Virtuálny svet sociálnych sieti,  pózerstvo,  zaujatosť až obsesia sebou, svojím telom, zážitkami. Do akej miery  ide už o svet, ktorý nemá s autentickou emóciou nič spoločné?   Veď ide o svet, ktorý by mal vychádzať z emócií, ktoré sa stali.  Ide o nástojčivé otázky na témy, ktoré rezonujú, ktorými sa snažíme zaoberať, alebo, naopak, už ich ani nevnímame. Tvorcovia performancie Millennial Magic Mirror sa sústreďujú na podoby a proces zmeny vnímania  zážitku. V ich podaní je to pohľad do  svojho telefónu a o tom, ako ho stále vyhľadávame, ako sme ním posadnutí, ako  sa ho nevieme vzdať.  Stáva sa náhradou za  reálny vzťah  a kritický pohľad.

   Performancia sa podľa spôsobu komunikácie i tempa dá rozdeliť na tri časti. Performeri  sa pohybujú po priestore a zaujímajú rôzne absurdné polohy a zahŕňajú do nich aj  divákov: fotografujú sa s nimi v náručí,  dávajú im parochne, sebe nasadzujú  konskú hlavu. Robia všetko, aby zaujali.  Interaktívnou zaujímavosťou je, že fotografie uverejňujú  na sociálnej sieti, kde ich môžu diváci za počítačom alebo v hľadisku komentovať. Sála z nich extrovertnosť, snaha na seba upozorniť (urputné podliezanie stoličky, naťahovanie spodnej bielizne v zuboch, stojka v hrnci s dotýkaním rebríka). Performeri nešetria invenciou, snažia sa využiť priestor a rekvizity. Akoby sa nachádzali v byte preplnenom  vecami, ktoré k nim patria, ale zároveň sa využívajú len ako prostriedok na sebaprezentáciu.

Nastupuje emócia pokoja druhej časti, akéhosi stoického hľadania kontaktu medzi sebou.  Obaja sedia na  stoličkách vzdialení od seba a pomaly  sa hýbu zo strany na stranu. Je to tiché po i pred búrkou, vynútený spánok a pokoj. Zobúdzanie, ktoré strieda ďalšie zaspávanie, stav pred zobudením alebo tesne po zaspatí. Prsty a ruky sa hýbu v mimovoľnom pohybe, zdá sa, že ešte aj v čase pokoja pracujú. Neskôr sa striedajú pohyby, v ktorých performeri zastanú a chvíľu nepohnute sedia a pozerajú pred seba. Postupne sa do ich rúk dostáva znova mobil, no tentoraz akoby reagovali na reakcie  ľudí, ktorí si pozreli ich statusy.

 V záverečnej časti, ktorá je emočne najčistejšia, z performerov vychádzajú rôzne emócie, ktoré  dostavajú do hlasu i do pohybu.  Ironicky a s nadhľadom  navzájom na seba  reagujú, na svoje pohyby, grimasy, až po moment, keď sa vysilene na seba pozerajú. Práve po tejto časti by sa hodilo nejaké väčšie vyústenie, ďalšie rozvinutie témy alebo jej uzatvorenie. Aj v takejto podobe ide o nápaditú performanciu, ktorá sa vyjadruje k téme, ktorá sa pravidelne objavuje v umení či spoločnosti. Oni k nej však pristúpili autenticky a invenčne.  

     Treba povedať, že Barbora Janáková a Lukáš Bobalík, už skúsení performeri (Pocitové  RozUmenie, pODPORA), dokážu pracovať so svojím výrazom a pohybovým prejavom v rôznych, i v extrémnych polohách a vytvárajú medzi sebou generačnú spriaznenosť a energiu. Ich performancia je aj pohľadom, ktorý odzrkadľuje nahromadený fyzický kontakt, ktorý cez médiá neprichádza a je nimi potlačený a ignorovaný.