Každá návšteva niektorého z predstavení prestížneho súboru NDT je plná očakávaní, ktoré sú vzhľadom na vedúce postavenie súboru vo svete veľmi vysoké. Ide najmä o odkaz Jiřího Kyliána, pod ktorého vedením v rokoch 1975 až 1999 dosiahol súbor medzinárodné renomé a na ktorého progresívnu tvorbu nadväzujú nové generácie umelcov. Tvorcov odchovancov NDT je neúrekom a bez zveličovania možno konštatovať, že mnohí z nich patria k tomu najlepšiemu, čo svetový moderný balet ponúka.

I keď súbor prešiel v ostatných rokoch viditeľnou štýlovou transformáciou, vďaka vysokej interpretačnej kvalite a podpore progresívnej kreativity si udržal svoje postavenie. Renomé súboru, ktoré sa opiera o tie najvyššie kritériá kvality, z neho robí žiadaný artikel. Aby sme získali predstavu o túžbe publika vidieť a zažiť tento súbor, spomeňme, že päťtisíc vstupeniek na parížske predstavenia bolo vypredaných za neuveriteľných dvanásť minút! Absolvovať adrenalínové klikanie v predajnom online systéme v snahe získať vstupenku sa vyplatilo a vstupenka do hľadiska Mestského divadla Sarah Bernhardtovej s tisíc miestami bola miestenkou do fascinujúceho sveta organického tanca.

Bohyňa ľudskosti

Úvod programu pozostávajúceho z dvoch častí tvorila dvadsaťminútová miniatúra Solo Echo kanadskej choreografky Crystal Pitovej. Vidieť akékoľvek predstavenie s rukopisom tejto autorky je zážitkom, ktorý pohladí dušu a nasýti zmysly. Pred časom som písal recenzie na jej inscenácie Body and Soul[1], Light of Passage[2], The Season Canon[3] a Angels Atlas[4] a všetky spomenuté recenzie opakovane reflektujú môj vzťah k choreografkinej tvorbe, ktorú vnímam ako umelecký prejav humanizmu, zobrazenie ľudskosti v kontexte individualít a vzťahu ľudstva a prírody.

V pohybovej kompozícii Solo Echo pre sedem tanečníkov to nie je inak. Inšpirovaná básňou Marka Stranda Lines for Winter vťahuje choreografka divákov do zimnej melanchólie, ktorú vizuálne dokresľuje ustavičný vír padajúcich snehových vločiek. Dôležitú úlohu v celom dizajne hrá, ako to už v dielach Crystal Pitovej býva, svetlo. Atmosféra pokojnej zimnej krajiny je primerane útulná a chladná zároveň, priznaným padajúcim snehom opisná, nie však gýčová. Pozeráme sa na abstraktnú kompozíciu, v ktorej latentne vnímame fragment životnej cesty jednotlivca, ktorý sa vynára ako ozvena zo snehovej búrky. Ide o ozvenu ľudských pocitov a postojov, ozvenu individuality, ktorá je vzťahovo spútaná so svojím okolím, no stále silno individualistická.

Dramaturgicko-režijné uchopenie diela je také umné, že sa dá vnímať ako čistá abstrakcia, retrospektívny sentiment či sprítomnený naratív. Variabilita jeho možného vnímania s množstvom výkladov z neho robia fascinujúcu prechádzku svetom pohybovej fantázie. Tento efekt do veľkej miery tvorí repetitívne kopírovanie pohybových fráz s miernym časovým posunom inými tanečníkmi. Choreografia Crystal Pitovej ako vždy plynie v súlade s hudbou, časom i so samotným vesmírom. Je organická zo všetkých strán – náročný slovník sa tiahne v ľúbezných veršoch absolútne prirodzene, navyše má ľudský obsah a farbu jemného sentimentu. Pritom však neupadá do povrchnosti či monotónnosti, ale je plná prekvapení a nečakaných pohybových vyústení.

Všetky komponenty inscenácie, od Brahmsovho zvuku violončela cez choreografiu a interpretáciu až po svetelný dizajn, vytvárajú harmonický celok, ktorý je taký krásny, že nechcete, aby sa skončil. Finále baletu, v ktorom jednotlivci postupne vypadávajú z objatia svojich tanečných kolegov a miznú v tme javiska, je silné, mrazivo realistické a zároveň nádherné. Moja piata skúsenosť s dielom výnimočnej choreografky naplnila moje očakávania a uistila ma v presvedčení, že Crystal Pite je geniálne nenapodobiteľná a univerzálne komunikatívna.
 

