To, že komunistická Čína ekonomicky rastie neuveriteľným tempom, sa postupne odzrkadľuje aj na módnych a kultúrnych trendoch. Jedným z nich je aj rastúca obľúbenosť európskych umeleckých druhov, klasický balet nevynímajúc. Fakt je, že ukotvenie klasického baletu a najmä jeho romantického repertoáru do tradičnej čínskej kultúry nie je úplne prirodzené. Umenie, ktoré sa stáročia formovalo v aristokratickej Európe, môžu z tanečno-technickej stránky dokonale interpretovať aj tanečníci z Číny, ale ich tanečný štýl akoby nedokázal v prejave uchopiť súvislosti ukryté v našej európskej histórii. Predviesť populárny klasický balet, akým Labutie jazero je, v umelecky uvedomelej Viedni, ktorej kvalitný súbor má v repertoári Labutie jazero v Nurejevovej verzii, potrebovalo zo strany promotérov marketingový nástroj, ktorý by zabezpečil naplnenie dvojtisícového hľadiska na desiatich predstaveniach čínskeho umeleckého telesa. Najväčšie Labutie jazero na svete s dvojnásobným počtom labutí! 
 

Zvláštna verzia

Najväčšie Labutie jazero na svete vychádzalo z európskych verzií slávneho Čajkovského baletu. Choreograf Derek Deane čiastočne čerpal z Petipovsko-Ivanovovskej tradície, pričom sa pridŕžal Sergejevovej verzie, no neotáľal siahnuť ani po nápadoch autorov novších inscenácií. I keď sa predstavenie v zmysle choreografie tvári ako tradičné, okrem technických divertissementov ako pas de trois, bieleho adagia, čierneho pas de deux, pas de quatre malých labutí a fragmentov zborových tancov labutí v druhom dejstve je v ňom pomerne veľa autorových zásahov s cieľom roztancovať archaické krokové väzby. Niektoré vklady choreografa skutočne tancom pomohli, najmä valčík a polonéza v prvom dejstve oživli, iné stratili atmosféru a ďalšie štýl. Zborové tance v druhom dejstve boli vzhľadom na dvojnásobný počet labutí zmätočné, v obrovskom kŕdli sa úplne strácala javisková kresba a masa tanečníc často odpútavala pozornosť od sólistov, vyrušovala. Najväčším zásahom do štýlu bolo inovované labutie port de bras, ktoré používalo pri „mávaní krídlami“ polohy horných končatín s dlaňami otočnými nahor. Táto a ďalšie zbytočné inovácie urobili z labutieho dejstva estrádu s veľkým počtom účinkujúcich. Kvalitu nahradila kvantita, diváci namiesto sledovania uvedomelého pohybu pošepky rátali tanečnice na scéne. V zbore ich bolo štyridsaťosem. Veľmi pôsobivé, no kvantita nemôže nahradiť kvalitu. Tí, ktorí mali vstupenky do vyšších radov, mali pravdepodobne zážitok zo živých obrazcov vytvorených choreografiou, tí bližšie k javisku sa museli uspokojiť s neprehľadnými presunmi množstva umelkýň po scéne. Vzhľadom na to, že technika klasického tanca je vo svojej estetike nekompromisná, interpretačnej kvalite by pomohla dôkladnejšia selekcia tanečníc, ktorých fyzické dispozície by spĺňali prísne estetické kritériá baletného umenia. 
Strata štýlu sa najviditeľnejšie prejavila v treťom dejstve pri tancoch národov. Čardáš, najmä jeho rýchla finálová časť, vyzeral ako živelný výstup mongolských kočovníkov, španielsky tanec nemal v sebe ani štipku napätia, tarantela predvedená jedným párom bola skôr baletnou etudou než štylizovaným ľudovým tancom. Najlepšie vyznela mazurka, v ktorej tanečníci predviedli ukážkové pas marché.

Explicitne namaľovaným mohutným kulisám nemožno z remeselnej stránky nič vytýkať. Detailná opisnosť úplne pohltila akýkoľvek priestor pre fantáziu, i keď sa jej autor Peter Farmer prostredníctvom na môj vkus príliš opulentnej scénickej výpravy pravdepodobne snažil na javisko dostať atmosféru romantického baletu, trochu to celé zadusil. Inak povedané javisku chýbala výška a vzduch, pôsobilo klaustrofobicky. Kostýmy s ambíciou dosiahnuť rozprávkovosť hýrili všetkými farbami. Strihovo nie príliš nápadité kúsky garderóby využívali žiarivé farby, ktoré nahrádzali textúru látok alebo iné detaily. Kostýmy do tretieho dejstva by si žiadali viac vkusu a vedomostí o špecifikách obliekania v tej-ktorej krajine, nehovoriac o historickom kontexte. Kým kostýmy smrteľníkov neurobili na mňa dobrý dojem, tutu labutí mali jednoducho čistý strih, neboli ani príliš tenké, ani príliš hrubé, ani príliš padnuté, ani príliš stojaté. S jednoduchými aplikáciami pôsobili na scéne adekvátne, čisto a rozprávkovo.   
 

