Tanda je séria skladieb, ktorá trvá približne desať-dvanásť minút a zahŕňa spravidla štyri skladby tanga alebo štyri (prípadne tri) skladby valsu, prípadne tri skladby milongy v tradičnej formácii TTVTTM (tango/tango/vals/tango/tango/milonga). Túto takmer „matematickú“ informáciu je praktické poznať (hoci nie v každej krajine musí fungovať rovnako). Naviguje nás pri tom, čo sa práve hrá, a pomôže nám preskúmať, čo sa zrejme bude hrať následne. Psychicky sa môžeme predpripraviť na to, aký druh tanca v rámci milongy chceme absolvovať, ako počúvať hudbu a aj to, či si spočiatku trúfame napríklad na vzletný vals alebo na temperamentnú, rýchlu a hravú milongu. Spravidla vals (tancujeme ho na tri doby) znie pomerne ľúbivo a na prvú signálnu pripomína valčík európskeho typu. Milonga zasa paradoxne (hoci je mimoriadne hravá a vie byť rozkošne zábavná a motivačná) zvyčajne profiluje malý stres z tempa, ktoré treba kreatívne aj so skladbou krokov obsiahnuť. Spočiatku to môžu byť (a aj budú) trochu nervy, ale vo finále vždy radosť a endorfíny po plafón.

Na tréning valsu a milongy (samozrejme aj tanga, ale to považujem za samozrejmé) je nevyhnutné vedieť počúvať hudbu – okrem melódie, rytmu a fráz aj tie krásne filigránske nuansy jednotlivých nástrojov, ktoré nám pomôžu tanec tvorivejšie zvizuálniť (ale aj uspokojiť pocit), občas extrovertnejšie, ale rozhodne zábavnejšie. Pred milongou (myslím tancom, nie tanečným večerom – lebo áno, názvy sú identické) majú tangueri (a nielen začiatočníci) zväčša rešpekt a zároveň je akousi pohonnou silou motivácie naučiť sa ju tancovať. (Milongou označujeme druh tanca, ale aj tanečný večer, alebo „event“ aj miesto, kam chodíme tancovať tango. Pravidelný a častý účastník milong, teda niekto, kto doslova „vymetá“ milongy, je v tangovom názvosloví „milonguero“). Zatiaľ čo sa vo valse romanticky vznášame, alebo v tangu prežívame drámu, milonga spôsobuje rozkoš z hravej roztopašnosti. Je svojím spôsobom kráľovnou improvizácie, kde okrem počúvania (a počutia) hudby je výrazne dôležitá promptná reakcia zväčša v rýchlom (hoci to nie je vždy pravidlom) tempe. Kým vals poskytuje priestor na „motýlie“ snenie, tango na nostalgické prežitky hlbín bôľnej duše, v milonge nie je čas na váhavosti a filozofické myšlienky. Dá sa v nej občas tancovať aj pomaly, ale v princípe je na nej príťažlivá dynamika, temperament a schopnosť adekvátne obsiahnuť sériu tónov (fráz i páuz) a zosynchronizovať ich s registrom kreatívnych krokov. Chce to poriadne tvrdý a hlavne opakovaný tréning (asi ako všetko, ale tu ešte viac), fantáziu (dúfajme, že ju máme), pohybovú kompatibilitu s partnerom (to nie vždy celkom vyjde, ale ak áno, tak hurá) a  ochotu baviť sa (čo je zrejme najmenší problém). Na začiatku nás rozhodne poteší, keď sa krokom strafíme do hudby. Po mnohých milongách (a teraz myslím aj tanečný večer) sa možno na milongu (tanec) začneme aj tešiť.  

Keď už poznáme systém, večer si ľahšie „zmanažujeme“. Nie je hanba, keď nás na tanec pohľadom nikto nevyzve (môže nám to byť akurát občas ľúto, ak hrajú našu obľúbenú skladbu/tandu), alebo ak, naopak, nejaký ten tanec cielene vynecháme (či už z únavy, alebo si naň netrúfame, prípadne nie je „po ruke“ niekto, s kým máme chuť sa ocitnúť na parkete). Jednotlivé tandy sú oddelené cortinou (krátkou zmenou žánru hudby). Vtedy sa parket vyprázdni a je to kratučký čas na vydýchnutie si, možno drink, „small talk“ alebo ovievanie sa vejárom (apropó vejár – používajú ho v tangu aj páni a často im trčí pri tanci zo zadného vrecka nohavíc – hm... no... hej.., je to tak trochu frajerina). A napokon cortina môže poslúžiť aj na malý predbežný prieskum na to, kto by sa „hodil“ na ďalší tanec. Miradu (očný kontakt) je však logickejšie aplikovať až po prvých tónoch ďalšej skladby (nikdy totiž vopred nevieme, ktorá nás čaká a je umné predísť tomu, aby sme sa vopred „nesľúbili“ na niečo, čo nám nebude vyhovovať). Nič však nepokazíme tým, keď si len tak interne pre seba vyhliadneme možný objekt (rozhodnutie však radšej nechajme, až keď zaznejú prvé tóny). Napokon, nikde nie je napísané, že dotyčný/dotyčná bude aj reagovať.  

