Sergejevova Raymonda je kúskom pre fajnšmekrov

Balet Mariinského divadla si vo svojej 235. sezóne uctil jedného z velikánov klasického baletu Mariusa Petipu okrem iného aj uvedením trojdejstvového baletu Raymonda. Zápletku inšpirovanú stredovekou legendou Petipa javiskovo spracoval až po svojej osemdesiatke a Raymonda sa radí k jeho vrcholnej tvorbe, v ktorej choreograf zužitkoval všetky svoje skúsenosti a schopnosti. Na druhej strane hudobný skladateľ Alexander Glazunov komponoval Raymondu vo svojich Kristových rokoch, čiže pomerne mladý. Napriek tomu, že v komponovaní baletu bol skladateľ nováčikom, Raymonda sa stala jeho signifikantným dielom. Veľkolepý balet mal premiéru 7. januára 1898 v Mariinskom divadle, no jeho súčasná podoba na doskách rovnakého divadla pochádza z roku 1948 a je snahou Konstantina Sergejeva o oživenie pôvodnej Petipovej choreografie s použitím fragmentov z inscenácie Fiodora Lopuchova z roku 1922. Mnohí taneční kritici vyčítajú súčasnej verzii veľký odklon od pôvodnej Raymondy, no Petipov rukopis je zjavný v niektorých sólových pasážach, ako aj v charakterových tancoch. A práve preto je bulletin k inscenácii v obale oslavujúcom 200. výročie narodenia tohto francúzskeho majstra, ktorého tvorba je vo veľkej miere spojená s Mariinským divadlom. 

Libreto Lydie Paškovej a Mariusa Petipu inšpirované stredovekou legendou je až rozprávkovo naivné, a to i napriek tomu, že v súčasnej úprave nefiguruje postava Bielej panej. Balet trvá s dvomi prestávkami tri a štvrť hodiny a vzhľadom na nie príliš dramatickú zápletku je pomerne nudný. Jeho čaro spočíva (okrem ľúbivej hudby) najmä v technicky náročných sólistických výstupoch, v krásnych adagiách a vo veľkých zborových tancoch, pri ktorých divák s úctou sleduje Petipov choreografický odkaz. Majstrovstvo ukryté v spleti tanečných krokov je pastvou pre oči vzdelaného tanečného fanúšika či baletomana, no obávam sa, že pre bežné publikum sú veľké divertissementy nudné. Mdlému dojmu z predstavenia nepomáha ani výprava Simona Virseladzeho, ktorej dizajn zodpovedá vkusu spred sedemdesiatich rokov. Scéna aj kostýmy so snahou zachovať romantizujúci vzhľad siahajú po opisnosti, no autor v nich zároveň reflektuje dobu vzniku a v detailoch sa snaží presadiť modernistické tendencie, najmä farebne kontrastné geometrické tvary. Na scéne vzniká akýsi estetický rozpor, ktorý skôr ako romantizujúci dojem vyvolával sovietske výtvarné reminiscencie.
Čo však predstavenie má, je s úctou a s dôslednosťou zachovaný tanečný štýl pretavený do profesionálnej interpretácie. Pozornosť sa upriamuje na Raymondu, ktorej Petipa nadelil päť variácií a Pas d´action a Grand pas.

