Druhá časť programu, vytvorená na Requiem Wolfganga Amadea Mozarta, bola paradoxne oslavou života. Životný cyklus na scéne postupne plynie prostredníctvom choreografie v mierne dynamickom tempe. Táto časť pôvodne vznikla v roku 1991. Napriek veľkému časovému odstupu medzi premiérami oboch častí v nich nebadať vizuálny rozdiel ani iný rukopis. Podobne ako v prvej časti, ani druhá časť nemá dramatickú dejovú líniu. V popredí je človek – chlapec a jeho vzťah s matkou, ktorý sa vekom mení. Z chlapca sa stáva muž, po ktorého boku stojí žena, plynulo dozrieva v starca, ktorý bez zbytočných súdov rekapituluje svoju životnú púť.  Jednoduchý a dobre čitateľný námet choreograf zasadil do pôsobivých zborových scén, no najmä plastických duet. Tie sú silnou stránkou Eifmanovho rukopisu. Dynamické splynutia tiel tanečníkov v neočakávaných a často nepredstaviteľných objatiach sú ako postupné objavovanie príbehu v epických freskách. Text bol pretavený do tanečnej reči pomocou mágie komplikovaných promenád a dvíhačiek. Protipólom plastickej choreografie sólistov boli zborové scény, ktoré síce vynikali efektnou javiskovou kresbou, no samotná skladba prvkov skôr pripomínala spartakiádne cvičenie než umelecký tanec.
Interpretačne zažiarili Oleg Gabišev a Liubov Andrejeva, ktorých spoločné duetá v oboch častiach predstavovali dokonalú partnerskú spoluprácu, z technickej i emocionálnej stránky. Samostatnou kapitolou bola Maria Abašova, sólistka s dokonalou postavou a výraznou expresiou. Abašovej pohyb obsiahol celé javisko. Zámerne zatáčané priehlavky však kazili estetický dojem dlhých línií dolných končatín v doširoka preexponovaných pózach.
Corp de ballet bol výškovo vyrovnaný, muži urastení a ženy štíhle a vysoké. Fyzická uniformnosť pôsobila impozantne a v mnohých momentoch pomáhala celkovému dojmu z choreografie, najmä pri veľkých zborových scénach. Pozorný divák si pri ich sledovaní všimol istú vypočítavosť, pri ktorej je samotný efekt (majúci za cieľ ohúriť) nadradený všetkému ostatnému. Publikum vo vypredanom Alexandrijskom divadle ocenilo schopnosť choreografa vytvoriť vizuálne obrazce, ako aj expresívnu interpretáciu búrlivými ováciami.     

