po očnom kontakte a jeho akceptácii) tanečný partner ide v ústrety a aj ju po skončení odvedie na pôvodné miesto, respektíve tam, kam chce ona. Slovenská realita je však taká (v mojom prípade ťažko predýchateľná), že v početných prípadoch (česť všetkým zdvorilým leadrom) po mirade a cabeceu leader stojí na mieste a čaká, kým sa k nemu followerka prederie cez dav stojaci pri bare, respektíve, že sa ona pohne k nemu, namiesto toho, aby sa on pohol k nej. Chcem ostať spravodlivá (občas to naozaj v tej tlačenici nie je možné korektne zmanažovať), ale ako ženu ma pomerne irituje, keď sa leader opiera o stĺp a s frajerskou samozrejmosťou očakáva, že k nemu prikráčam (to, že leader followerku prípadne po tande nechá na parkete, je už čistá pohroma). Podobne to často funguje aj v kurzoch pri striedaní partnerov v ronde. Na tento „slovenský“ (alebo žeby súčasný?!) fenomén si nikdy nezvyknem. Aj to je tango, plné kontrastov a paradoxov – „moderné“ spôsoby pri tancovaní na hudbu z roku 1935. V každom prípade vždy je všetko o ľuďoch. Na milonge stretnete veľmi kultivované followerky, aj hysterické drzane tak ako narcistických egomanov a aj nonšalantných gavalierov.

Nech už je výber partnerov otázkou interpretácie, či už si vyberá muž, alebo žena, s kým chce tancovať, faktom ostáva (v istom stupni kvality tancovania), že si vyberajú všetci prirodzene takého partnera, s ktorým sa v objatí cítia komfortne a s ktorým si to chcú v tanci užiť. Mojej povahe nie je vlastná pozícia, že si ma leader vyberie a ja ho mám submisívne nasledovať len preto, že si potrebujem zatancovať. Určite je v mojej vnútornej mentalite akceptovateľnejšia forma, keď sa pán o dámu zdvorilo uchádza a je rád, keď mu ona dovolí vziať si ju do objatia. Hoci sa prikláňam k spoločenskej etikete, nechcem teraz pôsobiť ako vypadnutá z filmu pre pamätníkov. Ako sa mení svet, menia sa pomery (aj keď s absenciou elementárnej slušnosti nie som ochotná sa zmieriť ani v bežnom živote). Princíp je však taký, že takmer každý (pokiaľ nesleduje iné úmysly) si radšej zatancuje s partnerom, ktorý tancuje lepšie a to vnímam ako najväčšiu motiváciu k tomu, aby som v rámci možností na sebe maximálne pracovala. Nikdy môj/náš tanec nebude perfektný, ale aby bol užívateľný a spôsoboval obom v objatí radosť. Čím lepšia kvalita tancovania, tým väčšia šanca na kvantitu mirady a cabecea a nesporne aj kvalitu tánd. Niet totiž nad pocit, keď na svitaní s topánkami vo vrecúšku, spoteným účesom a boľavými metatarzami ledabolo kráčam po ulici z milongy po niekoľkých kreatívnych tandách, premietam si v duchu skvelé objatia a teším sa, že som dala svoje obľúbené „boleá“, obávané „girá“ a nejaké to rozšafné „gancho“. Pripomína mi to pocit z nehorázne ranej mladosti, keď som do ranného čvirikania s vôňou Dunaja odchádzala z ateliéru od frajera kvalitne až po mozgovú kôru vysexovaná. Tiež som sa tak prihlúplo usmievala na celý svet (to len kvôli rámcovej predstave čo vám okrem iného môže tango dať). Alebo, môže sa stať (a rozhodne sa to aj stane), že niekedy skrátka odítete z milongy sklamaní a osamelí. Nuž, je to hra, ktorá sa až podozrivo podobá na lásku. Tak čo: „Bailá?“