Progresívny smer v New York City Ballet alebo choreografi 21. storočia
Kristián Kohút
New York City Ballet vo svojej štýlovej jedinečnosti predstavuje prostredníctvom súčasnej tvorby progresívny súbor, ktorý od svojho založenia Georgeom Balanchinom a Lincolnom Kirsteinom dokázal reflektovať aktuálne umelecké trendy a spoločenské témy. Nadväzujúc na Balanchinovo kultúrne dedičstvo súbor podporuje tvorcov s odvahou pokračovať v jeho umeleckom odkaze, čoho výsledkom je uvádzanie nových baletov mladých i etablovaných choreografov. V aktuálnej sezóne si diváci mohli pozrieť choreografie tvorcov v programoch nazvaných 21st CENTURY CHOREOGRAPHERS I a II, v ktorých si našlo priestor osem tanečných diel.
Choreografi 21. storočia číslo 1
Prvou novinkou tohtoročnej sezóny bol balet THE EXCHANGE v choreografii Matthewa Neenana. Mladý choreograf zo súboru Pennsylvania Ballet si pre svoju debutovú choreografiu v NYC Ballet vybral komorné skladby Antonína Dvořáka, konkrétne Valčíky 1. a 4., op. 54 a prvú časť sláčikového kvarteta č. 1 A dur, op. 2. Vychádzajúc z romantického komorného zvuku by sa dalo predpokladať, že choreograf zvolí aj komorné obsadenie, ktoré v intímnom duchu dotvorí romantické melódie. Scénu v prevažne modrofialovom svetle ovládlo osem párov kostýmovo rozdelených do dvoch skupín. Jedna skupina v priliehavých červeno-čiernych kostýmoch klasického strihu, druhá skupina v strihovo odvážnejších variáciách. Vizuálne rozdelenie tanečníkov evokovalo prítomnosť zápletky, ktorá však nebola v pohybovej reči vypovedaná ani uvedená v bulletine. Napriek tomu sa v niektorých častiach choreografie dal vytušiť zámer autora tlmočiť konkrétne myšlienky, ktoré však ostali uväznené v neistej dramaturgii a pre diváka ostali veľmi nekonkrétne. Kostýmy módneho návrhára Garetha Pugha ostali len bezvýznamným módnym doplnkom, ktorý v prípade tanečníc tej odvážnejšej skupiny tanečníkov pomerne silno skresľoval telesné línie a narúšal tak klasickú tanečnú estetiku. Choreografia rozdelená do mnohých skupinových a sólových výstupov bola pomerne bohatá na prvkový materiál, no akosi zabúdala plynúť na tóny hudobnej predlohy a v technicky náročných pasážach sa úplne vytratila akákoľvek poézia.
Úplným protikladom k prvej choreografii bolo IN VENTO z dielne Maura Bigonzettiho. Choreograf balet venoval „ s pokorou a vášňou pánovi Balanchinovi, učiteľovi a učiteľovi všetkých mojich učiteľov“. Il Vento z roku 2006 je druhým baletom, pri ktorom Bigonzetti spolupracoval s hudobným skladateľom Brunom Morettim. Spoločné chápanie témy autorov sa odzrkadlilo v absolútnej javiskovej súhre. Tienistý, nie však depresívny príbeh o rekapitulujúcom mužovi priniesol na scénu zopár mikropríbehov, ktoré sa z javiskovej tmy objavovali ako spomienky vo svetle ohraničenom hudbou a časom, aby opäť zmizli a prenechali scénu ďalšej spomienke hlavného hrdinu. Napätie medzi jednotlivými postavami bolo diferencované ich predchádzajúcimi vzťahmi, dynamické emócie sa striedali so statickými. Sledovať plynúce choreografické väzby bolo ako čítať báseň, ktorá hreje a napĺňa srdce radosťou, a popritom spúšťa autonómny potok sĺz. Bigonzettimu sa podarilo rečou moderného baletu, veľmi ľudskou a oslobodenou od pohybového afektu, prerozprávať vnútorný stav hlavného hrdinu. V popredí stál sólista Andrew Veyette, ktorý vo svojich spomienkach oživil Mariu Kowroski, Tiler Peck a ďalších. Interpretačne bolo dielo doslova zatancované (nie odcvičené) s gráciou a emóciou, muzikálnosťou a ladnosťou.