Papadopoulosov minimalizmus

V druhej časti programu predstavil súbor choreografiu Gréka Christa Papadopoulosa Ties Unseen, čo by sme mohli voľne preložiť ako neviditeľné putá. Autor našiel inšpiráciu v pohybe húfov rýb a kŕdľoch vtákov či v korunách stromov, ktoré sa spoločne hýbu pod silou vetra. V porovnaní s prvou časťou programu, kde vnímame putá medzi ľuďmi, Papadopoulos ukazuje neviditeľné putá prírody. Ide o experiment hľadania neviditeľných spojení, ktoré divák zažíva v priamom prenose. Šestnásť tanečníkov sa pohybuje po scéne synchrónne ako ramená sasanky v morskom prúdení. Zmena tlaku vody pôsobí na každé rameno inak – všetci sú rovnakí a predsa sa z času na čas nájde malá odchýlka. Ako keby sa vo vlniacich sa ramenách sasanky ukrýval nezbedný klaun očkatý, ktorý sa prúdeniu vody dokáže vzoprieť. Vnímame to ako metaforu jemných medziľudských vzťahov, často neviditeľných či nepovšimnutých pút. Je to ilustrácia nevyslovených porozumení, tichého solidárneho súhlasu alebo odolnosť kolektívneho boja? Elektronická hudba Jepha Vangera dodáva filozofickému konceptu čiastočnú odťažitosť, posúva ho do neosobnej roviny. Význam individuality zaniká v dave. Je to ako obraz veľkomesta, ktoré ako celok pulzuje vďaka tisícom jedincov. Inklináciou k minimalistickému pohybovému slovníku, ktorý dopĺňajú významovo silné gestá, autor vytvára súčasný javiskový tvar, živý, dynamicky sa meniaci obraz. Celok má priam hypnotizujúci efekt. Je to tranz, z ktorého sa nedá vymaniť. S podobným účinkom sa stretávame v „techno“ baletoch izraelskej choreografky Sharon Eyalovej.

Dva diametrálne odlišné balety a absolútne rozdielna pohybová forma rukopisov ukazuje nielen repertoárovú diverzitu súboru, ale najmä flexibilitu jeho tanečníkov. Tí sú schopní zatancovať takmer čokoľvek, akcelerovať pohyb na hranice uskutočniteľnosti a zastať v polohách, ktoré popierajú zákony fyziky. NDT opäť (a stále) dokazuje, že patrí na pomyselný olymp moderného baletu. Kvality súboru si uvedomovalo aj parížske publikum, ktoré účinkujúcich ocenilo zdanlivo nekonečným potleskom, ktorý by bol hodný ktorejkoľvek rockovej hviezdy.

 

Nederlands Dans Theater (NDT 1): Crystal Pite/Christos Papadopoulos


Solo Echo

Choreografia: Crystal Pite

Hudba: Johannes Brahms

Svetlá: Tom Visser

Scénografia: Jay Gowen Taylor

Kostýmy: Crystal Pite, Joke Visser

Účinkovali: Alexander Andison, Anna Bekirova, Jon Bond, Nicole Ishimaru, Luca Tessarini, Nicole Ward, Zenon Zubyk

 

Ties Unseen

Choreografia a scénografia: Christos Papadopoulos

Hudba: Jeph Vanger

Svetlá: Eliza Alexandropoulou

Kostýmy: Marie Gestenberger

Účinkovali: Alexander Andison, Demi Bawon, Anna Bekirova, Jon Bond, Conner Bormann, Pamela Campos, Emmitt Cawley, Barry Gans, Nicole Ishimaru, Chuck Jones, Omani Ormskirk, Kele Roberson, Nicole Ward, Sophie Whitteme, Rui-Ting Yu, Zenon Zubyk


________________________________

[1] Organická fantázia Body and Soul Crystal Pite. In Tanec. Dostupné online: http://www.tanecportal.sk/casopis/clanok/organicka-fantazia-body-and-so…

[2] Dotyk ľudskosti – emocionálna Crystal Pite v Oslo. In Tanec, 2023, roč. 10, č. 2, s. 44 – 49

[3] Tri polohy ženskej tvorivosti. In Tanec, 2023, roč. 10, č. 4, s. 47 – 52

[4] Transcendentný zážitok v Zürichu. In Tanec. Dostupné online:
http://www.tanecportal.sk/casopis/clanok/transcendentny-zazitok-v-zuric…