Než sa dostanem k analýze a emócii, siahnem po faktografii z bulletinu – Tanzmainz je súbor súčasného tanca štátneho divadla Mainz. Od roku 2014 vedie súbor 22 tanečníkov a produkčný tím riaditeľ Honne Dohrmann. Do roku 2019 bol rezidenčným choreografom súboru izraelský choreograf pôsobiaci v Holandsku Guy Weizman. Spoločne s partnerom Roni Haverom vytvorili pre každú sezónu novú choreografiu. Cieľom súboru Tanzmainz je dosiahnutie umeleckej synergie s čo najväčšou možnou otvorenosťou pri príprave nových choreografických konceptov. Prezentáciou kvality, originality a pravdivosti chce napĺňať svoju misiu byť integrujúcou silou mesta a regiónu, ako aj ambasádorom pre mesto Mainz a Porýnie prostredníctvom hosťovaní a zájazdov súboru. Choreografka Sharon Eyal sa narodila v Jeruzaleme. V rokoch 1990 až 2008 bola členkou súboru Batsheva Dance Company, kde  v rámci programu Dancers Create začala tvoriť aj prvé choreografie. V sezóne 2003 – 2004 bola umeleckou viceriaditeľkou súboru a v rokoch 2005 – 2012 jeho rezidenčnou choreografkou. Od roku 2009 začala Sharon pripravovať choreografie aj pre iné súbory na celom svete. V roku 2013 Sharon so svojím dlhoročným spolupracovníkom Gaiom Beharom založila súbor L-E-V. Počas piatich rokov svojej existencie súbor odohral viac ako 150 predstavení v najvýznamnejších tanečných domoch na svete a za svoju tvorbu získala Eyal množstvo ocenení. Vo svojom projekte je inšpirovaná silnými emóciami súvisiacimi s láskou. Choreografia Soul Chain spája balet a elektro do strhujúceho súčasného tanca. Súbor sa stáva rojom energie v mimoriadne náročnej choreografii, ktorá v roku 2018 získala nemeckú divadelnú cenu Faust. Hoci Sharon hovorí, že Soul Chain je hra o láske a túžbe, nemali by sme očakávať príliš veľa romantiky. Pohyby sú animalistické a čisté, skupina tanečníkov sa pohybuje s dokonalou disciplínou v rytmickom unisone. Čím dlhšie unisono trvá, tým viac času máme na skúmanie rozdielov a sledovanie tanečníkov v ich absolútnej zaujatosti. 

Autorka diela tvrdí: „Každý z nás žije vlastný život a končí ho sám. V našich telách sú veľké emócie. Myslím, že netreba príbeh, omnoho viac vyjadrí skutočný výraz tiel a svalov. Soul Chain je dielo o túžbe. Vidíte bolesť, pot, ako sa vnútorná bytosť snaží dostať von. Táto sila rastie tým, ako sú telá postupne čoraz unavenejšie. Je to celé o láske, o láske k druhým, k sebe, k priestoru, ktorý ťa obklopuje, láske ku všetkému, láska je ako tkanivo. Všetko je intuitívne, takmer zvieracie.“ 

Vyberám si slová z programu festivalu zámerne, lebo sa snažia výstižne naformulovať, čo divák uvidí. Priznám sa, toto dielo je jedným z tých (ako v súčasnosti trendy zvyčajne hovoríme) „must see“. Ani jeden popis videného neprenesie celú silu emócie a energie, ktorá pri sledovaní Soul Chain vzniká. Hudba je v prevažnej väčšine monotónna, plynie v jednom rytme, akoby sme sa nad ránom zabudli na undergroundovej diskotéke a nechávali telo v pravidelnosti povestného „tuc tuc“ pulzovať. Tá pravidelnosť a monotónnosť je taká cielená a pomerne dlhá, že si na ňu zvykneme a odrazu v nej začneme nachádzať nové vnímanie a čas na koncentráciu na jednotlivých tanečníkov. Zatiaľ, čo primárne vizuálne sledujeme masu, postupne sa koncentrujeme na jednotlivca a detail. 

Spočiatku prichádzajú tanečníci na javisko v rôznych skupinových formáciách a geometricky definujú javisko svojimi diagonálnymi presunmi v trojiciach, dvojiciach, štvoriciach, občas jednotlivo, kráčajú vedľa seba v strojenej póze, ktorú v medzičase sporadicky menia disociáciou trupu alebo zmenou paží. Tancujú na boso, ale na špičkách po celý čas trvania choreografie. Pohybujú sa mechanicky ako stroje, s indiferentným výrazom, ktorý sa nedá čítať. Postupne hudba, rytmus graduje a protagonisti sa kumulujú na scéne a vytvárajú rovnako sa pohybujúcu masu v striktnej (až desivo vojenskej) disciplíne. Táto rytmicky pohybujúca sa masa tiel (odetá v telovom trikote navodzujúca dojem nahoty, jednotné béžové podkolienky tu pôsobia zábavne a uniformne zároveň) sa občas rozpadne, aby sa opäť spojila, niekedy z nej „vypadne“ jednotlivec, ktorý mení štruktúru a tvar svojho pohybu, niekedy ich vytŕča viac. Vystrelí do priestoru ruka alebo noha, prípadne sa oddelí celé telo, ktoré naruší jednotný dav. Zmeny sú najskôr minimalistické, postupne sa však gradujú do eroticky vtipného (parodovaného) knísania bokov, os tela sa začína vlniť a do pohybu sa vnáša z počiatočného strohého a mechanického pohybu tanečná mäkkosť. Stierajú sa rozdiely medzi pohlavím (páni kráčajú ladne žensky a dámy vedia pochodovať ako chlap), gestá a celá figúra nadobudne pružnosť, ale stále v kontraste s disciplinovaným zvyškom robotickej masy. 
 