Choreografka Gianna Reisen sa v aktuálnej sezóne predstavila svojou druhou choreografiou vytvorenou pre New York City Ballet s názvom JUDAH. Dvadsaťminútová choreografia vznikla na výber skladieb Johna Adamsa z albumu John´s book of Alleged Dances. Adamsova moderná hudba bola v ostrom kontraste s metaforicky antickým kostýmom módnej návrhárky Alberty Ferretti. Idea choreografie, i keď šlo o bezdejový balet, sa miestami latentne niesla v rituálnom duchu, inokedy pripomínala obrazy oživených antických alegórií. Autorka choreografie sa zamerala na prácu horných končatín, výrazné gestá a symboliku rúk, ktoré kombinovala s klasickými „balanchinovskými“ krokmi. Lenže ani pomerne veľké obsadenie, ani farebné kostýmy, ktoré delili tanečníkov do rôznych skupín, nepomohli naplniť javisko zmysluplným tancovaním. Choreografia akoby nedokázala splynúť s hudbou a náznaky deja boli skôr rušivým elementom než interesantným prvkom. Ak by sme za ideál tanečného predstavenia považovali Noverreov vzor, kde sú všetky zložky rovnocenne zastúpené v prospech celku, tak Judah je absolútnym zlyhaním. Na scéne bolo všetkého veľa, ale divák dokopy nevidel nič kompaktné a o prenose akýchkoľvek emócií súvisiacich s „dejom“ nemohlo byť ani reči. Obdiv v tomto prípade patrí sólistom a zboru, ktorí zatancovali danú choreografiu na profesionálnej úrovni.
Večer uzavrel jemne kontroverzný balet Kylea Abrahama s názvom THE RUNWAY, ktorý rozdelil publikum na progresívnu a tradicionalistickú časť. Dôvodom bola hudba, respektíve rapové a hip-hopové skladby amerických hviezd ako Kanye West a Jay-Z. Javiskový tvar, ktorý mohol ľahko skončiť ako metafora pouličnej zábavy afroamerickej komunity z predmestia metropoly, nakoniec dosiahol vysokú estetickú úroveň a hodnotnú umeleckú kvalitu. Choreograf Kyle Abraham sa dal inšpirovať pohybovou univerzálnosťou Taylora Stanleyho, momentálne pravdepodobne najlepšieho sólistu New York City Ballet. Choreograf dokázal veľmi rafinovane skĺbiť Balanchinovu techniku klasického tanca s pohybom ulice a vytvoriť veľmi originálny a dynamický tanečný slovník, ktorý síce vychádzal z estetiky klasického baletu, no bol zároveň veľmi súčasný a mladícky. Formálne bolo dielo rozdelené na sólové výstupy a rôzne duetá, pričom sa obsahovo pridržiavalo svojho názvu a jednotlivé tanečné sekvencie boli skutočne veľmi „fashion“. Dopomáhali k tomu aj kostýmy Gilesa Deacona, ktorý sa doslova vybláznil na strihoch potlačených látok a teatrálnych doplnkoch, akými boli perá či preexponované parochne. Celkový dizajn podčiarkol fantastický svetelný dizajn Dana Scullyho.
Všetkých osem tanečníkov veľmi presvedčivo zvládlo svoje party, no nad všetkými vynikal Taylor Stanley, ktorý dokonale kontroluje svoj pohybový aparát. Dynamika, s akou sa hýbal, a schopnosť zastaviť sa v neočakávaných pózach skutočne vyrážali dych. Klasika v spojení s mäkkým a sexi pohybom ulice urobili z jeho tancovania vrchol predstavenia, ktorý doslova dvíhal publikum zo stoličiek.