Tandu tancujeme s jedným partnerom (takže rátajme s tým, že keď už sa na vybranú tandu dáme, tak v nej zotrváme cirka dvanásť minút, resp. štyri (tri) skladby. Tandu nie je slušné prerušiť (teda zutekať z parketu), pokiaľ na to nie je objektívne akceptovateľný dôvod (napríklad malá nehoda s topánkou/šatami, nedajbože zranenie alebo arogantný partner). Skrátka, pokiaľ sa nebavíme o extrémoch, treba ju vydržať aj keď medzičasom zistíme, že to nebola dobrá voľba. Môže sa nám však stať (a to je ten lepší prípad), že sa náhle ocitneme v emočnom nebi a budeme tajne naivne dúfať, že sa nikdy neskončí (logicky sa skončí rovnako ako aj tá „nechcená“). Tak ako tandu neopúšťame (tancujeme ju celú), je na začiatku celkom prípustné, že do nej vstúpime neskôr (buď si na celú ako začiatočníci netrúfame, alebo nám nesadne skladba), skrátka nič zásadné sa nestane, ak si z nej zatancujeme poslednú alebo posledné dve skladby. V takom prípade vstupujeme do rondy (tanečné kolo v protismere hodinových ručičiek) opatrne (leader naviaže očný kontakt s leadrami na parkete), aby sa páry nezrazili a vytvorili na vstup nového páru priestor.

Tanda sa skladá zo skladieb jedného orchestra (ba dokonca aj z jedného obdobia daného orchestra), často s rovnakým vokalistom/spevákom, alebo iba z inštrumentálnych skladieb. Mixovanie rôznych spevákov, období alebo orchestrov je zriedkavé (môže sa to považovať aj za neprofesionálne), hoci v Argentíne na milonge môže dokonca zaznieť aj jedna tanda bez hudby tanga (napríklad rock and roll alebo chacarera). Prípadne môžete naraziť na „tango nuevo“ (teda nie tradičné tango), ale rôzne aranžmány na tangovú hudbu, alebo použitie iných hudobných žánrov v rytme tanga. Striktné dodržiavanie pravidiel na tradičnej milonge poskytuje tanečníkom komfort, aby sa vedeli pri prvých tónoch rozhodnúť, či si danú tandu majú záujem zatancovať. Vedia totiž hneď od začiatku, kam sa bude hudobne uberať.     Takže keď nám napríklad nevyhovuje orchester rytmického Juana D’Arienza v brisknom tempe, alebo nevyspytateľného Anibala Troila (pre náročnejších tanečníkov),  zbytočne sa do „boja“ nepúšťajme, lebo už vopred vieme, že sa s ním budeme „trápiť“ v tande štyrikrát. Alebo naopak, ak máme  za favorita dramatického Osvalda Puglieseho (áno, to je môj prípad) či romantiku Carlosa Di Sarliho (u tanečníkov mimoriadne populárneho), zbystrime zrak, aby sa nám podarilo „uchmatnúť“ si leadra/followerku. Pri poznaní týchto základných princípov a orientácii v nich (minimálne v domácich podmienkach) sa dá rámcovo a teoreticky „naplánovať“ svoj tanečný večer, čo však ešte neznamená, že vám ho systém mirady a cabecea nerozbije. Neznamená to ani, že sa budete vedieť vždy orientovať na milonge, na ktorej sa hrá „tango nuevo“, alebo na milonge iného klubu, prípadne na milonge v inom meste alebo krajine, či rôznych milongách v Argentíne, v každom prípade však základ fungovania nasmerovaný je a na začiatok postačí, ak vám bude fungovať aspoň „doma“. 

