Dunaj autorka prirovnáva k podvedomiu, k duši, ku skrytým hĺbkam, kam sa na dno ukladajú zážitky a emócie. Občas vyplávu na povrch, niektoré odnesie rieka-čas, iné sa zachytia na povrchu, ďalšie v nej vedome „utopíme“. Dunaj ako rieka v nás. 

Choreografia je vo svojej výtvarnej vizualite biela – štyri biele blanité kruhy, štyria tanečníci v bielom, biele svetlo. Na kruhových plochách, s ktorými tanečníci manipulujú, sa občasne objaví priemet vody, akoby v nich priamo plával, prelieval sa a zároveň sa stával fyzickou súčasťou ľudí. Inokedy v presvetlení vytvára mimovoľnú i cielenú tieňohru, kreuje scénografiu priestoru aj pocitovú „architektúru“ bytia. 

Spočiatku mesto zadefinuje zvuk, jeho ruchy z ihriska, cestnej premávky, možno z nábrežia. Dve dvojice tanečníkov dvoch generácií začnú pohybom vymedzovať svoj vlastný priestor na tok svojich vlastných gest, každý sám akoby nezávislý od druhého, hoci pohľadmi sa vzájomne sledujú. Tento pohybový „battle“ vyústi do poetickejšieho duetu, ktorý nadobudne svoju hravosť aj vzťahový význam aplikovaním cieleného výrazu protagonistov. Začínajú riešiť svoju vlastnú šachovnicu pocitov v súvislosti s druhým. Duet je dynamický, svieži, mladistvý aj milý a vnesie do „deja“ viac emočného náboja ako doposiaľ. Choreografka vykreuje následne formácie trojíc, v ktorých sa aktéri vystriedajú. Mieša generácie, vzťahy aj pohyby. Od lineárneho veľkorysého gesta a ohýbania tiel sa preklápa k zložitejším obrazom dvíhačiek, prepletencov, dotykovejším kontaktom, aj zrýchleným minimalistickým a „alogickým“ gestám. Zrazu je tu prítomná blízkosť v škále vzťahových a emočných kombinácií, občas je zhluk tiel intímny, ale napriek tomu nie erotický, je tesný, aby sa napokon vzdialil. V tom pletenci tanca, tiel a končatín je síce prítomná prirodzená telesnosť, ale za ňou je skrytá úvaha, skúsenosť, vzťahové napätie. Rekvizita blany v tvare kruhu sa ocitne na hlave tanečníkov s priemetom projekcie vody, akoby tanečnica definovala hladinu vody, pod ktorou sa ocitajú (plávajú) ostatní, občas ponad ňu vystrčia hlavu (možno myšlienku), aby sa opäť ponorili na rovnakú úroveň imaginárne prikrytí vodou. Snáď najviac zaujme verbálna, ale prirodzená a sympatická komunikácia dvoch tanečníkov (mužov), ktorí komentujú svoj pohyb mimoriadne civilným spôsobom, akoby trénovali svoj duet v tanečnej sále. Táto simplexná prirodzenosť ešte viac protagonistov priblíži k divákom a zadefinuje ich ľudský rozmer, ba čo viac, v týchto drobných slovných fragmentoch je aj vtipná. Záverečné „defilé“ s veľkou plochou natiahnutej pružnej látky v kruhu, pod ktorou sa plazí tanečník, roztáča ju, vlní, presúva po javisku opäť s projekciou čeriacej sa riečnej vody evokujúcej Dunaj (jeho vlny, víry, hukot i šum) je pomerne efektným výtvarným počinom. Rozbúrená rieka vo finále vyvrhne na breh štyri telá dômyselne v jednom krátkom momente skryté pod hladinou. Hoci fyzická prítomnosť vyplavených tiel môže na chvíľu pôsobiť morbídne, nie sú to mŕtvoly ľudí, ale „mŕtvoly“ emócií, vzťahov, ktoré ponorené na dno nášho podvedomia z neho občasne vyplávu na povrch na podnet nových vonkajších (zväčša nečakaných) impluzov. Niveau Stable evokuje stav, resp. úroveň hladiny vody v koryte rieky, ale v metaforickom prenose je to úroveň vzťahov v „koryte“ nášho života. 
 

Tanečníci oboch generácií obsiahli choreografiu Lucie Holinovej so cťou, boli pohybovo kvalitní, výrazové spektrum dokázali jemne diferencovať, hoci v herectve sa dala postrehnúť istá odlišnosť. Najviac v pozitívnom smere zaujal Lukáš Bobalík, isté výrazové rezervy sa objavili u Renaty Ptačin. Barbora Janáková prekvapila pohybovou kultúrou aj nasadením, Daniel Raček podal už svoj štandardný výkon. Časovanie jednotlivých pasáží by možno chcelo trochu viac vyváženosti, aby napokon „úroveň hladiny“ bola stabilizovaná. Niveau Stable má svoju filozofiu a skryté významy, ktorých výklad môže byť individuálny v závislosti od skúsenosti jednotlivca. Vizuálne choreografia „kreslí“ pohybom akýsi abstraktný obrázok, v ktorom je však zašifrovaný emočný odkaz a intelektuálna úvaha. Alebo inak, adekvátnejšie slovami autorky: „My ľudia od Dunaja vieme, čo je to mať rande s nesmiernosťou.“

 Réžia a choreografia: Lucia Holinová
Tanec a pohybový materiál: Lukáš Bobalík, Barbora Janáková, Renata Ptačin, Daniel Raček
Hudba a scéna: Vlado Holina
Námet a dramaturgia: Zuzana Očenášová Vasičáková
Svetelný dizajn: Robert Polák
Kostýmy: Veronika Keresztesová
Produkcia: RESERVA, o.z.