Pocta géniovi 

Nadčasové a výnimočné dielo Initials R.B.M.E. v sprievode Klavírneho koncertu Johannesa Brahmsa č. 2. bolo dokonalým zhmotnením hudby prostredníctvom pohybu, dokonalým súzvukom hudby, choreografie a interpretácie. Základ abstraktnej choreografie v štyroch častiach tvoril kontrast brilantných sól, partnersky náročných pas de deux a strhujúcich zborových častí. Štyri iniciály v názve znamenajú mená štyroch jedinečných tanečných osobností z éry Johna Cranka v Stuttgarte – sólistov Richarda Craguna, Marcie Haydée, Birgit Keil a Egona Madsena. Ich charakter, štýl a osobitosť vykreslil autor moderným pohybovým jazykom, s ustavične sa meniacim tempom a dynamikou. Dielo je poctou baletu, súboru, ktorý choreograf formoval, ale  najmä štyrom múzam a blízkym ľuďom, s ktorými ho viazalo silné priateľské puto. Každému z nich autor pohybovo zadefinoval prednosti a výnimočné schopnosti – temperament, virtuozitu, rýchlosť, schopnosť rotácie, skoku, partnerskej práce atď. Kostýmy v každom obraze vychádzajú z meniaceho sa impresionistického pozadia (Jürgen Rose). Iniciály R.B.M.E. začínajú a končia rovnakým obrazom, kde sú na javisku všetci štyria tanečníci a priateľským gestom položia ruku na plece jednému zo sólistov. Na konci ich pohľad smeruje k lóži, kde sedával Cranko, akoby chceli naznačiť, že Crankov duch niekde v divadle stále prebýva.

Sugestívne dielo Requiem v choreografii Kennetha MacMillana, Crankovho blízkeho priateľa, aj po rokoch dojíma svojou krásou a pietou. Je poctou choreografovi Johnovi Crankovi, ktorého predčasná tragická smrť ho hlboko zasiahla. Akoby sa chcel v tomto diele vyrovnať so stratou blízkeho človeka a geniálneho umelca.  Requiem na hudbu Gabriela Faurého vzniklo krátko po Crankovej smrti, premiéra sa konala v Stuttgarte v roku 1976, dodnes však nestratilo na aktuálnosti. Jeho nadčasovosť súvisí nielen s geniálne vystavanou choreografiou, ale tiež s  modernou výpravou, ktorú tvoria vysoké svetelné boxy scénickej výtvarníčky Yolandy Sonnabend, ktorá navrhla aj kostýmy. Tie pôsobia po takmer päťdesiatich rokoch sviežo, minimalisticky, s dominantnou bielou a modrošedou farebnosťou. Sedem hudobných častí definuje sedem častí choreografie. Choreograf využíva pohybový slovník neoklasiky, v gestách a pózach je expresívnejší, odkazuje na éru tanečnej moderny, posúva pohyb smerom k súčasnosti. Ťažisko choreografie je na troch hlavných postavách – muža a dvoch žien, ich sóla, duetá a triá dopĺňajú zborové variácie, vyrážajúce dych svojou plynulosťou a zároveň subtílnosťou pohybu. Nie sú tam veľké gestá, skôr veľké zvnútornenie každého pohybu či gesta, tvoriacich spiritualitu tejto ohromujúcej choreografie. V skupine tanečníkov akoby jedinci nachádzali  útechu a podporu.Z diela vyžaruje pocit nádeje, oslobodenia, zároveň zraniteľnosti a pokory. Pocit nadpozemskosti umocňujú zdvíhačky, v ktorých sa tanečnice z výšky akoby vrhali k zemi, čo prináša nezabudnuteľné momenty. Všetci sólisti aj tanečníci v zbore podali brilantné výkony, umocnené eleganciou, jemnosťou a pôvabom.

Jedinečný program Remember Me bol tým najväčší dôkazom, že Stuttgartský balet nezabudol na Johna Cranka, ktorého diela zostávajú kľúčovou  súčasťou jeho repertoáru.Keď som písala svoje poďakovanie do pamätnej knihy vo foyeri divadla, uvedomila som si, aký dôležitý zostáva v Stuttgarte choreograf John Cranko.

