Fakty však bokom. Kilometrový tanec je viac o dojme a emócii a asi aj viac o pohybe než o tanci. Vzniká nenápadne, stretnutím pár nadšencov a zvedavcov pod hodinami, ktorí nasledujú tanečníka na jeho trase. Celý život „behám“ za umením a za tancom zvlášť − doma i vo svete, ale za tanečníkom som bežala prvýkrát (nanajvýš nejaký behal za mnou). Lukáš Bobalík bol zaodetý v civile a cez seba mal prehodený filcový plášť (zrejme viac z bezpečnostných dôvodov pri opakovanom váľaní sa po dlažbe), ktorý však evokoval hneď niekoľko rovín – mohol navodzovať dojem postavy (možno tibetského) mnícha, ale celkom iste aj bezdomovca, ktorý vytiahol z kontajnera kus deky, alebo (v spojitosti s nekoordinovanými pohybmi tanečníka, vydávanými zvukmi a grimasami) šialenca, ktorý sa prezentuje v uliciach mesta alebo ani netuší, kde sa nachádza. Tanečná improvizácia tanečníka bola založená na výsostnom gestickom aj mimickom minimalizme, dominancia jeho pohybu sa koncentrovala na zem a  identifikáciu tela s ňou (váľanie, líhanie, kotúľanie sa, lezenie), na využitie uličných prvkov – drobnej architektúry (lampy, lavičky, kvetináče), ale aj náhodných dočasných elementov ulice  (zaparkované autá, ohrady rozkopanej križovatky). Pohyb tanečníka v konfrontácii s mestom otváral v každom momente nové témy a otázky, občas provokácie v kontre s rôznymi nápismi, pri ktorých sa jeho tanečná sekvencia ocitala (pri reklamných sloganoch, pod názvami kaviarní, butikov), ako aj pri využití mestských živých sôch alebo pouličných muzikantov. A tak vznikali spontánne a mimovoľné kontexty, keď tanečník plakal pri pútači „Tatoo Wars“, poskakoval pred kaviarňou „Mecheche“ alebo sa elegantne zakrádal pred loungom „Nechsapáči“, karikovane sa hýbal pri tabuľke „WC“, alebo sa schúlil pri rozkopanej priekope za zábradlie imaginárne telefonujúc a hľadajúc útočisko v hluku mesta. Inokedy vliezol pod „neposlušne“ zaparkovanú dodávku na chodníku alebo sa v extaticky nástojčivom geste, evokujúc chudobu, lepil na stenu butiku s názvom „Luxury“, kam si následne ako bezdomovec  ľahol. Využil pasáž, ktorá odrazu uličný priestor skomornila v náhlej útulnosti a poskytla aj čuchový vnem z neďalekej Spa, aby kontrastne zas vybehol do otvoreného priestoru Hviezdoslavovho námestia pred historickú budovu SND a poskytol alternatívu umenia národnej scéne alebo sa „konkurenčne“ konfrontoval so živou sochou Batmana, ktorému už zľahka naštvanému kazil pouličný kšeft, lebo pútal na seba viac pozornosti, zatiaľ čo známy skúsený multifunkčný hráč pri Čumilovi hneď marketingovo zareagoval a začal vehementnejšie vyhrávať do scény „nášho“ tanečníka. Mesto nebolo len vizuálnou kulisou, stalo sa improvizovanou prirodzenou scénografiou, ktorá v „debate“ s pohybom profilovala témy, provokácie, vtipné situácie aj smutné výjavy. Interakcia s prostredím, ale aj s ľuďmi (letmé dotyky tanečníka s okoloidúcimi, prisadnutie k milencom na chodník, berúc za ruky dvojice alebo gestom a zvukom „vyžiadané“ objatia) boli ďalšou rovinou, ktorá vypovedala o nás.      
Kilometrový tanec nebol až tak veľmi tancom ako nečakaným hýbaním sa po meste, respektíve skôr sociologickou a psychologickou sondou do našich pováh, nastavení, do schopnosti akceptácie niečoho, čo nás náhle prekvapí. Bol aj komparovaním slovenskej populácie so zahraničnou/turistickou, ako aj generačným konfrontovaním, ergo ukážkou tolerancie, zmyslu pre humor i alternatívu, ale viac až desivou dokumentáciou odmietavosti i verbálnej agresie.

Kilometrový tanec nebol len nevinným hýbaním sa tanečníka po meste so skupinkou nasledujúcich nadšencov s fotoaparátmi. Vyvolával údiv i hrôzu (keď tanečník ležal na križovatke, ľudia sa zvedavo buď pristavili, v zmysle senzácie, alebo, naopak, utekali z miesta činu, kde sa „niečo stalo“ a nepotrebujú to vidieť, odsúdiac ostatných, že si fotia niekoho nešťastie), šok i súcit (keď sa tanečník lepil na vchod luxusného butiku, evokoval bezdomovca robiaceho divadlo), odpor (keď sa tanečník pováľaný zo zeme niekoho náhodne dotkol) aj smiech (keď si zahraniční turisti mysleli, že niekomu „preplo“ a robí show, kým nepochopili, že to je „snaha o tvorbu“ a hodili „pouličnému umelcovi“ na dlažbu euro), záujem (prekvapených občanov so spýtavými pohľadmi) aj predstieraný nezáujem (s povýšeneckými komentármi), rozpaky a hanbu (keď tanečník nabádal mladého muža k ľudskému objatiu a ten sa ostentatívne zdráhal) a predovšetkým až hrozivú vlnu netolerancie (zvlášť staršej generácie od pohoršeného krútenia hlavy až po verbálne počastovania „debilom“). Nešlo však  ani tak o to, či sa tancovanie Lukáša Bobalíka páči, alebo nie (to je otázka vkusu a preferencií, čo od tanca očakávame), ale o to, že v uzavretom priestore divadla, kde ovládame systém, dostaneme vstupenku, korektne strávime večer s ostatnými, ktorí prišli na predstavenie podľa vlastného výberu ergo niekde, kde očakávame umenie bez ohľadu na to, či už sa nám vo finále páči, alebo nie, sme vo všeobecnosti schopní považovať to, čo sa na javisku deje, za umenie. Ak však odseparujeme naučený rituál od prostredia, do ktorého „patrí“ (teda od divadla), začína nás tvorba vo voľnom priestranstve miasť.  

Kilometrový tanec nebol ani tak o tanci , ako o pohybe v meste a predovšetkým o nás (o „pohybe v nás“) – o našom vnútornom pnutí, zafixovaných konvenciách, strachu pred inakosťou akéhokoľvek typu, o otvorenosti v odmietaní a o uzavretosti v srdciach. Bol to približne hodinový exkurz do ľudských pováh na jednom kilometri. Tanečný test s výsledkom, že (až na malé výnimky predovšetkým z radov mladšej generácie a zahraničných turistov) bežný slovenský občan sa bojí dotykov – rúk aj duše. A tak sa 6. októbra 2018 v jednu jesennú slnečnú sobotu začala Bratislava hýbať.