Rytmus sa v princípe nemení, a tak vzniká celý register rôznych temp, dynamiky  a choreografickej individuálnej skladby podobných gest. Každý jednotlivec tancuje niečo iné, ale všetci v rovnakom tempe. Reťazec skupiny sa raz uvoľní, inokedy zomkne, na chvíľu rozpadne a zasa stmelí. A stále na špičkách sa malými krôčikmi tento modul z navrstvených tiel presúva, cúva, približuje a vzďaľuje. Permanentné kráčanie na špičkách kreuje eleganciu pohybu, akýsi dôležitý nadhľad, evokuje trochu až animálnu predstavu o vtákoch na vysokých nohách, akoby po javisku kráčali plameniaky, ktorých vizuálna atraktivita stúpa v skupinových formáciách. Napätie stúpa, pohyb sa preklápa z monotónnosti v niektorých miestach do exaltovaných pohybových prejavov, vidíme pot aj únavu, prejavy sú živočíšnejšie (Veď komu by už nešlo na nervy cupkať hodinu na metatarzách a pochodovať ako na spartakiáde?!), občasne sa vyhodí nejaké telo do vzduchu a cítiť už rebéliu aj vzdor, hoci odhodlanie a nasadenie je stále oduševnene a disciplinovane zachované. Soul Chain je o hľadaní lásky a o naplnení túžby (vytrvalo, trpezlivo, s nadhľadom, ale aj nervózne, cielene, napäto, indiferentne či zúrivo) v akejsi animálnej (zvieracej) prirodzenosti, ale aj s ľudským odhodlaním. Vizuálne v predvedení choreografie tu v podstate nič na lásku nevyzerá, možno práve preto, že zatiaľ chýba.

Sedemnásť tanečníkov predviedlo s absolútnou tanečnou aj výrazovou bravúrou mimoriadne disciplinované a kompaktné dielo v rytme, ktorý mimovoľne strhával aj divákov (občasne vskutku bolo vidieť jemný rytmický pohyb v sedadlách, ktorý fyzicky a hypnoticky zároveň vťahoval percipientov do „deja“ –  áno, priznávam, napadlo mi, žeby som sa celkom rada na tie špičky pridala), a tak spontánne formoval v sále akúsi podvedomú davovú psychózu. Veď napokon takmer všetci vo svojich životoch „pochodujeme“ za láskou a svojimi vlastnými túžbami,  opakovane a nástojčivo kráčame (niekedy naozaj aj po špičkách) za potrebou blízkosti človeka, prírody, vesmíru, duše, možno Boha... Hoci dav funguje spolu, každý je v ňom sám za seba. So svojou fatálnou samotou a so svojou túžbou po láske. 
 

Tanzmainz prišiel na festival so silnou témou, famóznou energiou, choreografickou a tanečnou kreativitou a s neskutočne kvalitným arzenálom tanečníkov, ktorí predviedli až obsesívnu choreografiu s nemeckou disciplínou (hoci so zmiešaným medzinárodným súborom). Dokázal, že v rovnakom pohybe je prirodzene skrytá osobnostná individualita a identita jednotlivca. Dokázal aj, že masa a opakovaný motív môže jednotlivca až desivo strhnúť. Hoci hovoríme o nemeckom súbore, má zastúpenie tanečníkov a tvorcov z rôznych kútov sveta. Aj v tom je symbolika globalizácie a podobnosť túžob človeka bez ohľadu na jeho národnosť či teritoriálnu príslušnosť. Láska ako základný emočný artikel ľudskej výbavy (láska k sebe, k druhým, k prostrediu, prírode, ku všetkému a k hocičomu...), hoci to tak z výrazu choreografie  vôbec nevyzerá. Tá totiž jednoznačne evokuje samotu. A práve v nej je odpoveď. Festival Bratislava v pohybe nám na úvod aktuálne podsunul „reťaz duše“. Zrejme tušíme prečo.

 

TANZMAINZ / SHARON EYAL

SOUL CHAIN

(Nemecko)

4. október 2021

Slovenské národné divadlo – sála činohry

 
Choreografia:  Sharon Eyal

Spoluautor: Gai Behar

Kompozícia: Ori Lichtik

Kostýmy: Rebecca Hytting

Scéna a svetlá: Alon Cohen

Asistent choreografie: Rebecca Hytting, Tom Weinberger

Vedúca skúšok: Andrea Kozelnick Svobodova

Účinkujú: Cristel de Frankrijker, Madeline Harms, Daria Hlinkina, Bojana Mitrović, Nora Monsecour, Amber Pansters, Maasa Sakano, Marija Slavec, Milena Wiese; Zachary Chant, Finn Lakeberg, Frederico Longo, Cornelius Mickel, Matti Tauru, Alberto Terribile, Louis Thuriot, John Wannehag

Riaditeľ súboru Tanzmainz: Honne Dohrmann

Produkcia: Lisa Besser

Asistentka vedenia súboru: Hannah Meyer-Scharenberg

Manažérka turné: Maria Eckert

Príprava javiska a zvuku na turné: Luka Curk

Príprava svetla na turné: Dominik Hager

Inšpicient na turné: Matthew Tusa