Fenomén  Stuttgart  Ballet

História baletu v Stuttgarte, ktorý sa dnes radí k popredným baletným domom sveta, ako sú napríklad Viedenský štátny balet, balet Parížskej opery či New York City Ballet, siaha do obdobia vzniku baletu, do 17. storočia, na Württemberský dvor. Svoj zlatý vek zažil po prvý raz v 18. storočí, keď v Stuttgarte pôsobil jeden z najväčších tanečných reformátorov sveta Jean-Georges Noverre. Aj ďalšie výnimočné mená akými boli slávny baletný majster Filippo Taglioni (1777 – 1871) a výtvarník Oskar Schlemmer (1888 –1943) prispeli k renomé Stuttgartu ako uznávaného centra tanca v Európe. Po roku 1945 prinášali nové podnety a inšpirácie hosťujúce zahraničné baletné súbory z New Yorku, Paríža, Londýna a Ruska. Nicolas Beriozoff, bývalý tanečník Balletu Russe de Monte Carlo, sa v roku 1957 ujal vedenia baletného súboru Württemberského štátneho divadla v Stuttgarte. Rozšíril spoločnosť a vybudoval repertoár, ktorého základom boli  inscenácie z klasického baletného odkazu Spiaca krásavica, Labutie jazero a Luskáčik. V roku 1961 vymenovali za riaditeľa a choreografa baletu v Stuttgarte Johna Cranka (1927 - 1973). Do Stuttgartu prišiel po štúdiu na Sadler’s Wells School a pôsobení v Sadler’s Wells Ballet (neskôr The Royal Ballet), od roku 1949 sa venoval choreografii, vytvoril úspešné diela najmä pre Sadler’s Wells Ballet. Po svojom príchode do Stuttgartu stál nasledujúcich dvanásť rokov nielen za najúspešnejšou kapitolou stuttgartskej baletnej histórie, ale zaradil sa k popredným choreografom 20. storočia. Obklopil sa výnimočnými tanečníkmi (Egon Madsen, Richard Cragun, Birgit Keil, Ray Barra a Marcia Haydée), aby v spolupráci s nimi vytvoril svoje vrcholné diela, vďaka ktorým sa zaslúžil o rozmach a celosvetové uznanie Stuttgartského baletu. Prvý zahraničný triumf súbor zažil počas turné  v New Yorku v roku 1969, keď ho kritika označila ako „Stuttgartský baletný zázrak“. Pre Stuttgart Ballet to znamenalo nielen zaradenie medzi svetové špičkové súbory, ale tiež pozvania do veľkých svetových divadiel a čoraz väčšia medzinárodná prestíž. Tromi legendárnymi dielami - Romeo a Júlia, Onegina Skrotenie zlej ženy - pozdvihol Cranko v 60. rokoch žáner celovečerného výpravného baletu. Plynulý a čitateľný dej, majstrovská dramaturgia, jasne vykreslené, živé postavy a ohromujúca choreografická rozmanitosť sú hlavnými črtami Crankovho štýlu. Cranko vytvoril takmer sto choreografických diel, medzi ktorými sú jednoaktové majstrovské diela, okrem spomínanej choreografie Initials R.B.M.E uviedol Jeu de cartes, Opus 1 a ďalšie. Jeho nasledovníkmi, ktorý zdokonaľovanie jeho štýl a niesli jeho choreografický odkaz ďalej, boli najmä choreografi Kenneth MacMillan a Peter Wright, ale aj ďalší tvorcovia, ktorí dostali priestor na rozvíjanie svojho talentu práve v Stuttgarte. Projekt Young Choreographers (Mladí choreografi) vznikol vďaka iniciatíve Johna Cranka. Jeho zámerom bolo vytvoriť priestor začínajúcim choreografom na vznik a uvádzanie ich diel. Svoje prvé choreografie tu uviedli dnes už legendárni svetoví tvorcovia Jiří Kylián, John Neumeier, William Forsythe, Uwe Scholz a ďalší. Projekt siahajúci sú súčasnosti umožnil predstaviť svoju tvorbu aj dvom tvorcom zo Slovenska - Romanovi Novitzkému, dlhoročnému sólistovi Stuttgart Ballet a Martinovi Winterovi, ktorý pôsobí vo Viedenskom štátnom balete.