Bajadéra s Vasilievom v Michajlovskom divadle
Balet Michajlovského divadla ponúka divákom tridsať repertoárových predstavení, z čoho dve tretiny tvoria klasické produkcie. Jednou z nich je veľký pantomimický balet La Bayadère hudobného skladateľa Ludwiga Minkusa. Balet v troch dejstvách na pozadí výpravnej scény ponúka divákom ľúbostný trojuholník umiestnený do prostredia exotickej Indie. Dielo si od svojho vzniku udržalo takmer pôvodnú stavbu, pričom prvé dva obrazy sú viac-menej pantomimické a ďalšie dva technické a divertissementové. Vrcholom predstavenia je obraz Kráľovstvo tieňov, v ktorom bajadéry v majestátnej procesii zostupujú v adagiovom tempe z vrcholkov Himalájí. Súčasná inscenácia je Ponomaryovou a Čabukianiho úpravou Petipovej choreografie s použitím fragmentov Nikolaja Zubkovského (Zlatý bôžik), ktorú na scénu v roku 2012 opäť priniesol Michail Messerer.
Bajadéra, ako väčšina romantických baletov, predstavuje dielo, ktoré je oslavou tanečnice, no predstavenie 26. apríla patrilo skôr tanečníkom mužom. „Vinným“ bol v prvom rade hosťujúci Ivan Vasiliev. Renomovaný sólista je známy najmä vďaka svojmu ľahkému a často akrobatickému allegru. Neuveriteľné double cabrioles a živelné pirouettes síce dvíhali publikum zo sedadiel, no jeho Solorovi chýbala v prvom rade výška (tanečník je nízky a pribratý) a elegancia. Efektné skoky predvádzal na úkor čistoty a štýlu, pirouettes točil aj na pätách. Celkový dojem bol skôr cirkusový než umelecký. Oveľa väčším kultúrnym zážitkom bolo sledovať Juliana Mackaya v postave Zlatého bôžika. V náročnom sólovom parte predviedol charizmatický tanečník celú plejádu skokov so vzdušným letom, s mäkkými dopadmi a čistou formou. Jeho výstup bol z môjho pohľadu kvalitatívnym vrcholom predstavenia. Nakoniec tu bol Marat Šemiunov, ktorý sa predstavil ako Brahman. Postave, ktorá je čisto herecká, dodal svojím obsažným gestom dominanciu. Titulnú ženskú postavu Nikiu stvárnila Svetlana Bednenko, ktorá disponuje nekonečne dlhými štíhlymi končatinami a krásnymi líniami nôh. Nádherná stavba tela však len čiastočne zakryla zatočené dolné končatiny, ktorých vytočenie en dehors je jedným zo základných princípov techniky klasického tanca. Jej javiskovou sokyňou Gamzatti bola Angelina Vorontsova, ktorá z technickej stránky zvládla svoj part s ľahkosťou, no jej postave chýbala akási teatrálnosť. Najväčším sklamaním bola konfliktná mise-en-scene, ktorá ponúka sólistkám veľký priestor na predvedenie svojho hereckého majstrovstva a okrem toho, že v kontexte dejovej línie je kľúčová, väčšinou vyvoláva v divákoch zimomriavky. Tentoraz bola hádka medzi Nikiou a Gamzatti pomerne rozpačitá, gestá nejasné a celá scéna nečitateľná.
Nedynamickú atmosféru predstavenia popri spomínanom Zlatom bôžikovi narušil rýchly indický tanec (u nás známy ako induský), v ktorom zažiarili Kristina Makhviladze, Roman Volkov a Alexander Omar.
Posledný obraz Kráľovstvo tieňov je prekrásnou nostalgickou spomienkou na takzvaný biely balet, ktorému kraľuje tanečnica žena. V prípade tohto uvedenia išlo aj o odpútanie sa od prehnane farebných kostýmov predchádzajúcich obrazov, ktoré navrhla Alla Marusina. Tanečnice corps de ballet v čisto bielych tutu podali v jednom z najnáročnejších ženských obrazov sústredený výkon, ktorým oživili ducha romantického baletu. Chybičkou krásy bola snáď len výšková rôznorodosť tanečníc. Zboru dokonale sekundovali tanečnice z pas de trois Anna Kuligina, Irina Žalovskaja a Julia Lukianenko. Spomenuté sólistky reprezentovali to, pod čím si predstavujeme ruský balet.   
Bajadéra v Michajlovskom divadle ukázala, že tanečníci muži môžu zatieniť svoje nežné protipóly v romantickom (ženskom) balete, akým Bajadéra bezpochyby je, ale aj to, že štýlová čistota je viac ako akrobatická technika.

Eifman Ballet: REQUIEM

(z predstavenia 24. 4. 2018, Alexandrijské divadlo, Petrohrad)
Choreografia a svetlá: Boris Eifman
Scéna: Simon Pastuch, Zinovy Margolin
Kostýmy: Olga Shaishmelashvili

1. časť
Hudba: Dmitrij Šostakovič
Matka: Maria Abašova
Otec: Sergej Volobuev
Syn: Dmitrij Fišer
Muž: Oleg Gabišev
Žena: Liubov Andrejeva

2. časť
Hudba: Wolfgang Amadeus Mozart
Matka: Maria Abašova
Mládenec: Daniel Rubin
Muž: Oleg Gabišev
Žena: Liubov Andrejeva
Starec: Dmitrij Fišer

Bajadéra
(z predstavenia 26. 4. 2018, Michajlovské divadlo, Petrohrad)

Hudba: Ludwig Minkus
Libreto: Marius Petipa a Sergej Chudekov
Choreografia: Vladimir Ponomaryov a Vachtan Čabukiani podľa Mariusa Petipu, s použitím choreografie Nikolaja Zubkovského (redakcia Michaila Messerera)
Javiskový dizajn: Alexander Okunev
Kostýmy: Alla Marusina
Svetelný dizajn: Alexander Kibitkin
Dirigent: Igor Tomashevsky
 

Nikia: Svetlana Bednenko
Radža: Alexej Malakhov
Gamzatti: Angelina Vorontsova
Solor: Ivan Vasiliev
Veľká Brahman: Marat Shemiunov
Zlatý bôžik: Julian Mackay
Sóla Jumpy: Asthik Ogannesian, Ella Person
Indický tanec: Kristina Makhviladze, Roman Volkov, Alexander Omar
Pas de trois: Anna Kuligina, Irina Žalovskaja, Julia Lukianenko