Večer choreografov 21. storočia číslo 1 priniesol na scénu pokusy o transformáciu neoklasického baletu, poetickú tanečnú baladu i žánrový prienik klasiky a hip-hopu. Bohatá skladba tak okrem možnosti rozvíjania talentu mladých choreografov ponúkla publiku tanečnú (i hudobnú) rôznorodosť.
Choreografi 21. storočia číslo 2
Druhý večer predstavujúci choreografov 21. storočia sa od toho prvého líšil najmä v tom, že bol vyskladaný z už skôr uvádzaných baletov a neobsahoval ani jednu premiéru. Dramaturgia sa tentoraz zamerala na mená tvorcov, ktorí boli v poslednej dekáde úzko spojení so súborom.
Prvým z predvádzaných diel bol balet PULCINELLA VARIATIONS dvorného choreografa Justina Pecka, ktorý mal premiéru na jeseň v roku 2017. V tom čase som o ňom písal recenziu a bolo by zbytočné písať to isté ešte raz.
Druhým uvedeným dielom bol extrakt z Five Movements, Three Repeatss názvom THIS BITTER EARTH choreografa Christophera Wheeldona. Dielo vzniklo v roku 2012 na hudbu k filmu Shutter Islandskladateľov Maxa Richtera a Clydea Otisa. Wheeldon v tomto pas de deux opäť predviedol majstrovský cit pre stavbu zaujímavých nosených póz, promenád a tancovania v páre, ktoré využíva a inokedy popiera zemskú príťažlivosť. Emocionálne dueto sa vyhýbalo citovo exponovaným polohám, plynulo skôr prirodzeným tempom, no nebolo nudné. Bohatá fantázia, s ktorou autor viazal pohyby, mu dodávala potrebnú dynamiku. Interpreti Teresa Reichlen a Ask la Cour predviedli zrelý tanečný prejav, súhru a absolútnu partnerskú dôveru jeden v druhého, ktorá bola pretavená do spoločného súznenia.
Po intímnej Wheeldonovej spovedi nasledovalo spartakiádne číslo CONCERTO DSCH Alexeia Ratmanského. Šostakovičov druhý klavírny koncert F dur, op. 102 bol doslova zneužitý ako podklad k prvoplánovej technickej exhibícii, ktorá svojím telocvikárskym slovníkom a geometrickou kresbou pripomínala komunistické spartakiády. Uvedomenie si času a miesta predstavenia bolo dôvodom zamietnutia idey, že ide o propagandistický balet z 80. rokov minulého storočia v Sovietskom zväze. Cvičiaca mládež hľadiaca k lepším zajtrajškom vyznela v 21. storočí ako obraz absolútnej straty súdnosti (o umení sa v tomto prípade vôbec nedá hovoriť). Krokové väzby boli bez nápadu, fantázie a skôr pripomínali pokusy o moderný balet v bývalom Sovietskom zväze. Pozitívom bola samotná hudba a výkony tanečníkov, a to najmä Sary Mearns a Joacquina de Luz, ktorí skutočne so cťou reprezentovali súbor.
