Vieme už, že v argentínskom tangu sa koncentrujú všetky ostatné súvislosti do objatia. V príspevkoch Mojich dvanásť minút lásky a  Straty a nálezy argentínskeho tanga som už čo-to v zmysle tejto témy naznačila. Hoci je tango celá veda, kde musí zafungovať veľa záležitostí naraz (os, držanie tela, kroky, sekvencie, ozdoby, muzikalita, tempo, zmena smeru a rýchlosti, kompatibilita s partnerom, schopnosť vedenia alebo nasledovania, energia, improvizácia, pohotovosť reakcie, flexibilita, ale aj trpezlivosť, zdvorilosť a empatia, poznanie aspoň rámcovej histórie tanga i orchestrov, praktikovanie, odvaha pri mirade a cabeceu na milongách, socializácia, psychológia...) – skrátka celý arzenál týchto a ďalších momentov, napokon takmer všetko závisí od objatia. Ako v ňom dokážeme fungovať, etablovať sa v ňom, varírovať ho podľa potreby a v konečnom dôsledku ho predovšetkým cítiť. Dá sa v ňom totiž stratiť aj nájsť. Keď sa rozbije, prestáva fungovať všetko ostatné, keď ho dokážeme správne nacítiť, všetko ostatné akosi príde aj samo – intuitívne.   

Tango je objatie. Objatie je veľmi delikátna záležitosť, kde vystavíte riziku svoju komfortnú zónu. Niekto je haptický typ, niekto rezervovaný. Oba typy sa musia vyrovnať so svojou manipuláciou, resp. existenciou v objatí, v tangu často v cudzom. Vo mne osobne sú oba typy, a preto obom rozumiem. Spomínala som už, že som vyrastala v rodine, v ktorej sa pri stretnutí všetci vehementne vybozkávame a hádžeme do náručí (interne tento akt euforického nadšenia voláme „malé rodinné jašenie“), priateľov mám hapticky obsiahnutých a nemám problém dotknúť sa aj poloznámeho. Na druhej strane mám v sebe paradoxne vyprofilovaný istý fenomén rezervovanosti, akýsi podvedomý obranný systém držania si cudzích ľudí od tela. Fyzicky aj psychicky. Tango vám oba systémy naruší. Už počas jednej hodiny kurzu sa ocitnete v objatí niekoľkých partnerov (a občas aj rovnakého pohlavia). To je moment, keď definitívne prichádza na scénu energia. Svojím spôsobom automaticky zadefinuje, pokiaľ si partnera k sebe pustíte, ale aj to, ako sa vám vo vzájomnom objatí tancuje. Iste, že to závisí aj od stupňa kvality tancovania, od skúseností, od poznania, od výšky partnera alebo postavy, od vône, od nonverbálnych signálov, ale predovšetkým energia na prvú vygeneruje úspešnosť komfortu v objatí (či už v otvorenom alebo tesnom). Zo začiatku ešte netušíte, že hľadáte „to svoje“ objatie, v ktorom vám bude dobre, ergo kompatibilne, vzájomne, príjemne, familiárne a áno, svojím spôsobom aj nečakane intímne (samozrejme, v kategórii verejnej počestnosti) a prídete na to až vtedy, keď ho zrazu spontánne nájdete. Je to stotina sekundy duševného orgazmu. A vo vás sa mimovoľne vyprofiluje akýsi tango „hug hunting“ (dobrého vždy chceme predsa aj v živote viac), skrátka túžite si to znova užiť. 

Priznávam, trvalo mi dlhšie, než som pochopila, prečo sa propagácia tanga často zužuje na ponuku objatí. Už to viem! Nechápete len dovtedy, kým nenájdete to „svoje“. Rýchlo zistíte, že v tango komunite nejde len o objatie v tanci, ale aj mimo neho. Bežne sa tanečníci objímu pri stretnutí a aj na tejto kvalite objatia vycíte mieru sympatie a vnútornej blízkosti. V tangu sa aj objatiu treba „naučiť“, hoci je to zdanlivo veľmi prirodzený akt, ktorý v súčasnom svete však pomerne absentuje. Je to takmer najintímnejší akt (intímnejší ako sex), lebo do aktu objatia vkladáme emócie (vedomé aj podvedomé), vkladáme doň aj momentálny stav našej vnútornej nálady, zážitky, ktoré sa udiali počas dňa, všetky tie fragmenty okolitého sveta, ktoré na nás energeticky pozitívne alebo negatívne vplývajú, je v ňom zbytok toho, čo sa udialo v práci, aj zvyšok toho, čo si nesieme z domu. V objatí sa však neobjaví iba náš absolvovaný deň. Je v ňom naša povaha, miera empatie, schopnosť odovzdania sa alebo rezervovanosti, je v ňom naša psychologická výbava, ktorá ako pijak priľne k papieru a odsáva z neho  energiu, alebo ju poskytne. V objatí je naša rodinná anamnéza, história života – toho súčasného, ale aj tých minulých – karmických. A práve preto je objatie delikátna a intímna záležitosť, pretože v jeho zraniteľnosti nás prezradí. Je to skener našej duše. Matrix ľudských emócií. Môže vyvolať pocit šťastia aj smútku, nostalgie aj nervozity, súznenia aj samoty, vášne a erotiky, ale aj odcudzenia, váhavosti a neistoty.