Každá milonga má svojho DJ (alebo ak chcete TJ). Spočiatku spoznáte tých domácich, neskôr aj zahraničných, ale predovšetkým na základe „dramaturgie“ skladieb, ktoré do tánd vyberá, zadefinuje svoju národnú (prípadne medzinárodnú) popularitu. Alebo si skrátka ako jednotlivec toho svojho/svojich obľúbite (nielen vzhľadom na ľudské sympatie), ale hlavne  preto, že hrá vaše favorizované skladby, na ktoré radi tancujete. Neznamená to, že musia byť striktne od štyroch najpopulárnejších orchestrov (hoci vo svete nájdete aj milongy, kde hrajú napríklad s dôrazom na jeden z nich), ale postupne spoznáte celý nekonečný register skladieb a aj od ich poznania bude neskôr závisieť kvalita vášho tancovania (to je už otázka muzikality, ktorú preberieme separátne).

Každú tandu (resp. tú, ktorú sa nám „zadarí“)  tancujeme s jedným partnerom. Za celý večer ich teda vystriedate niekoľko a nie je pravidlom, že by ste si zatancovali ďalšiu s rovnakým partnerom. Samozrejme, za predpokladu, že výrazne obaja chcete, alebo ste sa dohodli, alebo túžite tancovať spolu konkrétnu tandu, ktorá je „tá vaša“, alebo (a to je na domácej pôde veľmi častý dôvod), že je nedostatok leadrov, tak si tandy s rovnakým leadrom aj zopakujete. Na medzinárodnom fóre je skôr pravidlom „raz a dosť“, čo môže byť niekedy škoda (ak ste si sadli), alebo niekedy výhra (ak nastal opačný prípad). 

Na každú tandu (aj po nej), by mal leader svoju followerku na parket priviesť a následne ju aj odviesť na miesto. Hoci je to bontón (a z môjho pohľadu elementárna slušnosť), nie vždy sa jej followerkám dostane. Úplne najväčší lapsus je nechať partnerku na parkete po skončení tandy. Môže sa to stať a je to pre dámu evidentný signál, že v takomto prípade ono povestné „raz a dosť“ naozaj s daným tanečníkom uplatní v praxi. 

Na milonge (teda pri tangu) tancujeme v protismere hodinových ručičiek v ronde, nepredbiehame páry (aj keď nás v ronde brzdia), ale tancujeme chvíľu na mieste, kým sa neuvoľní priestor. Pri tlačenici na parkete sa vzdáme veľkých okázalých krokov, ozdôb a gest (nešviháme vysoké boleá, nestrúhame teatrálne priestorové figúry), mohli by sme opätkom niekoho zraniť, ubrať priestor iným párom a napokon sa aj spoločensky strápniť. Leader sleduje rondu a chráni partnerku pred kolíziou (keďže followerka kráča spravidla vzad), ale keď sa predsa len nejaký nečakaný „eksident“ stane, vždy je slušné sa ospravedlniť a nenadávať, alebo nepokrikovať na vedľajší pár (nie, ani nezazerať).

V tande sa ocitáme (na spomínaných cca dvanásť minút) buď v tesnom, alebo otvorenom objatí. Objatie zadefinuje štýl hudby/skladby, ale predovšetkým leader (v zmysle vyslania signálu), pričom followerka (buď cielene, alebo intuitívne a spontánne) nastaví svoju vzdialenosť (tá sa počas tanca podľa potreby môže flexibilne meniť), alebo to za nás jednoducho urobí energia. Dôležité je, aby sme sa v ňom cítili komfortne (pre tanec aj pre pocit). V objatí sme v tande spravidla s cudzím človekom, ktorého vidíme prvýkrát (ak to práve nie je náš manžel, životný partner alebo kamarát), púšťame si ho do našej komfortnej zóny a nie vždy sa nám chce tento „akt“ absolvovať s každým. V objatí sa môžeme stratiť alebo nájsť (pozri článok Objatie ako skener duše). 

Na parkete sme so svojou psychickou výbavou, povahou, so svojou minulosťou aj prítomnosťou, s momentálnou náladou, históriou uplynulého dňa i kúzlom fragmentálneho okamihu, so submisivitou i sebavedomím, egom i komplexmi. Aj s problémami (hoci tie nám tango na chvíľu z mozgu vymaže). S týmto nečakaným zhlukom psychických (a psychologických) súvislostí odrazu vstupujeme do najintímnejšej zóny „cudzinca“ (niekedy cudzinca doslova) a to niekoľkokrát za večer. Dvanásť minút môže byť okamih aj večnosť, utrpenie aj radosť, extáza aj trapas. Za tento zdanlivo krátky čas sa dá psychicky rozložiť, aj zaľúbiť (svojím spôsobom to je občas to isté) do niekoho, koho už možno v živote nikdy neuvidíme. Alebo (ťažko povedať, či je to ten lepší prípad) ho/ju budete stretávať na každej ďalšej tréningovej hodine. Aj na takéto situácie treba mať pri tangu vnútornú silu. 