Viktoria Tereškina v postave Raymondy okrem istej silnej techniky predviedla hlavnú postavu v širokej palete výrazových nuáns. V prvom dejstve bola nesmelo dievčenská, v obraze Sen melancholicky zasnená, v druhom dejstve bola jej variácia víťazne ceremoniálna, v poslednom dejstve koketná a v záverečnej variácii meditačne lyrická. Kombináciou spomenutých charakterových polôh vytvorila Tereškina komplexnú ženskú hrdinku. Navyše Tereškinine port de bras bolo dokonalou ukážkou vaganovovskej baletnej tradície.
V postave Jeana de Brienna sa predstavil charizmatický Xander Parish. Postava Jeana de Brienna v porovnaní s Raymondou neponúka veľký priestor na predvedenie širokého diapazónu interpretačných schopností, no Parish bol aj vďaka svojej urastenej postave v každom svojom výstupe dominantným a veľmi elegantným rytierom. Jeho sólové výstupy v treťom dejstve charakterizoval široký pohyb s nádhernými líniami dolných končatín, dôraz na plastickú prácu s chodidlom a vysoké allegro s pružným odrazom. Jeho javiskovým protipólom bol spaľujúco vášnivý Abderachman v podaní Konstantina Zvereva. Široké gestá, temperament a mužná dravosť charakterizovali Zverevovu postavu, v ktorej umelec ukázal dve tváre Abderachmana: zamilovaného a odovzdaného muža a neskrotného divocha. 
Slová chvály treba adresovať štyrom sólistom, ktorí tancovali variáciu Štyroch gavalierov. Technicky náročné sólo bolo interpretované pravdepodobne najlepšie, ako som kedy videl. Páni boli nielenže dynamicky i priestorovo symetrickí, ale i interpretačne vyrovnaní. Kristina Shapran ako Clémance a Nadežda Batoeva ako Henriette mi pripadali nezaujaté a ich výstupy akoby boli z iného predstavenia. Nie príliš presvedčivý výkon podala Maria Shirinkina, ktorá predviedla v Grand pas dámsku variáciu bez dostatočnej rýchlosti a hlavne šírky.
Opomenúc sólistické výkony, predstavenie charakterizovala výšková a štýlová jednotnosť tanečného ansámblu. Dlhoročná baletná tradícia a najmä tradícia Vaganovovej školy bola citeľná v každom port de bras, v každom náklone hlavy či pohybe trupu. Raymonda je predstavenie, ktoré vyžaduje personálne veľký a dobre pripravený súbor. 

Pocta Stravinskému

Takmer archaické scénické spracovanie Raymondy vystriedal večer venovaný jednému z najvýznamnejších hudobných skladateľov 20. storočia Igorovi Stravinskému. Okrem hudobnej lahôdky už samotný vstup do veľkoryso riešeného priestoru novej divadelnej budovy s foyer vykladaným jantárom sľuboval výnimočný zážitok. Nová veľkolepá budova Mariinského divadla, takzvaná Dvojka alebo Marinka dva, je svedectvom štedrej podpory ruskej kultúre.  
Prvá choreografia večera Symphony in three movements nepriamo nadväzovala na inovatívne prístupy k choreografickému spracovaniu hudobnej predlohy zo začiatku 20. storočia, ktoré odštartoval v Petrohrade Fiodor Lopuchov a jeho spracovanie Beethovenovej 4. symfónie. George Balanchine nadviazal v symfonických bezdejových obrazoch oslavujúcich podstatu čistého tanca na jeho tvorbu a v línii pokračoval aj Leonid Miasin, ktorý však do symfonických baletov prepašoval latentný náznak deja, prípadne nejakú metaforu. Choreograf Radu Poklitaru pokračuje v Miasinovom prístupe, v jeho choreografii na symfonickú hudbu je zreteľný dej s úvodom, konfliktom a rozuzlením. Tri sudičky alebo postavy osudu splietajú červenú niť života hlavného hrdinu, ktorý sa pred očami divákov rodí z masy neidentifikovateľných tiel. Hlavný hrdina zmietaný osudom stvárneným tromi ženami tápa v samote a „trojosud“ v snahe vyhovieť jeho túžbam prináša do jeho života ženu. V momente nájdenia šťastia či pocitu naplnenia mu ju osud vytrhne z rúk. Nasleduje tanečná metafora vojny, hlúposti a ľudskej krutosti. Poklitarov pohybový slovník vychádzal z techniky klasického tanca, pričom sa v ňom odzrkadľovali modernistické tendencie francúzskeho choreografa Maurica Béjarta. Spájanie prvkov bolo tvrdé, jednotlivé pasáže pôsobili skôr ako telocvikárske zostavy. Paradoxne  táto choreografia, vytvorená na prvý pohľad prvoplánovo, v spojení s nápaditým grafickým dizajnom z dielne Alexandra Kravčenka premietaným na horizont pôsobila ucelene, expresívne a plasticky. Dramaturgická stavba trojčasťovej symfónie spela od „veľkého tresku“ k zrodu hrdinu, potom k novému vrcholu, ktorým bolo dueto hlavných predstaviteľov, a kulminačným bodom sa stali vojnové obrazy, pri ktorých hrdina ostáva opäť sám. Malý epický príbeh bol ako ušitý na mieru Jurimu Smekalovovi, ktorý širokým maskulínnym pohybom obsiahol javisko a predviedol sa ako pozorný a spoľahlivý partner.