Objatie má niekto prirodzene dané – z rodiny, skúseností, mentality krajiny alebo, naopak, absentuje z rovnakých dôvodov – z rodiny, skúseností, mentality krajiny. Tango tancuje celý svet – bez predsudkov, hraníc, rozdielov (národnostných, náboženských, vekových, sexuálnych, vizuálnych...). Tangueri sú ľudia zo života. Nestávajú sa na parkete tak celkom niekým iným. Práve naopak, so svojou kompletnou psychickou výbavou a povahovým nastavením naň vstupujú, a tak sa v komunikácii aj v objatí prejavujú. Je to živý materiál, ktorý v tango komunite má svoj pohybový jazyk, verbálny žargón, humor aj podobnú programovú reguláciu fungovania tango-života a voľnočasových priorít, ale sú to stále len ľudia – ľudia často v cudzom objatí. 

Tango je o objatí, ale aj o jeho podvedomej regulácii. Tango (okrem iných x záležitostí, ktoré sa dajú analyzovať) je aj o razantnom porušení komfortnej zóny. O tom, ako blízko si niekoho do nej vpustíte. Objatie v tangu je lakmusový papierik nielen charakterov, pováh, skúseností a pocitov, je to radar vlastnej schopnosti prekračovania tieňa, prehodnocovania intimity, ale aj stupňa suverenity a asertívnych impulzov. Úplne bez rozmýšľania (podobne ako v živote) si niekoho pripustíte k telu a niekoho zasa nie (samozrejme, podobne ako on vás). V tangu môžete zažiť objatie, ktoré je účelové, praktické alebo také, ktoré je vám jedno, rezervované, sterilné, vzdialené, dokonca také, ktoré vám nie je príjemné, alebo také, ktoré zase automaticky a bez výhrad akceptujete. Aj komfort v objatí treba hľadať a tango je výsostne „promiskuitný“ tanec, v ktorom striedate verejne a legálne jedno objatie za druhým ako na jednej veľkej bizarnej tanečnej „swingers party“ . Ocitnete sa náhle v náručí cudzích ľudí , s ktorými okrem tanga možno ani nemáte nič spoločné. Môžete sa v tej sérii objatí (tak vehementne propagovanej) stratiť, aj nájsť, aj rozdeliť, aj spojiť a odrazu (ani neviete prečo a kedy) príde jedno, ktoré sa javí ako úplne prirodzené, blízke, spontánne, normálne, nad ktorým nerozmýšľate. To jedno, na ktoré sa možno dokonca začnete tešiť. Vždy ma intuitívne tango priťahovalo, akoby som si ho ťahala karmicky z nejakého minulého života a v tomto živote som mala naň aj veľa logických dôvodov. Ale tento s objatím v zozname zaradený nebol, možno práve preto, že s logikou nemá nič spoločné, alebo preto, že si v plášti vlastnej aury ponechávam vždy bezpečný a slobodný priestor na privátnu úvahu a individuálne rozhodnutia. Tango v mnohom prekvapí, niekedy jednoducho rozhodne za vás. A to som si myslela ako skúsená dámička, že o objatiach viem všetko. 

Tancovať tango, znamená byť pripravený na objatie (v prenesenom aj fyzickom zmysle) s celým svetom. Objatie nás prezradí a objatiu sa musíme znova učiť preliezajúc zábradlia vlastných zvykov a emócií. Paradoxom je, že keď už sa objatiu naučíte, začnete sa v ňom cítiť komfortne a dokážete ho v rámci tanca náležite varírovať a regulovať, objaví sa nečakane v našich životoch koronavírus, ktorý rázne zamedzí fyzickému kontaktu aj s najbližšími. Tango svet si kuriózne a príznačne zároveň opäť uvedomil extrémnu dôležitosť tohto aktu. V princípe bez objatia nie je tango a bez tanga nie je radosť (samozrejme, v chápaní tanguerov). Iste, dá sa individuálne praktikovať, nahradiť si tango jeho muzikou, videami, knihami, online kúpou topánok a šiat, vymieňaním skúseností na sociálnych sieťach, hľadať alternatívne bezdotykové formy jeho stvárnenia, ale alfa a omega tanga – objatie – ktoré ho definuje, pri jeho „zákaze“ v nákaze rúca jeho prapodstatu. Vyhnutím sa fenoménu, ktorý zbližuje ľudí, znamená odrazu ich vzájomné vzďaľovanie . To, čo pre mnohých bol spočiatku v tangu problém, sa javí teraz ako deficit. Veríme, že momentálna situácia sa čoskoro stabilizuje a tangueri sa budú môcť opäť rozbehnúť po svete do poznaných aj nových náručí, ale aj taká záležitosť ako koronavírus ma (nás) donútili zamyslieť sa nad extrémnou dôležitosťou objatia v tomto magickom tanci. 