Je málo pravdepodobné, že si na milonge zatancujete všetky tandy (napokon, mohlo by to byť najmä pri maratónoch a festivaloch aj fyzicky nebezpečné), ale je, naopak, veľmi pravdepodobné, že si (možno spočiatku a niekedy aj neskôr) zatancujete napríklad iba jednu, alebo dokonca nezatancujeme ani jednu. Nie je to práve príjemné a povzbudivé, ale nie je to ani tragédia. Niekedy jedna (tá pravá) môže byť emočne tá najdôležitejšia. A vtedy si s pokojom a zadosťučinením môžete povedať, že takáto jedna (tanečne a emočne plnohodnotná) za večer stačí. Tangosvet je totiž  jedna obrovská „psycho-ronda“, v ktorej sa naraz stretnú všetci. Prejavuje sa zdanlivo ako veľká rodina, ktorá si rozumie a nemá žiadne limity (a niekedy je to aj pravda),  má svoj špecifický (nielen pohybový) jazyk, dokonca aj verbálnu hantírku (čo dáva na zradnú chvíľu pocit jedinečnosti), ale je to aj  nekompromisná aréna s vlastným snobizmom, v ktorej prežije len vnútorne silný jedinec (napriek tomu, že sa v nej často ocitajú práve tí zraniteľní). Na začiatku má človek zmätok v krokoch, neskôr v duši. Euforické momenty striedajú potupné chvíle tangovej „depky“. Prídete na to až vtedy, keď s tangom zotrváte. Po asi troch rokoch viete toho už o tangu celkom dosť a zároveň (paradoxne) zúfalo málo. 

V tande spoznáte veľa ľudí. Ich slobodu, aj napätie, energiu a vôňu, ich dotyk  a v ňom odvahu i strach, sebavedomie i obavu, empatiu aj ego, spontánnosť i komplex. Celý register psychických postojov, prežívaní a pováh.  Gejzír emócií, ktoré si nesie v sebe tanečný partner, ktoré si nesiete v sebe vy a ktoré si zároveň (tie nové a doposiaľ nepoznané) na pár minút spoločne vykreujete. V tangu je svojím spôsobom každý sám za seba (vo svojej osi, so svojím myslením aj dušou, s vlastnou muzikalitou aj ozdobami), aj keď tancujeme spolu. Ale to iné „spolu“ môžeme v symbióze (aj napriek vnútornej diferenciácii) pohybom a emóciou vyprofilovať. A potom táto vizuálne atraktívna a emočne podnetná kompatibilita nečakane zadefinuje malý „tangazmus“ (ergo duševný „orgazmus“ z tanga).  Milonga je akýsi elegantný a sofistikovaný tangový „gang bang“, v ktorom (verejne a legálne) za jeden večer vystriedate v náručí viacero cudzích partnerov. Môže to byť výsostne príjemné, ale aj odpudivé, motivačné aj trápne, erotické aj sterilné, hravé aj nudné, spirituálne aj indiferentné, teatrálne aj nenápadné, meditatívne aj sexy. V každom prípade však svojím spôsobom intímne. Intímne v zmysle blízkosti tiel, ale predovšetkým duší. V tande spoznáte veľa ľudí, ale najviac spoznáte seba.

V takej tande sa toho môže stať vskutku veľa, alebo aj nič. Iste, veľmi často zafungujú čisto pragmatické situácie (vždy sa príjemnejšie tancuje s niekým, kto pred milongou skočil pod sprchu, omamne vonia, má čistý outfit, neváhal si vydrhnúť chrup, prípadne použil mentolku a kto si aspoň v deň milongy odpustil na obed cesnak). Rozhodne však zaručujem, že pocit z tandy (pozitívny, aj ten negatívny) si budete pamätať. Objatie totiž energeticky v zlomku sekundy zadefinuje, či chcete z neho ujsť (prípadne sa dočasne kolegiálne prispôsobiť), alebo v ňom ostať navždy. Tých pár minút v tande sa minimálne dá za každých okolností vydržať, alebo vám tých rovnakých pár minút môže kompletne zmeniť život.