Svätenie jari – hudobná partitúra, ktorá fascinuje hudobníkov i poslucháčov, tvorcov i divákov. Hudba, ktorá i po viac ako sto rokoch vyvoláva množstvo vášní a emócií. Partitúra, ktorá láka choreografov a zároveň vzhľadom na komplikovaný rytmus a pohanskú tému vzbudzuje rešpekt. Choreografka Sasha Waltz pristúpila k partitúre s cieľom znázorniť na scéne rituál obety i kolobeh života, ktorý je základom fungovania prírody. Celé Svätenie jari bolo v jej poňatí o výbere mladej ženy a pohanskej obete. Samotný akt obetovania bol znázornený metaforicky − akýmsi obrovským oštepom/gilotínou, ktorá v pomalom tempe na celú hudobnú partitúru klesala a s posledným tónom skladby sa dotkla podlahy. Kruh života ukázala choreografka prostredníctvom dvoch malých detí, ktoré sa na scéne spolu s tanečným zborom prizerali poslednému extatickému tancu sólistky. Sasha Waltz použila skôr jemne modifikovaný civilný pohyb, než by využila technický potenciál súboru. Choreografia bola zostavená z jednoduchých pohybových vzorcov, ktorým dominovala práca horných končatín. Nekomplikovanú choreografiu dopĺňali jednoduché kostýmy (Bernd Skodzig) v neutrálnych zemitých farbách, ktoré lichotivo dokresľovali pohyb tanečníkov. Symbióza dizajnu, silnej hudby a jednoduchej choreografie bola umeleckým zadosťučinením. Veľmi milým prekvapením bola interpretácia, konkrétne schopnosť súboru hýbať sa iným ako akademickým spôsobom, ako aj silno expresívny výkon Darie Pavlenko.   

Nie úplne balanchinovský Balanchine

Balanchinov balet Sen noci svätojánskej patrí v kontexte autorovej tvorby do špeciálnej kategórie – je spojením dejového a bezdejového baletu. Prvé dejstvo je prerozprávaním Shakespearovho rozprávkového príbehu a druhé dejstvo zodpovedá choreografovým symfonickým baletom oslavujúcim ruskú baletnú tradíciu. Takéto spojenie ponúka divákom dvojitý zážitok: vtipný a viac-menej hraný balet, ako aj technickú prehliadku tanečného majstrovstva.
Komplikovaný dej Shakespearovej komédie Sen noci svätojánskej vyžaduje pre baletné spracovanie prítomnosť do istej miery geniálneho choreografa režiséra, ktorý dokáže jasne vykresliť spletité vzťahy množstva hlavných postáv. A tých je v tomto balete požehnane. V prvom rade ide o postavy mladých ľudí Helena, Hermia, Lysander a Demetrius, pričom obaja chlapci sú zamilovaní do rovnakého dievčaťa, jeden má lásku opätovanú, druhého prenasleduje to druhé dievča. Do konfliktu vstupuje vojvoda Théseus, ktorého nastávajúca Hipolyta svojím spôsobom ochraňuje mladú lásku. Mladé páry sa ocitnú v lese, kde je medzi vládcami lesa Oberonom a Titaniou otvorený konflikt súvisiaci so starostlivosťou o syna a kde taktiež potajomky skupina hercov pod vedením Bottoma nacvičuje predstavenie na kráľovskú oslavu. Do spletitej pavučiny rôznych príbehov vstupuje Puck, Oberenov poskok, ktorý pomocou čarovného kvetu spôsobí medzi smrteľníkmi ešte väčší zmätok. Magický les sa uprostred letnej noci stáva miestom vtipných i dramatických scén, v ktorých sa miešajú smrteľníci s vílami a so škriatkami. Je neuveriteľné, ako sa Balanchinovi podarilo celý príbeh s úvodom, s komplikovanou zápletkou a s ešte komplikovanejším rozuzlením spracovať do jedného dejstva bez toho, aby vynechal niektorú z množstva postáv tak, že dej je čitateľný i bežnému (nebaletnému) divákovi. 