Tak ako všetci ostatní v domácej izolácii boli nútení vyplniť si čas a hľadať riešenia na iný typ nových povinností, tvorivých zábav a komunikácie, aj tango komunita veľmi promptne zareagovala kreatívnymi nápadmi. Pretože, kto raz začal tancovať tango a ponoril sa do jeho tajov, už sa ho nevzdá za žiadnych okolností. Sociálne siete sa stali v tomto krízovom období dočasne jedným obrovským virtuálnym objatím: tangueri si založili stránku, kde vyzývajú ostatných podeliť sa s tým, čo robia, kým nemôžu tancovať na verejných akciách spolu tango, aby využili čas a spoznali svoje osobnosti aj z inej stránky. No napokon sa väčšina odkazov koncentrovala na to, ako alternatívne ostať s tangom. Vznikla krásna séria domácich videí, kde tangueri tancujú doma pri zábradlí, s metlou pri upratovaní, sami so sebou, s domácimi miláčikmi (mačkami a psami), ženské techniky sa cibria v kuchyni pri varení (priznávam , aj mne sa stala kuchyna zónou na praktikovanie a nie, nejde o varenie, ale zrovna tam mám najväčší priestor na osobný tréning), niekto tancuje so shakerom v ruke, iný púšťa vinylové platne s tango hudbou, nádherným nápadom sa stalo video, ktoré je zostrihom dvanástich talianskych umelcov z Milána a Florencie hrajúcich, spievajúcich a tancujúcich doma a na svojich balkónoch Oblivion Astora Piazzollu. Bonusom týchto kreatívnych snažení a krásnych realizácií bol aj live stream koncertu po prvýkrát online a „for free“ kapely El Cachivache Quinteto/Tango Punk pod dômyselným názvom „Tangos Infectados“ z Argentíny, ktorá vzhľadom na situáciu musela zrušiť svoje koncerty v Argentíne a Európe. Lektori z rôznych kútov sveta vedú online hodiny tanga pre páry aj jednotlivcov a aj „vlastní“ lektori nenechávajú svojich študentov bez vedenia a pripravujú pre nich/nás krátke videá s technikou tanga, ktoré ponúkajú na svojich stránkach.    

To sú momenty, ktoré naznačujú nielen vynaliezavosť ľudí v rôznych krajinách, nielen spolupatričnosť v čase, keď je nevyhnutná, ale aj evidentná túžba nájsť „náhradu“ za objatie. 

Objatie je totiž terapia, objatie lieči. Spontánne objímame rodičov, partnerov, deti, priateľov, zvieratá, lebo to tak cítime a potrebujeme (a poniektorí aj nie) a napokon, keď sa zadarí a zvykneme si na tento rituál, aj tanguerov. Lebo tango je objatie. Keď ho chcete tancovať, tento fakt treba skrátka prijať. Čo si s ním počas tanca urobíte, je na vás. Od jeho kompatibility v páre bude závisieť dojem z celej tandy. Môže byť vzrušivou extázou aj kardinálnym debaklom. Presne ako hovorí leadrom hlavný lektor TangoVida (vo voľnom preklade): „Keď si po milonge bude dáma večer líhať do postele, nebude počítať, koľkokrát urobila ocho, giro, boleo alebo gancho, nebude riešiť kvalitu krokov, ale zaručene si bude pamätať pocit z tandy. Pocit, ktorý zažila v objatí.“  

V súčasnosti (a tým nemyslím momentálny krízový stav spôsobený vírusom) je v bežnom živote objatí pomenej, ľudia sú viac pragmatickí a rezervovaní, nesú v sebe mnohé strachy a obavy, neradi prejavujú emócie, sú menej hapticky kontaktní. Izolácia nám však výrazne zadefinovala dôležitosť objatia. Nekompromisne ukázala, aké to je, keď ho zrazu nemôžeme aplikovať. Tangueri, ktorí sú zvyknutí byť v objatí, pocítili možno ešte razantnejšie hrozivo reálnu nemožnosť robiť to, čo majú najradšej – tancovať tango. Pretože tango bez kontaktu a objatia skrátka nie je ono. Psychológovia tvrdia, že na to, aby bol človek šťastný, potrebuje osem objatí denne. Neviem, či v bežnej praxi a hektike našich dní je takýto motivačný počet fyzicky reálny.

V každom prípade je TANGO riešenie.