Umelecký chlad

Partitúra Čajkovského Labutieho jazera je doslova presýtená emóciami a tanečníkom ponúka jasný „návod“, ako majú stvárniť svoje postavy (kedy sa majú tešiť, kedy plakať). Ide o hudbu, ktorá na hranici romantického gýču dokáže chytiť za srdce každého poslucháča. Nahrávka, ktorá inscenáciu Labutieho jazera sprevádzala, bola dynamicky plochá, emocionálne prázdna a tempovo zvláštna. Jej autori zrejme nie celkom jasne rozumeli hudobnému vrcholnému romantizmu, Čajkovského tvorbe. Popri monotónnej priemernosti navyše tempami zbytočne limitovala výkony tanečníkov a emocionálne ich vôbec nepodporila. 
Emócia, ako súčasť umeleckého prejavu v Labuťom jazere, sa stala chýbajúcim elementom. Zborové tance vyzneli len ako efektná prehliadka formácií, prázdna kulisa, v párových tancoch chýbal očný kontakt partnerov. Nerád by som umelcom krivdil, možno je za emočným chladom moja neschopnosť porozumieť citom vo fyziognomicky odlišných tvárach. Hlasné rátanie a rozprávanie na scéne však umeleckosti nepomohli. Celkovo na mňa pôsobili zbory sterilne, možno až športovo.
Výnimkou boli niektoré interpretky spomedzi neviest v treťom dejstve, ako aj predstavitelia pas de trois v prvom dejstve. Samostatnou kapitolou bol Rothbart, ktorý parodoval štýl tancovania a hrania šesťdesiatych rokov minulého storočia. Veľké gestá a prehnaná mimika boli bez obsahu a pôsobili smiešne, našľapovanie cez päty v klasickom balete považujem za neprípustné.

Hostia z Londýna

Sólisti Kráľovského baletu v Londýne Lauren Cuthbertson a Vadim Muntagirov vniesli do predstavenia európsky štýl tancovania. Prizvanie hostí bolo dobrým marketingovým ťahom, určite aj vecou prestíže, ale aj konfrontovaním technickej a umeleckej úrovne dvoch rozdielnych baletných levelov. Práve konfrontácia umelcov ukázala priepastné rozdiely v detailoch techniky, ktoré ju robia zaujímavou a krásnou. Spôsob, akým noha opúšťa piatu pozíciu, kde sa nachádza ťažisko pri dopade z veľkého skoku, ako sa nakláňa hlava pri sledovaní rúk, že je viac dôležité udržať štýl a formu než predvádzať atletickú stránku tanca. 
Lauren Cuthbertson zďaleka nie je prototypom Odety/Odílie, ale disponuje silnou a istou technikou, sympatickým a nežne ženským prejavom. Predstavuje spoľahlivú a skúsenú tanečnicu, ktorá dokáže pohotovo reagovať na nepredvídateľné situácie, napr. keď ju Rothbart zdvihol o dobu skôr a ona sa nachádzala len v odrazovej polohe. Vďaka silnej technike si môže dovoliť dlhšie výdrže, isté fouettés hravo kombinovala s dvojitými, no predsa len by sa do postavy labutej princeznej žiadala tanečnica s dlhšími rukami a otvorenejším hrudníkom. 
Všetkých 49 labutí (48 v zbore + sólistka) prekonal Vadim Muntagirov. Tanečník s čistou baletnou ruskou školou predstavením doslova elegantne preplával. Kontrolovaný pohyb, krásne skoky s mäkkými dopadmi, dych berúca rotácia, elegantné port de bras urobili z jeho postavy technicky dokonalého princa. Muntagirovovi postava veľmi pristala. Tanečník v posledných rokoch javiskovo dozrel a na scéne pôsobil sebaisto a vznešene. Jeho výkon si zaslúži bravó!

Najväčšie Labutie jazero na svete bolo síce (asi) najväčšie, ale umenie sa nepočíta na kusy, ale na intenzitu emocionálneho zážitku.