Druhá časť zodpovedá Balanchinovým veľkým symfonickým baletom so sólo párom, s demi-sólistami a so zborom. O to, aby dielo čo najviac spĺňalo atribúty Balanchinovho štýlu a techniky, sa postarala Sandra Jennings, ktorá balet so súborom naštudovala. Excelentný výkon v postave Titanie podala Alina Somova, ktorá okrem prirodzenej krásy a tanečnosti zaujala dlhými líniami v pózach, vytvorenými balanchinovskými prekríženými dolnými končatinami a nekonvenčne tanečným port de bras. Interpretácia variácie Oberona v podaní Timura Askerona bola brilantne rýchla a tanečná. Askerov predviedol ukážkové batírky vo veľmi rýchlom tempe a popritom si dokázal zachovať pokojné a elegantné držanie hornej časti tela. Puck v podaní Yaroslava Baibordina si získal publikum svojím ľahkým skokom, svižnosťou a sympatickým prejavom. Veľmi dramaticky pôsobili vstupy Anastasie Matvienko, ktorá sa ako kráľovná Amazoniek hnala s grand pas de chat zadymenou scénou. Pri výkone Matvienko je potrebné poznamenať, že spomedzi účinkujúcich v prvom dejstve sa najviac odklonila od Balanchinovej techniky, a to najmä rozložením ťažiska aj nad päty, ako aj pomerne tvrdými dopadmi pri allegre, neprekríženými dolnými končatinami a otvorenými pozíciami horných končatín. Slová chvály treba adresovať Anastasii Asaben, ktorá cez postavu Motýľa priniesla na javisko Mariinského divadla kúsok kvality americkej baletnej školy. Sólisti predstavujúci dva mladé páry dokázali zaujať jasným, prirodzeným a nie príliš afektovaným prejavom.
Druhá divertissementová časť večera patrila najmä sólistom Oxane Skorik a Konstantinovi Zverevovi. Čisto technické tancovanie spomenutých sólistov odhalilo priepastnú kvalitu v interpretácii Balanchinovej techniky tanečníkmi školenými Vaganovovej metódou. Obaja sólisti tancovali akademicky presne, až hviezdne (podľa ruskej školy), ale štýlovo pomerne nebalanchinovsky. Dosadanie na päty pri každom plié-relevé na stojnej dolnej končatine a pri každom allegrovom dopade krokové väzby sekalo na malé časti; prechody horných končatín bez spustenia lakťov a väčšej diferenciácie pohybu jednotlivých častí horných končatín pôsobili tvrdo; off-balance boli nedostatočné; smery dolných končatín odvíjajúcich sa od centrálnej telesnej línie boli nepresné. Sledovať tanec Skorik a Zvereva bolo ako pozerať si obrázky v metodickej príručke klasického tanca, no z ich tanca sa úplne vytratil štýl, dynamika a muzikalita, ktoré sú pre Balanchina také charakteristické. Napriek spomenutým štýlovým nedostatkom bolo predstavenie profesionálne naštudované i interpretované a divákom ponúklo veľmi kvalitný umelecký zážitok.

