V súčasnej pandemickej situácii sa pohyb stáva čoraz aktuálnejším. Sme zahltení slovami, už nevládzeme písať a radšej použijeme telefón, aby sme počuli aspoň hlas živého človeka. V nútenej neslobode túžime po dotykoch, po fyzickom kontakte, po voľnom pohybe. Voľnosť ako leitmotív niesla v sebe najmä prvá časť choreografického projektu s názvom Mnemosyne – Remaining Memories, na ktorej spolupracovali študenti VŠMU s choreografkou Renate Graziadei. V bulletine inscenátori uvádzajú, ako máme pomocou choreografie prežiť svoje spomienky. Tie sú pozitívne aj negatívne. Keďže spomienky priamo súvisia s naším životom, choreografia akoby predstavovala život každého jedného z nás. V pohybových kreáciách tanečníkov môžeme zazrieť naše detstvo, ale aj sklamania či smútok, ktorý je taktiež súčasťou života. Hudba sa strieda s tichom, tak ako sa život strieda so smrťou. Tanečníci sa ocitajú v prázdnom priestore. Ich pohyb je vyjadrením vzájomnej interakcie. Na základe pohybov tanečníkov si môžeme pospomínať na kamarátstva a rôzne detské hry. Choreografia je postavená na vnímaní partnera. Pohyb je interpretovaný unisono, niekedy kánonicky. Inštrumentálna hudba vyvoláva a zároveň podporuje osobnú meditáciu, vďaka ktorej sa môžeme naplno ponoriť do vlastnej mysle bez zbytočného upínania sa na odhalenie presného príbehu choreografie.

V rámci druhej časti večera nazvanej Choreografické laboratórium sledujeme štyri rôzne projekty, z ktorých každý má vlastnú tému. Autorkou prvého z nich je Nela Rusková a nesie názov Vertebrae. Ruskovej sólo je oslavou fyziognómie tela. Dôraz je kladený predovšetkým na telo, jeho cítenie, prácu s ním a na pohyb.

Názov druhého projektu Mítú, ktorý fonetickým písaním odkazuje na anglický výraz znamenajúci „ja tiež“ včleňuje nás všetkých do jedného kolektívu, čím poukazuje na univerzálnosť problému. Tým problémom je, ako vyplýva už z vyjadrenia tvorcov v bulletine, násilie páchané na ženách. Tému projektu sa podarilo pretaviť do pohybu troch performeriek (Mária Lazúrová, Viktória Malá, Patrícia Vizinová). Ich úvodný pohyb pripomína postupné odhodlávanie, ktoré vyvrcholí túžbou prehovoriť. V choreografii je to znázornené časťou, v ktorej tanečnice postupne prechádzajú z troch strán javiska do jeho centra. Choreografia si miestami vyžaduje herecký výraz, čo performerky zvládajú. Precíznosť pohybu by mala byť tanečníkom vlastná a je vhodné, keď sa pretavuje aj do výrazu. Kánonický pohyb v úvode pripomína umývanie, čo je v súlade s témou. Tanečnice pôsobia, ako by zo seba chceli zmyť niečo konkrétne, ale aj abstraktné (napr. zlý pocit). Z výrazov je totiž zrejmé, že im tento pohyb spôsobuje uvoľnenie. Pohyb neskôr naberá na veľkosti a dostáva sa do priestoru. Choreografia je doplnená aj prehovormi, ktoré sa obmedzujú najmä na výzvy: Mysli!, Zakrič!, Bojuj!, Ešte bojuj! Uteč! Povedz! Tieto slová by sme mohli vnímať ako prvú pomoc pri boji s násilím. Pri výzve „Povedz!“ však performerky na chvíľu zastanú a mlčia. Pohyb postupne graduje, čím sa dynamizuje. Záver choreografie je hodenou rukavicou nám divákom. My sa máme zamyslieť nad tým, ako by sme mohli ženám, na ktorých je páchané násilie, pomôcť.
 

Choreografia Anahlinamima nastoľuje otázku voľby. Podstatná je časť, v ktorej chce performerka Miriam Budzáková rozrezať ananás, ale neurobí to. Svoju radosť zo správnej voľby pretaví do pohybu, ktorý pôsobí nespútane, slobodne, šťastne. Choreografia je veľmi viazaná na hudbu, čo sa miestami odráža na nepresnostiach pohybu. Budzáková akoby občas čakala na tú správnu dobu, na ten pravý moment. V závere choreografie performerka poukazuje aj na druhú možnosť voľby a tou je rozkrojenie ananásu. Ukazuje, že po tomto čine nás na chvíľu zaplaví pocit slasti a radosti, no postupne sa dostávajú aj výčitky. Budzáková v choreografii neponúka jasné odpovede, motívom voľby prenecháva zodpovednosť na každom jednom z nás. Ananás je metafora. Môže byť len malou nádejou vo veľkom svete, ale aj určitým mementom v súvislosti s ekologickou krízou.

Posledná choreografia s názvom My others pracuje s rúžom ako jedinou rekvizitou. Choreografia je zložená z dvoch častí, pričom prvá pripomína hereckú etudu. V nej performerky (Silvia Bakočková, Viktória Malá, Nela Rusková) predstavujú obal z rúžu ako zrkadlo. Autorka choreografie Mária Lazúrová pracuje s motívom zrkadla ako odhaľovania pravdy, no zároveň využíva ako rekvizitu rúž, ktorý prirodzenosť popiera. V závere sa rúž stáva akousi zbraňou, ktorú nikto nechce vlastniť.

Dvojdielne predstavenie Katedry tanečnej tvorby si vyžaduje diváka, ktorý nepotrebuje dôsledne vyrozprávaný príbeh a je ochotný vydať sa sám na dobrodružnú cestu, na ktorej konci si vyskladá vlastnú mozaiku celospoločenských problémov.

 

Mnemosyne – Remaining Memories

Choreografia: laborgras/Renate Graziadei

Hudba: A. Corelli, FMS & Ch. Virant

Kostýmy: Monika Rybárová, študentka DF VŠMU

Svetelný dizajn: Michaela Pavelková

Účinkujú: Miriam Budzáková, Jakub Cerulík, Mária Lazúrová, Viktória Malá, Kristína Miklovičová, Nela Rusková

Choreografické laboratórium

Vertebrae

Choreografia a tanec: Nela Rusková

Hudba: Alt J – Interlude 1

Mítú

Choreografia:Kristína Miklovičová

Hudba:Mucha – #Metoo

Tanec:Mária Lazúrová, Viktória Malá, Patrícia Vizinová

Anahlinamima

Choreografia a tanec: Miriam Budzáková

Hudba: Deep Purple – Child in Time

My others

Choreografia: Mária Lazúrová

Hudba: Pete Tong – Rose Rouge

Tanec: Silvia Bakočková, Viktória Malá, Nela Rusková

Premiéra: 17. septembra 2020 o 19.00 h v Divadle Lab DF VŠMU