Dej baletu 

Príbeh Labutieho jazera začína v predvečer oficiálnej oslavy princovej dospelosti. Mladý princ Siegfried so svojimi priateľmi oslavuje neďaleko zámku blížiace sa narodeniny. Na slávnosť prichádza i kráľovná, ktorá mu daruje kušu. Po oslave a odchode hostí sa princ rozhodne ísť novú kušu vyskúšať  k neďalekému jazeru. Siegfried netušiac, že jazeru vládne čarodejník Rotbart, zbadá kŕdeľ labutí. Labutia princezná Odeta ho očarí natoľko, že na lov zabudne. Odeta mu rozpovie príbeh o tom, ako ju zlý čarodejník zaklial do podoby labute. Kliatbu dokáže zrušiť len pravá láska. Siegfried sa do Odety zamiluje a prisahá jej vernosť. Na scénu prichádza Rotbart, ktorý odvádza kŕdeľ labutí a kúzlami oddelí zaľúbencov. V nasledujúci deň sa na zámku koná veľká slávnosť za prítomnosti vznešených hostí z rôznych kútov sveta. Kráľovná očakáva od svojho syna, že si medzi vznešenými dámami vyberie nevestu. Princ je však myšlienkami s Odetou. Nečakane na zámok prichádza Rotbart s labuťou princeznou, ktorá princa zvádza. Siegfried netuší, že labuť nie je jeho Odeta, ale Rotbartova dcéra Odília. Nechá sa oklamať, podľahne kúzlam a verejne prisahá lásku čiernej labuti. Vtom čarodejník vyjaví prítomným pravdu a so svojou dcérou víťazoslávne odchádza. Nešťastná Odeta sledujúca spoza okna princovu zradu odlieta späť na jazero. Tam ju s napätím čakajú ostatné labute, ktorým rozpovie, čo sa stalo. Zúfalý princ pribehne k jazeru, kde ju prosí o odpustenie. Rortbart pomocou kúziel rozvodní jazero, v ktorom princ nachádza smrť. Odeta zviazaná jeho čarami poslušne odlieta.

Nurejevov vklad

Rudolf Nurejev do vnímania a spracovania tradičného Labutieho jazera vniesol element, ktorý je v romantických baletoch netradičný. Postavu princa Siegfrieda zrovnoprávnil (ak nie nadradil) s titulnou ženskou postavou Odety/Odílie. Hon smrteľníka za nedosiahnuteľným snom, ideálom ženy zosobnenej v tomto prípade labuťou, získal v podobe osobnosti princa čiastočne realistický prvok v romantickom snení. Dejová realita je vďaka tomu oveľa dramatickejším spôsobom konfrontovaná s fantáziou. Hranica dvoch svetov sa stiera v poslednom spoločnom pas de deux princa a Odety v štvrtom dejstve, ktoré je synonymom ich predstavy šťastného spoločného života, ktorý by ich čakal nebyť Rotbarta. Vytriezvenie prichádza v podobe Rotbartom rozvodneného jazera, ktorého vlny si berú posledný Siegfriedov výdych. Záverečná scéna baletu, v ktorej je pozornosť sústredená na muža tanečníka je skutočne v romantickom balete výnimkou. Nurejev však nevenoval princovi len záver, ale vypustením postáv Bena a šaša zapojil princa v prvom dejstve plnohodnotne do technicky náročného pas de cinq, ktoré nahrádza tradičné pas de trois,  a na konci prvého dejstva mu venoval introvertný tanečný monológ. Neobišiel ani druhé dejstvo, kde princa roztancoval v code bieleho pas de deux, čím nahradil neexistujúcu pánsku variáciu v tomto pas de deux. Princ v Nurejevovom ponímaní nie je len partnerom, ktorý tanečnicu pridŕža, dvíha a nosí, ale veľkou tanečnou postavou. Nurejevove Labutie jazero svojou podstatou ostáva neskororomantickým titulom, ale aktívnym zapojením tanečníka-muža sa stáva i plnohodnotným baletom modernej doby.
Vklad Rudolfa Nurejeva zviditeľnením princa nekončí. Nurejev sa postaral o roztancovanie valčíku a polonézy v prvom dejstve, pričom sa úplne vyhol statickým momentom v choreografii. Podobne výrazne zasiahol aj do choreografie tancov národov v treťom dejstve, avšak v tomto prípade jeho krokovo technické obohatenie a veľmi umelá štylizácia mali za následok čiastočnú stratu charakteru niektorých tancov. Úplne nová verzia „čierneho“ pas de deux v treťom dejstve na druhej strane nepôsobí len ako bezduchý divertissement, ale je plnohodnotnou súčasťou predstavenia a to bez straty veľkolepej demonštrácie interpretačných zručností v podobe plejády technických prvkov. V neposlednom rade je tu originálna choreografia v štvrtom dejstve, ktorá ponúka divákom nápaditú javiskovú kresbu. 
Premiéra dynamickej koncepcie Labutieho jazera sa konala  15. októbra 1964 vo Viedni s Margot Fonteyn a Rudolfom Nurejevom v titulných postavách. Tanečné majstrovstvo hlavných protagonistov v progresívnej choreografii, ale i luxusná rozprávková scénická a kostýmová výprava Nikolaja Georgiadisa zožali obrovský úspech. Svedčí o tom „osemdesiatdeväť opôn“ pri záverečnej klaňačke premiérového večera. Nurejev si po boku Cynthie Gregory zatancoval aj obnovenú premiéru v roku 1977. Inscenácia bola vo Viedni obnovená opäť v roku 1996 s výpravou Jordi Roiga (robil aj výpravu pre Bajadéru a Labutie jazero v Košiciach) s Brigitte Stadler a Vladimirom Malakhovom. Od premiéry v roku 1964 do roku 2009 sa reprízovalo labutie jazero 206 krát. Súčasná podoba predstavenia je z roku 2014 v scénickej a kostýmovej výprave Luisy Spinatelli. V porovnaní s predchádzajúcimi uvedeniami je výprava pomerne monotónna, málo kontrastná (reálny a rozprávkový svet), chudobná a príliš modrá (väčšina kostýmov a komplet scéna je v odtieňoch modrej, sivej a tyrkysovej farby). Zďaleka sa nepodobá na Georgiadisovu bombastickú výpravu.
 