Program uzavrela choreografia FEARFUL SYMMETRIES,najskúsenejšieho z uvádzaných choreografov Petra Martinsa. Dánsky tanečník, dlhoročný sólista a neskôr riaditeľ NYC Balletu inscenoval 11 baletov na hudbu Američana Johna Adamsa, pričom Fearful Symmetries bol druhým v poradí. Tanečná symfonická báseň vznikla v roku 1990 a za 28 rokov nestratila nič zo svojej pulzujúcej atraktivity. Hudobná partitúra plynulo prechádza z veľkého obsadenia klasických hudobných nástrojov do elektronickej hudby a opačne. Rytmickú a extatickú hudbu naplnil Martins rovnako extatickým tancovaním, veľmi technickým a atletickým, no na rozdiel od Ratmanského neskĺzol do gymnastickej roviny. Martinsovi sa podarilo vystavať choreografiu ako poctu Balanchinovi a Robbinsovi, v ktorej pozorný divák odčíta citácie z pohybového slovníka oboch velikánov. Celý balet by sa dal považovať za neoklasický rozvibrovaný maratón, ktorý je veľkou výzvou pre interpretov. Spomedzi sólistov by som rád vyzdvihol najmä talent mladej Unity Phelan, ale slová chvály treba adresovať všetkým zúčastneným tanečníkom.
21st CENTURY CHOREOGRAPHERS I
(písané z predstavenia 4. októbra 2018, David H. Koch Theater, Lincoln center, New York City)
The Exchange
Hudba: Antonín Dvořák
Choreografia: Matthew Neenan
Kostýmy: Gareth Pugh
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali: M. Kowroski, R. Janzen, T. Peck, J. Gordon, A. Huxley, S. Suozzi, E. Gerrity, U. Phelan, M. Dutton-O´Hara, L. Wellington, R. Hutsell, C. Kretzschmar, D. Applebaum, A. Scordato, K. Henson, S. Hoxha
In Vento
Hudba: Bruno Moretti
Choreografia a kostýmy: Mauro Bigonzetti
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali: A. Veyette, M. Kowroski, R. Janzen, T. Peck, O. Boisson, L. Habony, S. Villwock, G. Bolden III., S. Villarini-Velez, L. Nelson, P. Walker
Judah
Hudba: John Adams
Choreografia: Gianna reisen
Kostýmy: Alberta Ferretti
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali: L. Lovette, P. Chamblee, H. Ball, S. Adams, M. LeCrone, I. Woodward a zbor
The Runway
Hudba: Nico Muhly, Kanye West, Jay-Z, James Blake
Music Editing: Kyle Abraham
Choreografia: Kyle Abraham
Kostýmy: Giles Deacon
Svetlá: Dan Scully
Účinkovali: A. Bouder, J. Fahoury, S. Mearns, R. Mejia, G. Pazcoguin, T. Stanley, S. Villarini-Velez, P. Walker
21st CENTURY CHOREOGRAPHERS II
(písané z predstavenia 5. októbra 2018, David H. Koch Theater, Lincoln center, New York City)
Pulcinella Variations
Hudba: Igor Stravinskij
Choreografia: Justin Peck
Kostýmy: Tsumori Chisato
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali: E. Gerrity, S. Hyltin, M. Miller, T. Peck, I. Woodward, G. Garcia, R. Janzen, A. Huxley, A. Scordato
This Bitter Earth
Hudba: Max Richter a Clyde Otis
Choreografia: Christopher Wheeldon
Kostýmy: Reid Bartelme
Svetlá: Mary Louise Geiger
Účinkovali: T. Reichlen, A. la Cour
Concerto DSCH
Hudba: Dmitrij Šostakovič
Choreografia: Alexei Ratmansky
Kostýmy: Holly Hynes
Svetlá: Mark Stanley
Klavír: Susan Walters
Účinkovali: A. Bouder, S. Mearns, T. Angle, J. de Luz, G. Garcia, M. Dutton-O´Harra, D. Alberda, M. E. Sell, D. Applebaum, L. Wellington, A. Scordato, L. Habony, S. Hoxha, R. Hutsell, R. Ippolito, K. Segin, A. Knight, S. Villwock, L. Nelson.
Fearful Symmetries
Hudba: John Adams
Choreografia: Peter Martins
Kostýmy: Steve Rubin
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali: C. Kretzchmar, A. Sanz, U. Phelan, P. Walker, I. Wooddard, H. Ball, K. Henson, S. Hoxha, S. Villarini-Velez a zbor