Umelci vždy tvorili skupinu ľudí, ktorá rôznymi formami reflektovala aktuálne spoločenské témy. Nastavenie zrkadla, kritika a úprimnosť sú súčasťou zdravej spoločnosti. Komentovať háklivé témy je často z rôznych dôvodov nežiaduce, bolestivé a mnohé témy v rôznych umeleckých druhoch nemôžu byť uchopiteľné a ostávajú nevypovedané. 
Nezáväzný dokument prijatý Organizáciou Spojených národov roku 1948 s názvom Všeobecná deklarácia ľudských práv sa stal námetom tanečného predstavenia Carrying a dream. Podnetom na vytvorenie predstavenia, ktoré konfrontuje realitu a očakávania, boli udalosti 20. storočia nesúce veľké posolstvo.  

Otvorená scéna s reflektormi zavesenými v geometricky presných štvorcoch víta publikum prítmím. Na javisko vstupuje desať tanečníkov, šesť mužov a štyri ženy. Z reproduktorov sa ozýva: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Sú obdarení rozumom a svedomím a majú sa k sebe správať v duchu bratstva.“ Po prvom článku deklarácie základných ľudských práv nasleduje ďalší a ďalší. Ženský hlas sa strieda s mužským, angličtina s dánčinou, obsah reprodukovaných myšlienok preniká cez portál, ľudské práva sa zrazu nezdajú celkom samozrejmé. Uvedomujúc si alarmujúcu situáciu miliónov ľudí po celom svete aj jednoducho a čisto koncipované myšlienky vyvolávajú zimomriavky. Akýsi prológ dáva tušiť, že predstavenie postupne cez príbehy jednotlivých aktérov bude konfrontovať tie práva, ktoré väčšina považuje za samozrejmosť, ale ich nedodržiavanie z iných robí ľudí druhej kategórie, berie im dôstojnosť, znehodnocuje ich život. 

Odpočet osudov štartuje neskrývane skrytá vášeň dvoch mužov. Modifikované argentínske tango približuje gradujúcu vášeň dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Choreografia balansuje medzi tradičným tangom argentinom a moderným tancom. Dvaja muži v spleti mnohých ochos, promenád a dvíhaných póz rozprávajú príbeh s nešťastným koncom. Zakázaná láska vedie k spoločenskému odsúdeniu. To, čo je niekde bežné, je inde neakceptovateľné. Ďalší príbeh je slobodne vyznávať akékoľvek náboženstvo. Sólista odsúdený väčšinovou skupinou sa ocitá v beznádejnej situácii len za to, že verí v iného boha. Nielenže je vyradený zo spoločnosti, ale je ponižovaný a lynčovaný. Pokus jednej ženy o podanie pomocnej ruky sa končí jej osobným príbehom. Je mostíkom k nerovnoprávnosti žien, ktorým je mnohých krajinách upierané právo na vzdelanie. Z reproduktorov znie prejav Malaly Yousafzai, ktorá bola za snahu učiť sa znetvorená a jej blízki boli povraždení talibancami. Príbeh za príbehom odkrýva absurdity súčasného sveta, vzorové osudy obyčajných ľudí, ľudstvo neschopné vymaniť sa z karmického kruhu, ale tiež empatiu, nádej a spolupatričnosť. Posolstvo je jasné: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach!“ 

Jedným z najsilnejších momentov predstavenia je, keď jednému z tanečníkov ostatní tanečníci vytvoria zo svojho oblečenia vankúš, na ktorom sníva svoj sen o ideálnom svete bez nenávisti (Carrying a dream). Po krátkom psychickom uvoľnení prichádza opäť realita dneška: vojnové konflikty, utláčanie, smrť a tisíce ľudí na úteku. Choreograf Tim Rushtonv jednotlivých obrazoch strieda citlivé a brutálne scény, pocity jednotlivca a silu skupiny, ukazuje tenkú hranicu medzi láskou a nenávisťou. Úžasne upravená a namixovaná hudba umocňuje už tak emocionálne prenikavý zážitok. Z tmy občas zaznie hlas Harveyho Milka, Eleanor Rooseveltovej či Malcoma X. Javisková emócia je odetá predovšetkým do svetelného dizajnu, ktorý takmer bez využitia farieb dokáže na nepoznanie zmeniť náladu a atmosféru javiska, čo dokazuje opodstatnenosť tohto u nás nedoceneného remesla. Sivé kostýmy sú metaforou obyčajnosti, v ktorej sme si všetci rovní. 

Rushton pri tvorbe choreografie využil technicky silný potenciál tanečníkov a využívajúc slovník moderného tanca vytvoril neutíchajúcu choreografickú symfóniu plnú rytmických zmien, kombinujúc tempá, krokovo bohatú farebnosť. Kým choreograf tanečníkom prichystal prvkovo nasýtený maratón, oni mu neostali nič dlžní. Plastika, mäkkosť a sila ľudských tiel s odvahou tancovať na hrane, riskovať v off-balancoch vytvárala na scéne dynamické a najmä skutočne TANEČNÉ obrazy. 
 

Carrying a Dream je typ predstavenia, ktoré je schopné komunikovať aktuálnu tému zrozumiteľným spôsobom. Nejde o výpoveď, ktorej rozumie len autorský tím, ale o dielo s úžasne premyslenou dramaturgiou a réžiou, ktoré našlo spôsob, ako bez slov preniesť emóciu a odovzdať divákom jasný odkaz. Nejde o žiaden gýč s kašírovanými kulisami a načačkaným kostýmom, je to úprimné zobrazenie reality v nás. Nečudo, že si skupina Dans Danseteater vyslúžila dlhotrvajúce standing ovations. Predviedla totiž tanečné divadlo, ktoré mrazí i pohladí.

Písané z predstavenia 27. apríla 2019, Kráľovská opera, historická budova, Kodaň

Choreografia: Tim Rushton
Dramaturgia, texty a hlas: Charlotte Munck
Hudba: Elton John, Biosphere, Nina Simone, Nikolaj Hess
Kostýmový dizajn: Rikke Juellund 
Svetelný dizajn: Mikael Sylvest
Zvukový dizajn: Mikkel Larsen