Mimoriadna interpretačná náročnosť

O Nurejevových baletoch sa v tanečných kruhoch hovorí často ako o prekrokovaných, tanečníci ich kvôli náročnosti neradi tancujú a len málo súborov si ich z rovnakého dôvodu môže dovoliť zaradiť do svojho repertoáru. Nie je tomu inak ani v Nurejevovej viedenskej verzii, ktorá je odlišná od parížskej, ktorú pre tamojší súboru vytvoril Nurejev v roku 1984.
To, že Nurejev nedá tanečníkom obrazne povedané dýchať, je zrejmé už z úvodného valčíku baletného zboru. Bombónik však prichádza v podobe pas de cinq, kde už samotné entré predstavuje pre interpretov výzvu. Prvá ženská variácia je prehliadkou skokov ako cabriole a saut de basque, no najťažšou časťou je pravdepodobne demi-manége, pri ktorej tanečnica robí na špičke grand rond de jambe na 90°s ukončením do attitude croisée. Pánska variácia (tancujú ju dvaja muži ) je prehliadkou veľkého allegra a druhá ženská variácia demonštráciou rýchlosti a sily s tours fouetté en dedans na záver. Záverečná coda je záležitosťou kondície a vytrvalosti. Štvorica tanečníkov Nina Tonoli, Madison Young, Navrin Turnbull a Arne Vandervelde nielen že krokový maratón vydržali, ale predviedli ho technicky čisto a s eleganciou. 
V pas de cinq bol zapojený aj princ Siegfried v podaní Denisa Cherevychka. Cherevychko má krásne línie dolných končatín, čistú a istú techniku, ale vzrastom nepredstavuje ideál princa. Jeho výkon v prvom dejstve by sa dal zhodnotiť ako reprezentatívny. Trochu horšie to bolo v jednotlivých adagiach, kde sa ukázali jeho partnerské nedostatky, a „vynikla“ jeho nedostatočná výška. Miestami to vyzeralo, akoby sa viac sústredil na seba, než aby poriadne pridržal svoju partnerku.
Predstaveniu jednoznačne dominovala Nina Poláková v dvojpostave Odety/Odílie. Jej prvý vstup na scénu s výdržami predznamenal silný a stabilný výkon. Charakteristickým znakom jej interpretácie boli istota a stabilita, inak povedané, kam sa Poláková postavila, tam predviedla výdrž. Pózy arabesque boli ukážkové ako z kníh o baletnej teórii. Technická presnosť a istota sa nestrácala ani s únavou, priam naopak, sólistka akoby nadobúdala väčšie sebavedomie. To sa naplno prejavilo v pas de deux v treťom dejstve, ktoré v tejto verzii patrí k technicky najnáročnejším. Pomyslenou čerešničkou na torte bola interpretácia jej variácie s diagonálou pas ballonné kombinovaných s fouetté a sériou talianskych fouettés v závere, ktoré zvládla bez jediného zaváhania. Divácky obľúbené tours fouettés v code kombinovala v prvej polovici s dvojitými obratmi, ktoré pôsobili v jej podaní ľahko a prirodzene. Za interpretáciu čierneho pas de deux ju diváci ocenili hlasitým „bravó“. Štvrté dejstvo, najmä však vložené adagio, bolo emocionálnym koncertom sólistov, skutočnou dramatickou bodkou za predstavením. Sledovať, ako si talentovaná Slovenka podmanila hľadisko viedenskej Štátnej opery, napĺňalo moje srdce radosťou i hrdosťou.
 

Resumé

Rudolf Nurejev bol génius s výnimočne disciplinovaným prístupom k práci, ktorý vyžadoval aj od svojho okolia. Čiastočne roztrhal tradície zväzujúce klasický balet a priniesol na svetové javiská klasickú baletnú literatúru zbavenú nánosov prachu. Všetky jeho produkcie sa okrem iného vyznačujú mimoriadne ťažkými krokovými väzbami, koordinačne i technicky, a mať ich v repertoári si môžu dovoliť len skutočne silné baletné súbory. 20. februára viedenský balet opäť potvrdil, že na to má a to dokonca so Slovenskou v prvej línii. K úplnému zadosťučineniu a umeleckému naplneniu mi ale chýbala nurejevovská okázalosť scénickej výpravy a sústredenejší výkon dirigenta Paula Connellyho.