Rýchlokurz performancie
Marek Godovič
Yuri Korec, choreograf divákmi i kritikou oceňovaných performancií ako d-BODY-m či Pocitové rozUmenie, sa tu predstavuje ako performer. Čiastočne vychádza zo svojej dizertačnej práce o performancii, čo je žáner, ktorý sa v poslednom období v európskom kontexte divadla objavuje čoraz častejšie. Performatívne prednášky sa objavili niekoľkokrát aj v rámci hlavného programu na medzinárodnom divadelnom festivale Divadelná Nitra.
Nesólo vychádza z doktorandského štúdia Yuriho Korca na Katedre tanečnej tvorby na VŠMU v Bratislave. V nej sa zameriava na performatívne divadlo a na jeho využitie v súčasnom tanci. Začína neformálnym privítaním divákov vo foyer divadla (krátke rozhovory, pripíjanie). V prázdnom priestore je o strop zavesený rečnícky pult. Podobné akceptovanie divákov prichádza aj v sále, kde Yuri Korec jednotlivých divákov pozdravuje alebo hľadá niekoho, koho by nepozval.
Korec skôr vychádza z osoby prednášajúceho ako performera. Z rôznych pohľadov sa pozerá na jeho prejav. Čo je zaujímavé chvíľu, nemusí udržať celú performanciu, skôr by to bolo možné ťahať do dokumentárnych polôh, v ktorých by citoval úryvky zo svojej dizertačnej práce. Pritom náznaky s týmto významovým kontextom, ktorý by dramaturgicky posilnil celkový význam performancie, tam boli. Performer sa ukláňa na začiatku performancie, postupne pohyb roztiahne do širšieho časového úseku a pomaly sa upriamuje, aby sa vzápätí niekoľkokrát rýchlo za sebou poklonil, akoby v štronze. Tento jav sa objavuje aj v iných častiach performancie. Istá dôstojná poloha sa potom prejaví v plieskaní rúk o stehná, čo vyzerá detinsky hravo. Aj náznaky vizuálnej invenčnosti (postavenie na hlave a nohy podopierajúce zhora visiaci rečnícky pult) sa postupne stanú určitou rutinou (v čom vidieť čiastočne aj zámer).
Do estrádovosti sa dostávame, keď si performer nasadí na hlavu parochňu. To už performancia strácala na významovej celistvosti a nastávali otázky, či stačí, aby performer bol performerom a nie aj rečníkom. Prechádza do sebareflexie, kde sa uviaznutý v pohybe kŕčovito ako nejakej ruky drží fotografickej palice na selfie, s ktorou ďalej pracuje (s parochňou nastoknutou na palici utiera zem).
Yuri Korec vo svojej performancii prepája niekoľko pohľadov na seba ako performer, prednášajúci, objekt záujmu, sebasledovaný, prezentovaný a prezentujúci. Objektivizuje subjekt, aby ho vzápätí spochybnil. Tento proces sprevádza pomalosť, sústredenie sa na daný pohyb, hra s napätím, čo však nekreuje ďalšie plány performancie, ale opakuje predvedené. Celkovo akoby sa prednáška zmenila na názornú ukážku myšlienkových pochodov performera.
Do centra divákovej pozornosti dielo stavia rámec performatívneho tela ako základného komunikačného média. Rámec oveľa širší ako lineárnosťou obmedzované jazykové kódy. Korec až meditatívnym spôsobom nachádza situácie, v ktorých sa nachádza, skôr ako sa v nich ocitne, sa dá vycítiť, že ich priamo vyhľadáva, aj keď v niektorých prípadoch korešpondujú s témou, ktorú si zvolil (napr. použitie fotografickej palice na selfie alebo parochne). Zaujímavá by bola konfrontácia vysloveného slova s pohybom, čo si situácia prednášky vyslovene vyžaduje, aj keď chápem, že Yuri Korec sa chcel primárne zamerať na pohybovú stránku a na nachádzanie fyzických impulzov vo svojom tele.
Nesólo je sólom performera, ktoré malo potenciál stať sa niečím viac ako len ďalšou a inou performanciou, ale mohlo sa stať performatívnou prednášku, demonštráciou toho, čo je na performancii zaujímavé, a to presah, odkaz do iných sfér i mimo tanca.
Akoby sa Yuri Korec teraz nachádzal na začiatku, no vzhľadom na jeho predchádzajúcu úspešnú tvorbu by však mohol byť aj o kus ďalej.