RAYMONDA
(z 25. 4. 2018, Mariinsky I., Petrohrad)

Hudba: Alexander Glazunov
Libreto: Lydia Paškova, Marius Petipa
Choreografia: Konstantin Sergejev (1948) podľa Mariusa Petipu (1898) s použitím fragmentov Fiodora Lopuchova (1922)
Scéna: Simon Virsaladze
Kostýmy: Elena Zajceva podľa Virsaladzeho skíc
Dirigent: Gavriel Heine

Raymonda: Viktoria Tereškina
Sibilla: Elena Bazhenova
René de Brienne, rytier: Vladimir Ponomarev
Jean de Brienne, jeho syn: Xander Parish
Abderachman: Konstantin Zverev
Clémance: Kristina Shapran
Henrietta: Nadežda Batoeva
Béranger: Jevgenij Konovalov
Bernard: Phillip Stepin
Sen − variácie: Sh. Guseinova, S. Ivanova-Skoblikova
Saracénsky tanec − sólo: Y. Yemelyanova, F. Murashov
Španielsky tanec − sólo: A. Petushkova, N. Khairnasov
Mazurka − sólo: X. Dubrovina, D. Pykhachov
Maďarský tanec − sólo: A. Rusina, K. Leontiev
Variácia: M. Shirinkina
Štyria gavalieri: Y. Pushov, N. Korneyev, R. Mamedov, V. Amelishko

BALETNÝ VEČER NA HUDBU IGORA STRAVINSKÉHO
(z 27. 4. 2018, Mariinsky II., Petrohrad)
Dirigent: Alexej Repnikov

SYMPHONY IN THREE MOVEMENTS
Choreografia: Radu Poklitaru
Scénická a kostýmová návrhárka: Anna Matison
Svetelný dizajn: Alexander Sivaev
Videografika: Alexander Kravchenko
Asistent choreografa: Sergej Kon
Účinkovali: S. Tychina, Y. Smekalov, A. Iosifidi, N. Gonchar, T. Tkachenko a zbor baletného súboru

SVÄTENIE JARI
Hudobné naštudovanie: Valery Gergiev
Choreografia: Sasha Waltz
Kostýmy: Bernd Skodzig
Javiskový dizajn: Pia Maier Schriever, Sasha Waltz
Svetelný dizajn: Thilo Reuter
V koprodukcii Sasha Waltz & Guests GmbH a Mariinsky Theatre.
Účinkovali: D. Pavlenko, L. Thomasson, A. Sergeyev, Y. Smekalov a zbor baletného súboru

SEN NOCI SVÄTOJÁNSKEJ
(z 28. 4. 2018, Mariinsky I., Petrohrad)
Hudba: Felix Mendelssohn
Choreografia: George Balanchine
Naštudovanie: Sandra Jennings
Scéna a kostýmy: Luisa Spinatelli
Svetelný dizajn: Irina Kondrashova
Dirigent: Gavriel Heine

Titania, kráľovná víl: Alina Somova
Oberon, kráľ víl: Timur Askerov
Puck: Yaroslav Baibordin
Helena: Zlata Yalinich
Hermia: Yana Selina
Lysander: Yuri Smekalov
Demetrius: Alexander Romanchikov
Hippolyta: Anastasia Matvienko
Theseus: Vitaly Amelishko
Titaniin gavalier: Roman Belyakov
Bottom: Trofim Malanov
Motýľ: Anastasia Asaben
Divertissement: Oxana Skorik, Konstantin Zverev
Prvá víla (soprán): Lyudmila Dudinova
Druhá víla (mezzosoprán): Yekaterina Krapivina
Spoluúčinkovali členovia baletného zboru Mariinského divadla, študenti Vaganovovej baletnej akadémie, detský zbor Mariinského divadla a Orchester Mariinského divadla.