foto: Soeren Meisner
foto: Soeren Meisner

Pretancovaný manifest ľudských práv

Carrying a dream

Kristián Kohút

Historická budova Kráľovskej opery v Kodani hostila koncom apríla Dánske divadlo tanca (Dansk Danseteater), ktoré sa predstavilo s ostatnou tanečnou hrou Carrying a dream. Jednodejstvový poviedkový balet prostredníctvom tanečných mikropríbehov predstavil publiku pohľady na základné ľudské práva. Rozdiel medzi právom, túžbou v ňom žiť a realitou do tanečnej reči pretavil anglický choreograf Tim Ruston. 

foto: Soeren Meisner

Umelci vždy tvorili skupinu ľudí, ktorá rôznymi formami reflektovala aktuálne spoločenské témy. Nastavenie zrkadla, kritika a úprimnosť sú súčasťou zdravej spoločnosti. Komentovať háklivé témy je často z rôznych dôvodov nežiaduce, bolestivé a mnohé témy v rôznych umeleckých druhoch nemôžu byť uchopiteľné a ostávajú nevypovedané. 
Nezáväzný dokument prijatý Organizáciou Spojených národov roku 1948 s názvom Všeobecná deklarácia ľudských práv sa stal námetom tanečného predstavenia Carrying a dream. Podnetom na vytvorenie predstavenia, ktoré konfrontuje realitu a očakávania, boli udalosti 20. storočia nesúce veľké posolstvo.  

foto: Soeren Meisner

Otvorená scéna s reflektormi zavesenými v geometricky presných štvorcoch víta publikum prítmím. Na javisko vstupuje desať tanečníkov, šesť mužov a štyri ženy. Z reproduktorov sa ozýva: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Sú obdarení rozumom a svedomím a majú sa k sebe správať v duchu bratstva.“ Po prvom článku deklarácie základných ľudských práv nasleduje ďalší a ďalší. Ženský hlas sa strieda s mužským, angličtina s dánčinou, obsah reprodukovaných myšlienok preniká cez portál, ľudské práva sa zrazu nezdajú celkom samozrejmé. Uvedomujúc si alarmujúcu situáciu miliónov ľudí po celom svete aj jednoducho a čisto koncipované myšlienky vyvolávajú zimomriavky. Akýsi prológ dáva tušiť, že predstavenie postupne cez príbehy jednotlivých aktérov bude konfrontovať tie práva, ktoré väčšina považuje za samozrejmosť, ale ich nedodržiavanie z iných robí ľudí druhej kategórie, berie im dôstojnosť, znehodnocuje ich život. 

foto: Soeren Meisner

Odpočet osudov štartuje neskrývane skrytá vášeň dvoch mužov. Modifikované argentínske tango približuje gradujúcu vášeň dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Choreografia balansuje medzi tradičným tangom argentinom a moderným tancom. Dvaja muži v spleti mnohých ochos, promenád a dvíhaných póz rozprávajú príbeh s nešťastným koncom. Zakázaná láska vedie k spoločenskému odsúdeniu. To, čo je niekde bežné, je inde neakceptovateľné. Ďalší príbeh je slobodne vyznávať akékoľvek náboženstvo. Sólista odsúdený väčšinovou skupinou sa ocitá v beznádejnej situácii len za to, že verí v iného boha. Nielenže je vyradený zo spoločnosti, ale je ponižovaný a lynčovaný. Pokus jednej ženy o podanie pomocnej ruky sa končí jej osobným príbehom. Je mostíkom k nerovnoprávnosti žien, ktorým je mnohých krajinách upierané právo na vzdelanie. Z reproduktorov znie prejav Malaly Yousafzai, ktorá bola za snahu učiť sa znetvorená a jej blízki boli povraždení talibancami. Príbeh za príbehom odkrýva absurdity súčasného sveta, vzorové osudy obyčajných ľudí, ľudstvo neschopné vymaniť sa z karmického kruhu, ale tiež empatiu, nádej a spolupatričnosť. Posolstvo je jasné: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach!“ 

foto: Soeren Meisner

Jedným z najsilnejších momentov predstavenia je, keď jednému z tanečníkov ostatní tanečníci vytvoria zo svojho oblečenia vankúš, na ktorom sníva svoj sen o ideálnom svete bez nenávisti (Carrying a dream). Po krátkom psychickom uvoľnení prichádza opäť realita dneška: vojnové konflikty, utláčanie, smrť a tisíce ľudí na úteku. Choreograf Tim Rushtonv jednotlivých obrazoch strieda citlivé a brutálne scény, pocity jednotlivca a silu skupiny, ukazuje tenkú hranicu medzi láskou a nenávisťou. Úžasne upravená a namixovaná hudba umocňuje už tak emocionálne prenikavý zážitok. Z tmy občas zaznie hlas Harveyho Milka, Eleanor Rooseveltovej či Malcoma X. Javisková emócia je odetá predovšetkým do svetelného dizajnu, ktorý takmer bez využitia farieb dokáže na nepoznanie zmeniť náladu a atmosféru javiska, čo dokazuje opodstatnenosť tohto u nás nedoceneného remesla. Sivé kostýmy sú metaforou obyčajnosti, v ktorej sme si všetci rovní. 

foto: Raphael Frisenvænge Solholm

Rushton pri tvorbe choreografie využil technicky silný potenciál tanečníkov a využívajúc slovník moderného tanca vytvoril neutíchajúcu choreografickú symfóniu plnú rytmických zmien, kombinujúc tempá, krokovo bohatú farebnosť. Kým choreograf tanečníkom prichystal prvkovo nasýtený maratón, oni mu neostali nič dlžní. Plastika, mäkkosť a sila ľudských tiel s odvahou tancovať na hrane, riskovať v off-balancoch vytvárala na scéne dynamické a najmä skutočne TANEČNÉ obrazy. 
 

foto: Raphael Frisenvænge Solholm

Carrying a Dream je typ predstavenia, ktoré je schopné komunikovať aktuálnu tému zrozumiteľným spôsobom. Nejde o výpoveď, ktorej rozumie len autorský tím, ale o dielo s úžasne premyslenou dramaturgiou a réžiou, ktoré našlo spôsob, ako bez slov preniesť emóciu a odovzdať divákom jasný odkaz. Nejde o žiaden gýč s kašírovanými kulisami a načačkaným kostýmom, je to úprimné zobrazenie reality v nás. Nečudo, že si skupina Dans Danseteater vyslúžila dlhotrvajúce standing ovations. Predviedla totiž tanečné divadlo, ktoré mrazí i pohladí.

foto: Raphael Frisenvænge Solholm

 

Písané z predstavenia 27. apríla 2019, Kráľovská opera, historická budova, Kodaň

Choreografia: Tim Rushton
Dramaturgia, texty a hlas: Charlotte Munck
Hudba: Elton John, Biosphere, Nina Simone, Nikolaj Hess
Kostýmový dizajn: Rikke Juellund 
Svetelný dizajn: Mikael Sylvest
Zvukový dizajn: Mikkel Larsen